Prológ

17. března 2010 v 0:10 | Kira
Lala... Aspoň niečo, keď už nič.
Postavy okrem Maxa nepatria mne, ale mojim priateľom (:


Martin Henk
Úplne na mol som sa potácal po chodníku, z ktorého moje kroky vybočovali teda riadne, a snažil sa dostať k zastávke, z ktorej mi o dvadsať minút odchádzal posledný nočný spoj domov. V bare, v ktorom ma mohli vidieť takmer každý deň, som nechal vyše päťdesiat eur a jednu chvíľkovú známosť, ktorej meno mi bolo neznáme a spomienku na jednorázový sex na toaletách si aj tak ráno pamätať nebudem. Už dávno som nehľadal zmysel v tom, čo robím, vyčítanie rodičov sa mi k srdcu jednoducho nedostávalo. Žil som tak, ako chcem... Alebo skôr - zvykol som si.
So stratením rovnováhy som sa posadil na lavičku na zastávke a hlavu si oprel o chladný sklenený bok. Všetko okolo mňa bolo rozmazané a zobrazovalo sa mi dvojmo, ale ja som mal aj tak pocit, že moja opitosť nie je taká, aká by mala byť. Dokázal som myslieť... To bol ten najväčší problém.
"Naďa..." ušlo mi z úst do ticha, ktoré narúšalo len vzdialené trúbenie áut.

Maximilián Schwarzbacher
Skúsal som medzi zubami svoju drevenú ceruzku a pohľadom blúdil po čerstvo premaľovanom strope. Učiteľka ma už po niekoľký raz napomenula, aby som dával pozor, ale čím je nudná hodina chémie prednejšia pred mojimi myšlienkami, ktoré bolo potreba prebrať a urovnať?
Už dávno ma nebavilo písať texty k našim piesňam, i keď to odo mňa Lukáš vyžadoval, a moja myseľ sa čím ďalej, tým viac zaoberala Richardom. Ktovie, čo teraz robí... Mal by byť v škole, ale ako ho poznám, to je posledné miesto na zemi, ktoré by dobrovoľne navštívil. Veď ledva prešiel prvým ročníkom, ešte aj to mu musel zaplatiť jeho bohatý strýko. A práve ním to celé začalo. Rišo má vskutku smutný príbeh, a to len preto, že je to zaslepený hlupák. A ja som ešte väčší, lebo ho nasledujem na každom kroku ochotný milovať ho a podporovať, i keď za to nedostávam žiadne bozky a vľúdne slová.
Pomrvil som sa na stoličke a položil ruku na pravý bok, kde som mal veľkú modrinu, ktorá ma dosť bolela. Trpko mi pripomínala, akú ťažkú cestu som si vybral...

Tobiáš Smutný
"Mami, som doma!" Môj hlas, ktorý ešte poriadne ani nezačal mutovať, sa niesol po tichom a presvetlenom byte, no žiadnej odozvy sa nedočkal. Podľa toho som usúdil, že moja mama je buď niekde preč, alebo fajčí na balkóne a jednoducho nepočuje.
Vyzul som sa zo svojich obľúbených a ošúchaných tenisiek a šuchtavým krokom sa vybral po chodbe ku prvým dverám na ľavej strane, kde sa nachádzala moja izba - jediné útočisko, jediné miesto, kde som sa mohol chovať tak, ako mi bolo po chuti, kde som sa mohol správať bláznivo a nikomu to neprišlo čudné.
Tmavomodrá školská taška s ťažkým zadunením dopadla na parkety a ja som sa zúfalo zložil do neustlaných perín. Celý deň predstierať, že mi nič nie je, že som veselý, je dosť namáhavé, o to viac pre chlapca, ktorý má len štrnásť rokov. Oči ma štípali od trpkých sĺz nad tou nespravodlivosťou osudu, ktorá ma postrehla. Iba vankúšu som dal poznať to, čo ma trápi. A to sa volalo prosto - Peter.

Richard Kováč
Už po niekoľký raz som udrel do boxovacieho vreca, ktoré mi dokázalo dokonale ventilovať hnev. Mračil som sa, spotené čierne vlasy sa mi lepili na čelo a moja päsť znova a znova udierala do predmetu pred sebou, nepretržite.
Bolo mi z toho všetkého zle, bolo to tak neskutočne ironické, osud sa mi priamo vysmieval do tváre. Prestal som s boxovaním a nechal vrece udrieť párkrát do svojho boku.
Ja predsa... nesmiem! Nenávidím ich, rovnako ako svojho strýka! A pritom... bolí ma, keď mu ubližujem. Zachvel som sa, keď sa mi zazdalo, že cítim jeho letmý dotyk na svojom zátylku. Hnev vo mne v tej chvíli opäť naplno vybuchol a moje päste automaticky zasahovali červené vrece pred sebou, pričom som na jeho mieste jasne videl Maxovu tvár. A to sa nedalo zastaviť, snaha bola márna...

Peter Hrobár
Opieral som sa o svoju čiernu veľkú motorku zaparkovanú pred obchodom, a snažil sa otvoriť balíček pelendrekov. Vždy som si ich kupoval tu, keď mi skončila škola. Pomaly sa už stmievalo a jediná predstava, čo sa mi v tejto chvíli páčila, bola moja veľká posteľ a ja v nej. Možno by som k tomu mohol prihodiť aj nejakého mladého chlapca, i keď na nejaký sex nebolo sily. No nič také ma nečakalo, najprv som musel poslať poznámky Martinovi, ktorý dnes nedorazil do školy. Ani som nemusel hádať prečo.
Moja ruka viac postrapatila čierne vlasy týčiace sa do všetkých strán, pričom som žul pelendrek, ktorý sa mi konečne podarilo vyslobodiť z balíčku. Obal som ledabolo odhodil na zem. Ten malý chlapec by mi určite povedal, že sa to nerobí, a sám by ho z tej zeme zdvihol a vyhodil do koša. Bol vskutku zlatý, bez mena - alebo mi ho povedal? No čo, predsa len aj ja starnem -, ale k tomu bol ešte len decko. A deťom sa predsa neubližuje, lebo bocian nosí bábätká a darčeky pod stromček dáva Ježiško. Alebo Santa Claus. To je jedno.

Jakub Pisco
Okolo mňa vládlo ďalšie peklo, ktoré som už veľmi dobre poznal, a ktoré sa mi darilo celých dvadsať minút úspešne ignorovať. Občas mi z toho bolo až do smiechu, keď moja matka zachrapčala a na pár sekúnd stratila hlas. Aj tak to bolo zbytočné, no to ona ešte nepochopila.
"Ďalšia päťka! Na čo si potom na tej škole, keď sa absolútne neučíš?! Čo potom z teba bude?! Uvedom si, že sú to aj moje ťažko zarobené peniaze, ktoré len tak preflákaš!" Postavil som sa, že odtiaľto odídem, niekam von, najlepšie za Bendžim, ale ona po mne vybrechla:
"Kam ideš?!"
"Von?" Ľahostajne som nadvihol obočie a čakal na ďalšiu spŕšku nadávok, no tentoraz ma zaskočila. Napriahla ruku a na líci som ucítil jej štiplavú dlaň.
Moje hlasné zanadávanie, ktoré jasne vyjadrovalo to, čo si o nej myslím, nasledovalo otcovo okríknutie z obývačky. Naštvane som matku obišiel, v chodbe si rýchlo obul tenisky a vzal bundu, ignorujúc jej vyhrážky.
Oni to nechápali... Známky predsa nie sú všetko. A navyše, nezodpovedajú inteligencii človeka. Aj Einstein prepadával z fyziky a matematiky a pritom bol geniálny. No kto to vysvetlí mojej matke?

Benjamín Vachuna

Sedel som na krabici v garáži a počúval nacvičovanie kapely svojho brata. Nešlo im to zle, dokonca boli niektoré pesničky dobré, ale to stále nebolo to, čo som od nich počul vtedy, keď boli "vo forme". Všetci boli nejakí roztržití a Max sa často netriafal do tónov, takže pôsobil ako začiatočník v hraní na gitare, pričom som vedel, že je profesionál. Ich hudba ma však extra nezaujímala, nebola zrovna podľa môjho gusta, a takto som si len krátil dlhé čakanie na Kuba, ktorý sa opäť pohádal s matkou. Iných by som poslal do pekla a vysmial sa im, že sú iba urevané deti, keby mi takto zavolali. Ale on bol predsa len niečo iné, niečo ako najlepší kamarát. A asi jediný človek, na ktorom mi záležalo - ak som nerátal seba. Postavil som sa a v tme prešiel po štrkovom chodníku k bránke, o ktorú som oprel ľavý bok a s rukami vo vreckách modrých riflí pozoroval chodník, ktorý osvetľovala len jedna úbohá lampa. Chcel som sa zabávať, byť niekde na diskotéke, tancovať a baliť dievčatá, ale musel som sekať dobrotu, ak ma mala mama pustiť o dva týždne na chatu. Byť zodpovedným, alebo sa len tak tváriť, mi bolo dokonale proti srsti...

Nadežda Kráľová
Mojej obednej prestávke práve zazvonilo a ja som urýchlene opustila triedu plnú tých ignorantských deciek, z ktorých ma akurát tak boleli hlasivky. Mali to byť "ustráchaní prváčikovia", ale to boli len drzé potvory bez akéhokoľvek vychovania. Už teraz som tú miestnosť smrti začala nenávidieť, ale oni ešte zistia, kto je ich profesorka slovenčiny, o tom sa postarám...
Vstúpila som do prázdneho kabinetu a okamžite si postavila vodu na kávu, pokúšajúc sa tak zachovať si svoje železné nervy. Deň sa ešte ani poriadne nezačal a ja som už túžila byť doma vo svojej vyhriatej posteli a túliť sa k Andrejovi. A práve nad tým sa mi myseľ pozastavila - skutočne je Andrej ten, ku ktorému sa chcem túliť? Je môj snúbenec, patrilo by sa to, ale-...


 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.