Prvoaprílová zmes

1. dubna 2010 v 18:21 | Dora |  Slash jednorázovky-D
Toto je úplná kravina. Štyri situácie, ktoré sa proste nemôžu stať. Ale je prvý apríl! A čo sa robí prvého apríla? Nachytáva! 




Na letisku bola príjemná atmosféra. Ľudia pobehovali okolo, ťahali za sebou kufre a deti, snažili sa nepodľahnúť davovej psychóze a vôbec im to nešlo. Ja som ich nevnímala ani spolovice tak, ako by som mala. Hoci som mala hľadať jeho tvár, nedokázala som. Čo sa stane, keď ho uvidím? Aký to bude pocit? Horší ako teraz? To napínanie v žalúdku, triaška nôh a točenie hlavy? Bála som sa... oprávnene? To určite. A nebol to nový pocit, ako som stále predstierala. On to vedel...
Aj za neho som sa bála. Toľko policajtov na jednom mieste... priveľký risk, ale ako by oni mohli vedieť, kto ON je? Nie, ani keby poznali totožnosť, nevedeli by... nikto nevie, KTO on je. Iba ja... iba ja sama, jediná, viem, čo si prežil, aký je, čo má rád... ja jediná.
Ja.
Sama.
V mori tvárí sa mihla jedna. Známa. Bledá, podlhovastá, tmavé zelené oči, čierne vlasy. Okuliare za vreckom tmavých džínsov, kožená bunda prehodená ležérne cez plece v hnedom tričku. Napnutý každý decentný sval. Ostrá, trhaná chôdza niekoho, kto sa... bojí?
Vstala som, kolená sa mi ledva nepodlomili. Potili sa mi ruky, prehrabla som si jednou dlhé, červené vlasy a zistila, že aj trasú. Kráčal ku mne, pohľad upretý k zemi, akoby si ma ešte nevšimol. A potom na mňa pozrel pohľadom, ktorý sa mi zarezal až hlboko do srdca a celú ma rozochvel. Bol to ten podmanivý, tvrdý pohľad, ktorý mal na mňa úplne iný účinok ako na ostatných. Jediná som sa nebála.
A bola v ňom... nezvyčajná plachosť.
Zastal dva metre odo mňa. Hľadeli sme si do očí a nevedeli, čo povedať. Túžila som po... dotyku... no nemohla som mu vyrobiť filmovú scénu.
Okamih nás delil od zlomu. Vrhli sme sa k sebe, preplietli sme pery vo vášnivom bozku, dlane vo vlasoch a telá v objatí.
A srdcia nám bili ako zvony v spoločnej melódií.


"TINO!!" zahučal som na životného druha a zápasil s nohami toho malého tvora. Zjavil sa mi za chrbtom, položil mi bradu na plece a niečo ležérne prežúval.
"Hm?" sledoval batoľa, s ktorým som si nevedel poradiť.
"Pomôž mi!" zavyl som zúfalo.
"Veď to zvládaš."
Drgol som do neho lakťom, až zastonal.
"Veď dobre," zahlásil unudene. "Čo mám robiť?"
"Chyť ho!" prikázal som mu a snažil sa obaliť malý zadoček plienkou.
Nakoniec sa nám podarilo ho prebaliť. Malý Andrejko na nás gánil veľkými, ukrivdenými očami a my sme oddychovali na posteli. Tino ma drgol do nohy.
"To je diabol," zasmial sa vyčerpane. Len som prikývol.
"Vidíš, pre toto som ho nechcel," hundral som. "Nezvládam ho!"
"Ale čoby," opäť ma vytočil svojím predstieraným optimizmom. Tak veľmi sa snažil presvedčiť ma, že dieťa je pre nás najlepšie...
Ozvalo sa mrmlanie. Nervózne som zavrčal a vstal. Andrej opäť niečo chcel - mohol som len hádať, že jesť. Ešteže som ráno spravil kašu na celý deň, inak by som už vážne skolaboval.
Oliver sa len uškŕňal. Dobre vedel, že nakoniec na adopciu pristanem.


Milo sa zvalil do bieleho kresla a usmial sa na mňa.
"Takže rozchod?" spýtal sa. Prikývol som.
"Už ma nebavíš," povedal som. "Hlavne to tvoje skrývanie milenca. Dobre vieš, že sa s tebou vyspal dva krát len preto, že ho už nikto nechce. A len pre tvoju informáciu..." fľochol som na neho pohŕdavo. "... aj ja som s ním spal."
Úsmev mu zmizol z tváre, zaťal sánky.
Ja som sa, naopak, víťazoslávne usmial. Vzal som si cestovnú tašku, ktorá ležala pri dverách, a odišiel.
"Calo!" volal na mňa. Ani som sa neotočil. Bol úbohý.


Sedel som na koženej stoličke za písacím stolom z čistého skla. Nemal som čo robiť. Slovensko ma nudilo, reklamy sa dali vymyslieť za pár minút a boli nenáročné. Kopa voľného času sa ani nedala využiť - už som sa tešil, ako sa o mesiac vrátim späť do Pittsburgu.
Ozvalo sa pípnutie a z telefónu na stole sa ozval hlas mojej asistentky Silvie.
"Hľadá vás nejaký muž, je vraj umelecký riaditeľ nejakej firmy v New Yorku..."
Pretrel som si oči. Aspoň budem mať päť minút čo robiť.
"Pošlite ho," povedal som a upravil si kravatu, nech nevyzerám tak unudene, ako som sa cítil.
O chvíľu sa otvorili dvere a dnu vstúpil mladý blonďák. Štíhle telo priam volalo po prehnutí o stôl - a to som chcel hneď, ako som uvidel jeho zadok. Tak dobre známy zadok.
Nemusel som mu ani pozrieť do tváre a vedel som, kto to je. Pohľad do očí mi to len potvrdil.
Postavil som sa a natiahol som ruku ponad stôl.
"Kinney."
Mierne sa usmial a potriasol mi rukou.
"Taylor."
Sadli sme si oproti sebe.
"Čo vás sem privádza z New Yorku?" spýtal som sa s nadvyhnutým obočím.
"Súkromné záležitosti."
Ani nezaváhal.
"Smiem vedieť, aké?"
"Nudné," predstieral nezáujem. "Hlavne obnovenie starých kontaktov... zostanem tu len pár dní a odchádzam do Pittsburgu."
"Aj ja sa tam chystám. A prečo ste prišli sem?"
"Povedali mi, že ste najlepší. Rád by som robil pod vami."
"Mal som už... veľa klientov. A áno, som najlepší."
"Mohol by som dostať... vzorku? Niečo, podľa čoho budem môcť súdiť? Nechcem byť oklamaný..."
"Samozrejme. Sme dostupní dvadsaťštyri hodín... kedy budete chcieť."
"Čo tak hneď?"
Vstal, obišiel stôl a obkročmo si mi sadol na kolená. Ozvalo sa zvonenie mobilu. Bez toho, aby som odtrhol pohľad od jeho očí, som ho vybral z vrecka, zodvihol a priložil k uchu.
"Áno?"
Chvíľu som počúval náreky Slováka, s ktorým som spal ledva dva krát, o tom, ako sa rozišiel s priateľom a ani som sa nepýtal, skade má moje číslo. Zložil som, zablokoval to číslo a vrátil mobil do vrecka.
"Iba jeden klient odstúpil od zmluvy," vysvetlil som Justinovi a pobozkal ho.


Táto poviedka platí len do 24:00 1.4.2010!



 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.