Alfa a Omega

26. října 2010 v 8:42 | Dora |  HP jednorázovky-D
Po dlhej, dlhej dobe som napísala niečo nové a po ešte dlhšej dobe niečo Potterovské. Ale nemohla som odolať. Námet je jedna poviedka z FANTASMAGORIA, Nový Rokfort (Nové Bradavice) a uchvátil ma príbeh o Removi <3 tak som sa trošku pohrala s jeho vlkolačstvom, Potterovou sexualitou a tak... je to asi najdlhšia... nie, ona to JE najdlhšia jednorázovka, akú som kedy napísala. Na dvanásť A4 som ešte nepísala.
Btw, High School Musical príde až neskôr. Tak o mesiac. O dva. Možno o tri. Proste keď mi príde comp! Ani sa mi to už nechce písať... ale sľúbila som to Evke a nemôžem ju sklamať, keď KONEČNE začala odo mňa niečo čítať :D





"Potter, nemôžeš chvíľu POČÚVAŤ?!"
Harry sa strhol zo zamyslenia a pozrel na svojho profesora elixírov. Pokrčil plecami a oprel sa na stoličke, ale papier, nad ktorým sa krčil, len prikryl rukou a čakal, kedy sa Snape odvráti a bude pokračovať v nudnom opisovaní situácie s Voldemortom.
Ani presne nevedel, kedy sa prestal zaujímať o boj s Voldemortom. Neprišiel mu dôležitý, aspoň nie tak, ako predtým. Veď keď sa Sirius vráti, spolu ho zničia, pomstia sa mu a konečne bude pokoj. Celkovo, keď sa Sirius vráti, všetko sa vyrieši.
"Potter?" obrátil sa na neho Snape. Opäť! Debil, fakt vyzerá na to, že sa chce TERAZ rozprávať?"
"Áno, Snape?" vrátil mu so spýtavým pohľadom do tmavých očí. Keby to záležalo len od neho, z každého stretnutia Rádu by Snape chodil s nakopaným zadkom, ale magické ani fyzické násilie mu Dumbledore na ňom nepovolil, tak sa musel uspokojiť len s myšlienkami na to, ako s ním Sirius zatočí, keď sa vráti.
"Pýtal som sa, či to ten tvoj zadok zvládne, keď ho nebude nikto kryť!" odsekol.
"Severus!" ozval sa výhražne Remus predtým, ako to stihol riaditeľ.
"Neboj sa, Ufňukanec, niekto sa už len nájde, kto mi ho kryť bude," odvetil Harry a myslel pri tom na Siria.
"Harry," trochu miernejšie ho ohriakol Remus a opäť tak predbehol riaditeľa.
"Nechaj ho, Lupin, aspoň vidíme, ako sa Potter podal na ocinka," vysmieval sa Snape.
"Ale čo, šikanujem ťa, Severus? Chudáčik, aby si sa nerozplakal!"
"Dosť, Potter!" ticho vyhlásil Remus. Harry okamžite stíchol, akoby na neho zakričal. To Remus ani nemusel, jeho monotónny hlas ho vždy vedel uzemniť. Hádku vždy vedel ukončiť tým, že slová vyslovil tak, ako nikto iný. Veľa ľudí si ho vážilo práve preto, že si zachovával chladnú hlavu za každých okolností. Harry preto dobre nechápal, čo sa o vlkolakoch dočítal, že sú v stresových situáciách agresívni a často priam nezvládnuteľní. Práve Remus vždy zvládol všetko aj za druhých.
"Môžeme pokračovať?" pozrel sa na Snapa a nemal v očiach viac ako otázku. Nijakú nenávisť, dokonca ani najmenší náznak nesympatií. Ale musel ho neznášať, veď...! Nie, toto mu musí vysvetliť Sirius, keď sa vráti.
Zvyšok porady prešiel v pokoji. Harry si občas zapísal nejakú poznámku tak, aby to vyzeralo, že si zapisuje, čo hovorí ten, čo práve podáva správu. Počúval jedine Remusa, keď opisoval život na severe, v horách, kam sa vlkolaci uchýlili. Akoby cítili, že sa deje niečo zlé, skryli sa v skalách a lesoch a tam sa rozhodovali, čo budú robiť. Väčšina svoriek odmietala pridať sa k Voldemortovi, mali z neho zlý pocit, Remus vysvetľoval, že zvieratá to cítia a vlkolaci k nim nemajú ďaleko. Iba jedna svorka sa búrila, oddelila sa od spoločnosti a hoci boli v jedných horách spolu, verejným tajomstvom bolo, že nechcú pomáhať dobru. Nazvali ich čiernymi vlkmi. Ostatní vlci nechceli zostať nestranní, len sa ešte nerozhodli, či chcú bojovať za čarodejníkov, čo ich tak zradili. Rozmýšľali o vlastnej vojne proti zlu. Považovali Voldemorta za hrozbu, ale nie priamu, vedeli, že majú šancu sa stiahnuť a ubrániť. Remus sa snažil presvedčiť ich, že existujú čarodejníci, za ktorých stojí za to sa postaviť.
Keď sa konečne skončila porada, Harry bol prvý, kto prešiel dverami a zamieril do svojej izby. Nechcel už žiť pod dohľadom starého, nechutného Blackovského riaditeľa, tú izbu prenechal Ronovi a Hermione, ktorí sa takto lepšie spoznávali. Síce sa poznali už sedem rokov, toto bolo iné - snažili sa nehádať a niekedy sa im to darilo. Harry mal pocit, že tie hádky vlastne majú radi, hlavne to udobrovanie...
"Harry?" ozvalo sa mu za chrbtom. Pocítil v žalúdku motýliky, mal ten hlas rád. Otočil sa. Na chodbe stál Remus a hnedé oči voňali teplom.
"Ukáž mi ten papier. Čo si si naň písal?"
Motýle nepríjemne zosilneli mávanie krídel.
"Čarbal som si," vyhlásil trochu rozrušenejšie, než by mal. Mimovoľne ho skrčil vo vrecku.
Remus k nemu podišiel bližšie, naklonil hlavu dopredu a pohľad mu nabral nebezpečný nádych.
"Rozpoznám klamstvo, Harry," zaznel medový hlas. "Daj mi ho."
"Zahodil som ho," skúsil to ešte, aj keď vedel, že mu to nepomôže. Remus si ho pritiahol a siahol mu do vrecka. Teraz motýle prešli aj do končekov prstov, len nevedel, či sa mu páči teplo jeho tela, alebo sa bojí jeho reakcie, ak niečo z tých ingrediencií spozná.
Pane bože, bol to Remus Lupin, samozrejme, že niečo spozná!
Rozložil papier, pričom o krok ustúpil a časť toho neposedného hmyzu skapal. Remova tvár neprezrádzala nijaké emócie, keď ho čítal, iba jeho oči - tá najzhovorčivejšia časť jeho tváre - sa mračili na čarbanice okolo mena jeho najlepšieho priateľa. Chvíľu ho študoval bez toho, aby odtrhol pohľad od jediného písmena, potom ho poskladal a vložil si ho do vrecka.
"Harry, nechci, aby to bolo to, čo si myslím," povedal. Hovoril ticho a rozvážne, ale bolo cítiť znepokojenie. Možno... sklamanie?
Harry cítil, že nech teraz povie čokoľvek, neobháji sa, len si pohorší. Otočil sa a vošiel do svojej izby.
"Maj sa, Remus," a zavrel dvere.
Remus si vzdychol a zbehol do vstupnej haly.
"Severus!" oslovil Snapa, ktorý si zapínal kabát. Snape na neho zazrel.
"Dobre si pamätám, že na nekromantiu treba mačaciu krv a otvorený oheň?"
"Spolu s osemnástimi ďalšími prvkami rituálu - áno. Prečo? Zabil si niekoho minulý týždeň a snažíš sa to zamaskovať?"
"Povedz, Snape, ty si už prešiel rituálom vzkriesenia? Že sa na teba tie príznaky hodia. Dušu som u teba ešte nespozoroval."
Snape stisol pery do linky a doslova ušiel - habit mu nevial, iba stiahol chvost a so sklopenými ušami odišiel. Remus pichol ňufákom do vzduchu a s vrtiacim chvostom odbehol do kuchyne.



Harry ten papier nepotreboval. Po prvé - vedel to naspamäť, po druhé - mal knihu, v ktorej sa všetko popisovalo. Trvalo dlho, kým ju našiel, musel prehľadať rokfortskú zakázanú časť knižnice, prehrabať vreštiace a hryzúce knihy a našiel tú, z ktorej sálalo najviac chladu - Nekromantické vedy 15. storočia.
Chcel to urobiť už niekoľkými spôsobmi. Najprv sa pohrával s myšlienkou vyvolávania duchov, to by však bola len chabá náhrada za živého človeka. Oživiť niekoho sa dalo len jedným spôsobom, a to nekromantiou.
Samozrejme, už veľakrát počul, že nijaká mágia neoživí mŕtvych. Ale prečo nikdy nikto nespomenul toto odvetvie? Čítal síce, že sa oživí len telo, bez duše, no Sirius bol vždy iný. Bol predsa inteligentný, on nemôže dopadnúť ako nejaký radový čarodejník, čo nezvládne návrat späť. Sirius predsa nepodľahol ani v Azkabane! A, čo bolo najdôležitejšie, nezomrel celkom. On iba prepadol cez záves. Jeho duša je predsa stále na tomto svete. Možno práve nekromantia je ten druh mágie, ktorý je liek na druh smrti, ktorý študuje Oddelenie záhad.
Trochu sa bál Remusa. On by ho nepochopil, zakázal by mu obrad. Potreboval Siria, najprv ho oživí a potom ukáže Removi a všetkým ostatným, že sa mýlili. A so Siriom vyhrajú vojnu. Konečne budú spolu, bude mu ako druhý otec...
Obrad chcel uskutočniť zajtra, keď pôjdu Ron, Hermiona aj Ginny do školy, Molly domov, Remus za vlkolakmi a dom zostane prázdny. Potreboval už len Krivolaba. Najprv si robil starosti s tým, či mačku nebude musieť zabiť, ale Hermiona by mu nikdy neodpustila. Ukradol teda z muklovskej nemocnice injekčnú striekačku. Krivolaba našiel v Kreacherovom brlohu. Napriek tomu, že ho každý odhováral, Kreacher jeho hnev neprežil. Kým sa stihol spamätať, telo poškvrnené krvou ležalo v strede kuchyne a radšej nikto nespomína na to, ako zomrel. Keď sa o tom raz za uhorský rok rozpráva, povie sa len - ako Harrymu rupli nervy a škriatok neprežil. Hermiona mala chvíľu problém pozrieť mu do očí a ostatní akoby začali myslieť aj na to, že Harry Potter nie je tak nevinný. Jedine Remus ho chápal. V ten deň, keď sa pozeral na masaker, len hodinu po smrti svojho priateľa, len veľmi ťažko sa nútil zastaviť ho. Podľa očí by každý zistil, koľko hnevu a zhnusenia pociťuje ku škriatkovi.
Aj tak bolo neskoro a Harry si to nikdy nevyčítal. Remus jediný vedel, že sa z neho v ten deň stal iný človek. Zvyšok Rádu a jeho priateľov pochyboval, či taký Harry nebol vždy a len sa to v ňom ukrývalo.
Rozmýšľal nad tým, že Remus môže kedykoľvek zasiahnuť, ktovie, ako dlho mu bude trvať, kým si to overí. Lenže potreboval dom prázdny, musel čakať. Hádam sa stane zázrak a podarí sa mu to predtým, ako ho Remus spacifikuje...



"Ronald?" oslovil ho Remus ráno. Chystal sa na svoju misiu, nebral si svoj obvyklý starý habit, ale ošúchané plátené nohavice a bielu (možno kedysi) košeľu. Hermiona sa otočila spolu s Ronom od kufrov a musela si zahryznúť do pery. Niekedy mala pocit, že nechať Remusa samého je hriech. Pritisla sa teda radšej k Ronovi a myslela na to, že jeho predsa ľúbi.
"Kde je Harry?" spýtal sa a prezeral si kufre. Jeho tam nevidel.
"On odchádza až večer," vysvetľovala Hermiona. "Príde mu na pomoc Dumbledore a chcú spolu dom obrniť zaklínadlami. Harry ich má ako majiteľ domu poznať, tak sa rozhodli, že tu ešte do večera počká sám."
To Remusa zarazilo. Čakal, že Harry sa pokúsi o niečo, čo sa mu nebude páčiť, ale že tak skoro, bude mať príležitosť, to nečakal. Musí sa vyvliecť zo svojich povinností a zatrhnúť mu blbé nápady.
"Čo je Krivolabovi?" spýtal sa, keď videl oranžového kocúra sedieť
na jednom z kufrov, chvost spustený, uši sklopené.
"Neviem," zamračila sa Hermiona. "Celý deň je nejaký slabý."
Vtedy sa Harry objavil na schodoch, ešte v teplákoch, v ktorých spával a starom bielom tričku a lúčil sa s kamarátmi. Na Rema sa usmial a všetkých ich odprevadil. Remus sa tváril, že nemá tušenia, aký nebezpečný čin chce Harry urobiť, kým budú preč. Odišiel a nechal ho svojim plánom.



Harry rozostavil sviečky okolo oltára v Siriovej izbe. Hodila sa najviac, bola veľká a keď odsunul stôl ku stene, dostal rozľahlý priestor. Bol šťastný, že nepotrebuje na obrad nijaký elixír, lebo to by nezvládol a poprosiť Hermionu by bolo nebezpečné. Potreboval iba veľmi dlhé zaklínadlo a pár ingrediencií, ktoré postupne hádzal do ohňa. Bol už v polke obradu, keď sa dvere do izby otvorili a k stene ho odhodilo zaklínadlo.
Preletel hranicou sviečok a nohami ich zváľal a narazil do steny. Vyrazilo mu to dych, zatmelo sa mu pred očami. Nestihol sa pozbierať a už ho niečo tlačilo pod krkom. Na tele pocítil váhu iného tela, ako si Remus kľakol, na tvári cítil jeho teplý, zrýchlený dych. Keď mu pozrel do očí, prvýkrát sa svojho bývalého profesora bál. V tých hnedých očiach bolo toľko zlosti, koľko nemal Voldemort ani v päte. Nevnímal jeho slová, iba bolesť, keď ho udrel, cítil teplú krv stekajúcu kútikom brady, vytiahol ho na nohy a vrazil mu. A opäť. Na chvíľu sa zarazil, hruď sa mu rýchlo dvíhala a klesala, mimovoľne vrčal...
"Uvedomuješ si," vyšlo mu neľudsky z hrdla. "čo si mohol spôsobiť?!"
Harry sklopil pohľad, utrel si krv z krku koncom trička. Stále sa mu ťažko dýchalo a polka tela ho bolela.
To nevedel, čo ešte príde.
V nasledujúcich minútach z neho Remus vymlátil dušu. Harry sa už ani nebránil, nemal na to silu a narastal v ňom pocit, že má Remus vlastne pravdu. Každým slovom, ktoré do neho Remus udrel, si uvedomoval, aký hlupák bol. Že Sirius by sa nevrátil. Že rituál by chcel na oplátku niečo z neho. Že by mohol stvoriť zombíka na úrovni inferia, akurát s miernou časťou mozgu, ktorá by mu pomáhala prežiť, kým by ho opäť niekto nezabil.
Ležal na zemi pri stene, krvácal, mal modré celé telo, vlasy sa mu lepili na čelo a krk, vdychoval vlastný obed, ktorý stihol vyvracať. Ani nevedel, či si chytá brucho alebo inú časť tela. Jediné, čo Remus ušetril, boli jeho genitálie a zuby, za čo mu ďakoval. Teda, pomyselne, nemohol artikulovať. Rozmýšľal, či má oba ušné bubienky celé, keď počuje tak divne, a tiež zle videl, mal určite aspoň jeden monokel.
Remus kľačal nad ním, všetka zlosť z neho vyprchala a trápili ho výčitky. Samozrejme, chcel chlapca potrestať, no počítal nanajvýš s fackou, nech si dobre zapamätá... ale Harry Potter v ňom vždy prebúdzal vlka viac, ako by mal. Ani si neuvedomil, že ho mláti už niekoľko minút a ak neprestane, hrozí, že ho zabije.
Zodvihol ho na ruky, jeho dobité telo bolo ľahké, možno preto, že mal ešte kopec energie. Prekročil uhasený oheň (Harry do neho strčil nohu, keď sa ešte vládal brániť), polámané sviečky, mačaciu krv z rozbitej skúmavky a ďalšie veci, ktoré nevedel ani identifikovať, a niesol ho k Mungovi.
Rýchlo si to ale rozmyslel. U Munga sa budú pýtať. Veľa pýtať. Pred Wizengamotom sa bude krásne vynímať obvinenie z ublíženia na zdraví vznesené na vlkolaka. Radšej sa premiestnil do Rokfortu.
Trvalo príšerne dlho, kým ho odniesol až do Nemocničného krídla a odovzdal zdesenej Pomfreyovej. Samozrejme stihol rozrušiť polku hradu, keď niesol vo vlastnom kabáte telo, ktoré malo skrytú tvár, no spod neho visela dobitá ruka.
"Preboha, Potter!" vykríkla Poppy, keď chlapca položil na posteľ a sňal z neho kabát. "Remus, ak mi povieš, že spadol zo schodov...!"
"Zbil som ho," priznal.
"Čo ti spravil?!" nechápala tú brutalitu.
"Snažil sa urobiť veľkú hlúposť. Nezdržal som sa."
"Remus Lupin!" kárala ho. "Udám ťa!"
Uľahčene si vydýchol. Vedel, že to nespraví. Chápala jeho povahu, už mu veľakrát povedala, že...
"Koľkokrát som ťa varovala, že ak to v sebe budeš potláčať, raz vybuchneš?" rapotala a ošetrovala prútikom rany.
"Bude v poriadku?" ignoroval to.
"V poriadku?! Či bude bez chybičky taký, aký bol? Nie som kúzelník! Je silný, už tu bol veľakrát, ale mohol si mu - a pravdepodobne si to urobil - poškodiť orgány! Vracal, však? Má zlomený nos, tržné rany, to všetko ošetrím bez jedinej jazvy, ale ak si mu poškodil pľúca, môže mať následky! V ľudskom tele je veľa vecí, ktoré môžu byť poškodené vážne. Pane bože, Remus, čo ten chlapec urobil, že si mu nevedel dohovoriť?!"
"Snažil sa o obrad nekromantie. Chcel vzriesiť Siriusa."
"A za to si zaslúžil bitku?!"
"Chcel som mu dať len jednu facku, nech je mu jasné... ako som mal vedieť, že sa to tak zvrhne a zbijem ho?!" vybuchol.
"Len pokoj, bež sa napiť elixíru z mojich zásob."
"Nie, zostanem pri ňom."
"Nijako mu nepomôžeš. Teraz ťa tu nechcem ani vidieť! A pochybujem, že on bude chcieť. Choď z mojej kancelárie hneď za riaditeľom, lebo ak mu to nepovieš ty, poviem mu to ja."
Nakoniec súhlasil a po dávke elixíru sa šiel priznať.



Harry sedel za stolom vo Veľkej sieni a rozmýšľal, či vyvrhne raňajky teraz, alebo až na záchode.
"Harry, si v poriadku?" spýtala sa Hermiona ustarane. Harry na ňu pozrel spôsobom "Ešte sa pýtaš?" a znovu sklopil pohľad.
"Lupin!" pichol Ron do svojej párky. Vždy, keď mal Harry nejaký problém, hromžil na muža, ktorého mal kedysi rád.
"Ron, toto sme si vyjasnili," upozornila ho Hermiona. Tiež však už Rema nemala tak rada ako kedysi.
"No len ho obraňuj! Sviňa jedna! A teraz sa niekde skrýva, čo?!"
"Ronald!" tentoraz ho tak nazval Harry. Pohľad mal tvrdý.
"Ja Remusa chápem. Urobil, čo mal. Ja aspoň už nikdy nezabudnem, aký hlupák som bol."
"Nič ho neospravedlňuje z toho, že ti ublížil!" namietol Ron.
"V tomto má Ron pravdu, Harry. Profesor Lupin to neskutočne prehnal. Veď ani po dvoch mesiacoch nie si úplne v poriadku!"
"Iba je mi trochu zle," namietal. "Madam Pomfreyová tvrdí, že to zmizne do pár dní."
"Aha, a koľko dní to už tvrdí?" Ron vzhliadol od stola práve včas, aby uvidel Remusa kráčajúceho k ich stolu. "My o vlku..."
Keď mu došlo, čo povedal, rozosmial sa. Hermiona ho drgla a Harry len sklonil hlavu. Nemal chuť rozprávať sa s Remusom, hanbil sa. A samozrejme sa necítil dobre v prítomnosti človeka, ktorý ho brutálne zbil.
"Harry?" ozvalo sa mu za chrbtom. Trochu pookrial pri zvuku teplého hlasu, aj keď bol zjavne nervózny. Určite aj on mal problémy komunikovať s ním. "Môžeme sa porozprávať?"
Prikývol a šiel za ním. Odkedy odišiel z nemocničného krídla, už nechodil tak vzpriamene ako kedysi. Trochu sa hrbil kvôli bolesti žalúdka. Remus ho kopol trochu nešťastne, liečiť takú ranu madam Pomfreyová nevedela úplne, musel sa doliečiť muklovskou cestou.
Zastali za dverami Veľkej siene, kde mali súkromie. Remus si Harryho prezrel smutne, zastavil sa nad držaním jeho tela a bledosťou tváre.
"Je ti dobre?" spýtal sa ustarane. Jasne videl, že nie.
"Je mi trochu zle. O pár dní budem v poriadku."
"Nepotrebuješ nejakú pomoc...?"
"Nerob si starosti. Nič trvalé mi neostane. Ani nebudeš mať problémy, doteraz si ich predsa nemal."
"Preto tu nie som."
"Tak prečo?"
"Chcel som ti povedať, že je mi to ľúto."
"To si mohol už dva mesiace a prišiel si až teraz."
"Dumbledore ma poslal preč, čo najďalej od teba. Mám pocit, že ma nenávidí."
"To určite nie. Asi bol presvedčený, že je to aj pre tvoje dobro. Neznenávidel by ťa za to... čo som si sám zapríčinil."
Otočil sa a zamieril späť za priateľmi. Nechcel sa pred Remom štverať po schodoch, s tým mu pomáhali Ron a Hermiona.
"Harry, mrzí ma to!" zakričal za ním Remus.
"Ja viem, Remus," otočil sa k nemu. "Ale stále to bolí."
A s tým odišiel. Vtedy aj Remus pocítil bolesť.



Keď sa Remus opäť vrátil z hôr, urobil to kvôli bitke. Nepamätal si, koľko smrťožrútov zabil, koľko omráčil a koľko životov zachránil. Pamätal si len, ako našiel Harryho Pottera pod Severnou vežou kľačať na kolenách a plakať. Bolo to druhýkrát, čo videl v jeho očiach slzy. Ani vtedy, keď ho mlátil, neprejavil slabosť, statočne znášal všetko, ale smrť milovaného človeka ho vždy dorazila.
Prekvapilo ho, že keď ho odtiaľ ťahal, chlapec ho objal. Nečakal, že by mohol hľadať oporu práve v ňom, nie po tom, čo sa stalo. Odmietal ísť na ošetrovňu, tak ho premiestnil do domu na Grimmauldovom námestí.
Harrymu chvíľu trvalo, kým sa upokojil. Remus mu urobil silný čaj a sedel vedľa neho v tichosti niekoľko minút.
Keď Harry zaspal, odniesol ho do jeho izby, vyzliekol mu habit a tričko, takže zostal len v nohaviciach a odišiel podať správu na Rokfort. Nepomohlo by mu, keby zmizol Chlapec, ktorý prežil a vyšlo by najavo, že ho uniesol vlkolak, ktorý ho predtým skoro zabil.
Ráno ho čakal s raňajkami. Samá zelenina, až sa mu žalúdok skrúcal z nedostatku mäsa. Harry vstal skoro, o ôsmej, a na raňajky sa pozrel zarazene aj vďačne.
"Ehm, zelenina?" spýtal sa neiste. "Nevedel som... vlkolaci predsa jedia mäso, nie?" pozrel na neho neisto.
"Preboha, hádam si nemyslíš, že som vegetarián?" po dlhom čase videl na Removej tvári úsmev. "Vracal by som, kebyže to mám jesť. To je pre teba. Minule ti nebolo dobre..."
"To bolo pred mesiacom, Remus," usmial sa Harry. Chvíľu nemusel myslieť na smrť riaditeľa. "Som v poriadku. Ale zelenina mi nevadí. Neurobíš niečo aj pre seba?"
Pokrútil hlavou.
"Neraňajkujem."
Sadli si za stôl.
"Celkovo o seba veľmi nedbáš. Vieš, že raňajky sú najdôležitejšou časťou dňa?"
"A ty vieš, že hovoríš ako tvoja mama? Neraňajkujem už roky. Kebyže teraz začnem, bude to pre môj organizmus taký šok, že ešte ochoriem. Mne nerobí problém žiť nezdravo, aj tak väčšina vlkolakov žije krátko už len preto, že sú nositeľmi vírusu."
Chvíľu bolo ticho, bolo počuť len Harryho prežúvanie, ako sa hral na zajaca.
"Remus?" ozval sa po chvíli. "Už dlho ma trápi jedna vec. Chápem, že tá bitka bola oprávnená, že si sa naštval. Ale povedz... prečo až tak?" pozrel mu do očí.
Remus ten pohľad vydržal chvíľu, potom oči sklopil.
"Som vlkolak, Harry," povedal dobre známy fakt. "To znamená, že nie som tak úplne človek. Ani moje konanie nie je vždy ľudské. Keď som ťa tam vtedy našiel, nie len, že som sa naštval. Vo mne vzkypel dlho potlačovaný pud, najprv ma ovládol hnev, ten som si mohol vybiť jednou fackou. Lenže ten vlk vo mne... potreboval viac. Priznávam, Harry, bolo to moje veľké zlyhanie."
Harry sklopil pohľad do taniera.
"Takže takto reaguješ často?"
"Nie!" chvíľu rozmýšľal, či mu povedať všetko. Ak to urobí, Harry ho už možno nikdy nebude chcieť vidieť. Lenže nepriznať niečo zo svojej duše, to sa mu už raz vypomstilo. Možno ho bude Harry tolerovať aj naďalej ako súčasť svojho života. Bude aspoň vedieť, že ho bude chrániť až do smrti.
Prudko vzdychol.
"Harry, nevieš veľa o vlkolakoch. S tým, čo ti chcem povedať, sa nezveríme hocikomu. Možno ani Hermiona to nevie, pri všetkých knihách, ktoré o nás prečítala. Týka sa to našich... sympatií, citov a je to úzko spojené s našou sexualitou. Máme veľmi vyvinuté zmysly a najdôležitejší je čuch. My sa napríklad zamilujeme podľa toho, ako nám nejaký človek vonia."
Harry sa začal báť, keď to počul. Žeby mu chcel Remus naznačiť, že ho jeho vôňa robí agresívnym? Že Harryho nemá rád?! Ale... zažmurkal, aby zastavil slzy. On má Remusa rád. Má ho veľmi rád! Možno až príliš...
"Ty, Harry..."
"Voniam zle?" spýtal a uprel na neho zelené oči. Leskli sa.
"Nie!" zhrozil sa. "Nie, Harry, nevoniaš zle!" pritiahol si k nemu stoličku. Skôr, ako tomu stihol zabrániť jeho rozum, položil mu ruku na stehno.
Harrym prešlo to šteklivé teplo motýľov. Sadol si mu na koleno. Remus si ho pritiahol aj na druhé.
Iba kamarátske gesto, prešlo obom hlavou.
"Voniaš veľmi pekne, Harry," zašepkal a nemohol odolať, sklonil sa k nemu a s nosom na jeho krku nasal tú opojnú vôňu. Cítil, ako sa Harry zachvel. Pozreli si do očí.
"Nedokážem sa pri tebe ovládať..." pobozkal ho.
Bol to len jemný dotyk pier, ale pálil ako oheň. Prehĺbil sa do vášnivého bozku, a nezostalo len pri tom. Harry sa ocitol pritisnutý na silnej hrudi, teplé dlane ho hriali na krížoch a ak by mal pravdu povedať, uvítal by ich aj nižšie, no...
"Nie, počkaj!" odtiahol sa od neho. Obaja prudko dýchali a na jazyku cítili chuť toho druhého.
"Nemôžem..." uhol pohľadom, vymanil sa z príjemného zovretia a doslova utiekol z kuchyne.
Vybehol do svojej izby a zavrel sa tam. Čo sa to s ním deje?! Už dávno si uvedomil, že ho ženy nepriťahujú a tiež vedel, ako na neho Remus pôsobí, ale toto bolo neprípustné! Len včera predsa zomrel Dumbledore a on sa tu skrýva ako vystrašený zajac a lepí sa na muža, ktorý je mu ako rodina!
Zničene sa posadil na posteľ. Áno, Remus mu bol blízky. Bol svojím spôsobom krásny a poskytoval bezpečie. Snáď preto ho tak priťahoval. A zistenie, že je to opätované, bolo na jednej strane nádherné. Ale ako by také niečo vysvetlil? Ako by sa mohol postaviť pred Rona a Hermionu a zahlásiť "Kamaráti moji, milujem Remusa Lupina!"? Ale áno, snáď by pochopili, že je gay. Aspoň Hermiona. Ron by s tým mal problém, ale zmieril by sa. Lenže Remus? Ron ho nenávidel už len preto, že ho zbil. Len? No dobre, nenávidel ho práve preto. Hermiona tiež cítila isté nesympatie. Harry to už, samozrejme, pochopil, ale vysvetľovať priateľom, ako pôsobí na vlkolaka, to by bolo dosť divné. To si radšej nechá pre seba.
Zvláštne, že tak zabúda na včerajšiu tragédiu. A keď si na ňu spomenie, nemá takú chuť plakať ako včera. A že má chuť vrhnúť sa Removi do náručia, to určite nemá s jeho potlačeným smútkom nič spoločné.
Remus sedel za stolom, burina už bola odprataná, teraz by si najradšej nalial niečo ostré. Namiesto toho len hľadel na dosku stola a rozmýšľal, či to až tak veľmi pokazil. Na chvíľu mal pocit, že Harry to cíti rovnako. Prešiel si prstami po perách. Cítil ešte jeho teplý dych, počul jemný vzdych a teplo jeho tela v náručí. Dúfal, že ho Harry nezavrhne. Možno by sa mohol odvolať na svoje inštinkty... je predsa napoly zviera, prevláda u neho cit, nie rozum...
Pokrútil hlavou. O to mu predsa celé roky šlo, potlačiť v sebe vlka. Popieral svoju podstatu a teraz sa nebude na ňu odvolávať. Je pravda, že ho to prevalcovalo. Nechal sa premôcť citmi a určite chlapca vystrašil.
Zo zamyslenia ho vytrhol sám Harry, keď sa zjavil vo dverách.
"Zoberieš ma do Rokfortu?" spýtal sa krotko. Remus prikývol a vstal. Vyšiel za ním von z domu, zamkli a nervózne na seba pozerali.
"Harry... je ti dobre?"
Prikývol.
"Prepáč mi..."
"Nie, neospravedlňuj sa. Nemáš za čo. To ja sa... nemôžem robiť, čo by som chcel," prvýkrát vzhliadol. "Nie je vhodná doba riešiť náš vzťah."
Remus kývol na súhlas a podal mu ruku. Harry k nemu podišiel bližšie, ako musel, a nechal sa objať. Chvíľu len stáli a čerpali energiu z toho druhého. Obaja sa cítili lepšie. Potom ich Remus vystavil nepríjemnému zovretiu priemiestňovania, ktorý ešte chvíľu predýchavali v objatí toho druhého. Potom ako dvaja neznámi ľudia vykročili k hradu.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Blesk Blesk | Web | 29. října 2010 v 17:27 | Reagovat

Ta povídka je super, vážně se mi moc líbila. I to, jak tam Harryho Remus zrubal :-? Sice trochu drsný, ale na druhou stranu si to zasloužil ;-) I když mě trochu mrzí, že to zůstává "nedořešeno", i když se k týhle povídce otevřený konec vlastně docela hodí. Takře ještě jednou moc děkuju :-)

2 Franta Franta | E-mail | Web | 19. června 2012 v 17:13 | Reagovat

Tady se mi líbí... ;-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.