Zberateľ

17. března 2010 v 18:37 | Dora |  Slash jednorázovky-D
Je mi ľúto, že začiatok sa tak podobá na Kirove diela... nechcela som ho nijako kopírovať ani nič a nevšimla by som si to, keby ma sám neupozornil. Proste... to tak nejak vypálilo, hrala som sa s tým... a keď som sa to snažila opraviť, nešlo to! Ako mám zdehonestovať vlastné dielo? Keď sa mi páči? Ako ho opraviť tak, aby sa viac podobal na mňa? Písala som to, ako z toho mám urobiť niečo viac moje?




"Prestaň! Okamžite ma pusť! Surovec!"
Hlasný chlapčenský smiech znel malou detskou izbou ako štrngot zvončekov. Hrubší barytón ho ako druhý hlas piesne sprevádzal vo veselej melódií, unášal ho z pevnej zeme a šteklil po bruchu, ktoré mal tak háklivé. Ich hlasy týrali reproduktor malej kamery a chlapca sediaceho za stolom. V dlhých prstoch zvieral malú kameru a po lícach mu stekali slzy.
Otriasal sa prudkým plačom. Nie minútu, nie päť minút. Biele hodiny budíka ohlasovali hodinu. Plakal a už nedokázal dýchať, mokré červené líca, ruky v návlekoch, kolená, stôl... vzlyky ním lomcovali tak dlho, že zabudol, že na svete je ešte niečo iné ako plač. Nevedel pomenovať svoje pocity, nebolo možné pochopiť, čo sa mu hrnulo hlavou.
Všetko sa to zlievalo do jediného citu, jedinej myšlienky, jediného stavu. Bolesť, silná, ohromujúca, nezvládnuteľná bolesť. Zrážala ho na kolená, nemal silu ani sedieť. Kamera mu vypadla z ruky a zahrmela na skle položenom na stole. Kožená stolička sa prevrátila a kolieska sa krútili zbesilým tempom vo vzduchu.
Krčil sa na žltom koberci, lakte a kolená si odieral, ale nevnímal fyzickú bolesť. Jeho myseľ bola tak roztrieštená... jej črepy sa mu zabárali do celého tela. Vnútornosti sa mu krútili, zviazané lanami bezradnosti, vlákna lán sa mu zabárali hlboko do ich povrchu a vyrývali mu do vnútra krvavé cestičky. Opustenie sa s ním zahrávalo ako s hračkou...
Dvere sa otvorili a vošlo mladé dievča. Na chvíľu izbu osvetlilo svetlo z predsiene, kým sa dvere milosrdne nezavreli a poskytli mu chlácholivú tmu. Dievča zahalil závoj hnedých, rovných vlasov, keď sa sklonila nad bratom a ľútostivo mu položila bledú dlaň s dlhými prstami na chudé plece.
"Prečo s tým neprestaneš, Dí...?" zašepkala sklamane. Plač ním ešte viac otriasol, prsty zaboril do hnedých vlasov a viečka mu bezpečne kryli vodou zosvetlené, inak zelené oči.


Za dverami psychologickej ambulancie sa odohrávali osudy mnohých ľudí. Narušené mysle, šialenci, nešťastníci, ktorí nevedeli znášať svoje problémy, ľudia, čo si nechceli pripustiť svoju chorobu aj hypochondri, mysliaci si, že sú na pokraji krachu osobnosti. Stovky pacientov v civile.
A tak teraz skončil aj on. Ako kôpka nešťastia sedel na červenej plastovej stoličke. Vedľa neho jeho sestra, hoci bola o pár centimetrov nižšia, javila sa ako staršia sestra, keď vystretá, v zelenom kabáte a s rukou na jeho pleci čakala, kým ich doktor prijme. Jeho zhrbenú postavu si nikto z okoloprechádzajúcich nevšímal, tu to bolo normálne.
Keď sa dvere otvorili a von vyšlo mladé dievča s obviazanými rukami, Carmen vzala brata za ruky, vytiahla ho na nohy a viedla ho cez stále otvorené dvere do ordinácie.
Miestnosti dominovali teplé farby. Broskyňové steny nepokrývali diplomy ako v iných ordináciách, ale obrazy, krajiny, v ktorých on nikdy nebol, zvieratá, ktoré nikdy na vlastné oči nevidel. Za veľkým stolom z hladkého, svetlého dreva zahádzanom kopou papierov, sedel muž v stredných rokoch. Svetlé vlasy, biela košeľa a modrá kravata, sako prehodené cez operadlo stoličky.
Postavil sa, natiahol sa cez stôl a podal Carmen ruku. Mal príjemné vystupovanie.
"Dobrý deň," Carmen si sadla a stiahla aj brata, ktorý sa bezmocne zvalil na stoličke. Akoby stratil svoju niekdajšiu ladnosť, tanečné vystupovanie sa stratilo... všetka jeho iskra. Kedysi pružné dlhé nohy teraz telo ledva nieslo, nedokázal sa vystrieť...
"Som Carmen Lánová, toto je brat Caspar..." predstavila ich Carmen. Už dávno sa nehanbila za ich mená, boli umelecké ako oni sami a ako ich rodina.
"Dobrý deň, slečna. Predpokladám, že toto," trochu sa nahol dopredu. "Je človek, kvôli ktorému ste tu."
Carmen na brata ustarane pozrela.
"Presne tak, pán doktor."
Sklonila hlavu a zadívala sa na svoje dlhé prsty.
"Viete," začala bez úvodu, nečakajúc na otázky. "... môj brat bol vždy veselý."
Opäť na neho šibla pohľadom a s ťažkosťou sa zamerala na doktora.
"Ale pred pár mesiacmi... viete, začal žiť ako každý chalan v jeho veku. Teda, nie ako každý..."
Zhlboka sa nadýchla.
"Keď som ho raz pristihla s chlapcom... on nikdy nebol tajnostkár. Všetko mi povedal veľmi ľahko."
"Čo vám povedal?"
"No, že je... gay. Mne to nevadilo, nemyslite si. Priala som mu, aby bol šťastný, aj keď to bude s mužom. Ale on... najprv sme jeho vzťah rozoberali. Bol veľmi šťastný, miloval toho chlapca. A potom ho opustil."
"Váš brat opustil toho svojho priateľa?" vytiahol blok a začal zapisovať. Carmen prikývla.
"Bolo to ešte v poriadku. Ale potom... keď nechaj druhého, bolo mi to divné. Keď tretieho, to už... viete, ale on sám bol z toho zdrvený! Hrozne sa trápil. A aj tak si stále nachádzal priateľov a opúšťal ich. Vydržal s nimi niekoľko týždňov, bol s nimi šťastný... a opustil ich. A včera opustil ôsmeho."
Doktor sa oprel o operadlo stoličky a zamyslene sa zadíval na chlapca.
"Caspar?" spýtal sa a chlapec neochotne zodvihol pohľad.
"Ešte si nič nepovedal. Čo si o tom myslíš?"
Chlapec len pokrčil plecami. Doktor si vzdychol.
"Prosím vás, Carmen, nechali by ste nás na chvíľu osamote? Chcem sa s vaším bratom porozprávať."
Carmen ochotne prikývla a vstala. Ešte posledný krát povzbudivo položila bratovi ruku na plece a odišla.
Doktor vstal, obišiel stôl a sadol si na jej miesto.
"Caspar, pozrieš sa na mňa?" spýtal sa obozretne. Zodvihol pohľad zelených očí k doktorovi.
"Povedz mi, Caspar... čo si o tom myslíš ty?"
"O čom?" spýtal sa hlasom tichým od vyčerpania z plaču.
"O tvojich priateľoch. Prečo ti vzťahy nevydržia?"
Chlapec pokrčil plecami.
"No dobre... takže to, že ich opúšťaš...?"
"Ja neviem."
Doktor sa zamyslene oprel o jedno operadlo.
"Povedz mi o nich, Caspar."
Chlapcovi zažiarili oči.
"Karol bol nízky," povedal zrazu hlasom jasnejším ako predtým. "Mal krásne oči. Ako... ranná rosa, hrozne svetlé... takú malú ranku nad obočím, spadol na ceste. Bol hrozne nemotorný," pousmial sa. "A Milan... mal neskutočne svetlé vlasy. Vyzeral ako albín, ale mal hnedé oči, také orieškové... a Danko... bol tmavý, mal bronzovú pleť a prenikavo tmavé oči. David..."
A Caspar hovoril. A doktor pochopil. Sedel tam a počúval a nevedel, ako túto situáciu vyriešiť. Tento chlapec sem bude musieť chodiť často... a dlho.
Carmen vstala, keď sa dvere otvorili a von vychádzal Caspar a za ním doktor.
"Slečna," povedal jej, keď Caspar čakal na chodbe. "Váš brat má poruchu osobnosti. On tých chlapcov vyhľadával a opúšťal, pretože potreboval pocit opustenia. Myslím, že zažil niečo, za čo sa chce potrestať."
"Ale za čo? Môj brat bol šťastný!"
"To sa budem pokúšať zistiť na ďalších sedeniach. Ak ho teda privediete."

Doktor si unavene sadol za svoj stôl a pretrel si oči. Nerád klamal, ale teno chlapec si nezaslúžl, aby povedal jeho sestre, čo mu naozaj je. Pretože na tom bol naozaj zle.
zošit zo sedenia vložil medzi prázdne dosky a na ne napísal čiernou fixou veľký nápis.
Zberateľ.



 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.