Keď sa za odrazmi neskrývame my

17. března 2010 v 0:27 | Kira |  Slash jednorázovky-K
Poviedka do súťaže. Nakoniec aj tak nepostúpila

Pár: Regulus/Sirius (iba z jednej strany)
Upozornenie: Žiadne


Bruškami prstov prechádzal po chladnom povrchu zrkadla, v ktorom sa odrážala jeho tvár. Nehľadel na seba, dobre vedel, v akom úbohom stave sa nachádza, v akom úbohom stave je i jeho myseľ, možno by to nezvládla. A možno áno, za posledné mesiace nevedel, kým je, stal sa cudzí sám sebe. Neznámy, nepoznaný. Mal strach, pred hnevom, pred sklamaním, pred pomstou, pred úlohou, pred sebou. Stačí pár slov, pár jednoduchých slov a môže sa rozsypať ako domček z kariet, už dávno predurčený na spadnutie.
Keby to vedel pred rokom, nikdy by nespravil taký chybný krok, ktorý mu zmenil celý život.
Vstupoval do ich radov nadšený, ochotný vykonať každý príkaz, úprimne sa tešil ako malé dieťa. Zaslepený chorou láskou. Nevedel, že sa približuje k jame levovej, nevedel, že sa nakazil chorobou, ktorá ho zožiera zvnútra. Každým dňom, rozkladala jeho myseľ a slobodnú vôľu, každú noc ho sprevádzala hlasnými výkrikmi, prízrakmi v nočných morách, strachom zavrieť oči, ocitnúť sa v tme. Sám, bez nikoho, opustený.
Kebyže vedel plakať, možno by si aj teraz jazykom z pier zlízaval vlastnú chuť poníženia, no za tú dobu... to bolo zbytočné. Najjednoduchšie by bolo pocítiť sladkosť šialenstva.
Chcel by sa nechať opäť unášať chvíľkovým zabudnutím na to, kým je, čím je a čo vykonal. Tie výčitky by aspoň na pár minút zmizli, prestali mu otravovať život. Ani on si nič nevyčítal, keď utiekol z domu. Pravda však, že on nemučil nevinných ľudí a nenávidel svoju rodinu - hlavne jeho, medzi prvými.
Pokiaľ by za sebou nezačul vŕzganie stoličky a šuchot, nikdy by si nevšimol, že za ním sedí niečo, čo bude mať na svedomí ďalšiu ráznu zmenu v jeho skracujúcom sa živote. Chcel vykríknuť, ale namiesto toho z jeho úst preniklo iba zhíknutie tlmené roztrasenou dlaňou. Zreničky sa mu rozšírili, nevedel, či má byť skôr šokovaný alebo vystrašený.
Sedel na jedinej stoličke v miestnosti, ruky mu pokojne ležali v lone, palcami krúžil v jednom pohybe, hlavu mal nahnutú do ľavej strany, usmieval sa, žmurkal veľkými čiernymi očami ako porcelánová bábika. Dlhé riasy sa zakaždým o seba jemne obtreli, síce to bol nepodstatný dotyk, všimol si ho hneď. Vysoké biele čelo mu obmývali pramene čiernych lesklých vlasov, tých pár neposlušných, ktoré nechceli byť dôkladne uhladené na hlave.
Pôsobil až príliš živo na to, aby sa jeho okraje rozmazávali, aby bol nejaký prízrak alebo duch, nejaká kliatba, žart.
Takmer až nedýchal, nebol schopný slova, stál chrbtom k zrkadlu, vystrašené oči upieral do... SVOJEJ tváre! Žeby to bolo to šialenstvo, ktoré si tak želal? Na to sa však cítil príliš pri zmysloch.
,,Vieš, čo je riešenie?" V jeho hlave sa ozval jasný chlapčenský hlas, jemný, skoro ako zvonenie zvončekov. Pery bytosti pred ním sa ani nepohli, úsmev na nich nič neskrivilo, zostal stále rovnako prívetivý a vyslovene milý. Aj tak vedel, že to bol práve on, kto vyslovil tú otázku. Než niečo odpovedal, pozornejšie a zvedavšie skúmal jeho tvár, naozaj vyzeral ako on, až na pár - pre iných nepodstatných - vecí. Usmieval sa. Oči mal milšie. Pôsobil uvoľnenejšie. Vyzeral živšie ako originál. Bol - na pohľad - šťastný.
,,Kto si?" spýtal sa ho približujúc sa k nemu po nepatrných centimetroch, ba aj milimetroch. Prvá otázka sa stratila v prachu na policiach s knihami, zostala zabudnutá - aspoň pre jedného.
Ani on nedostal svoju odpoveď hneď, ten, kým Regulus nikdy nebol, sa pred ním odvrátil, prestal sa usmievať a pomaly sa postavil, pohyby mal plynulé a energické, ale nie príliš, bola v nich badať jemnosť pierka znášajúceho sa k zemi. Prstami sa dotýkal periny na posteli, kráčal ladne, takmer akoby lietal. Pôsobil ako dokonalosť. Možno až príliš.
,,Skrývame sa v našom svete, svete, ktorý vy nepoznáte. Možno si myslíte, že áno, ale to je iba ľudské ego. Tvárime sa ako vy, aj keď vami v skutočnosti nie sme. Sme iní, rozdielni. Musíme mlčať. No niekedy sa to vydržať nedá a nezostáva nám nič iné ako odhrnúť záves a predstaviť sa vám. Som tvoj odraz v zrkadle, tvoja podoba, jediný, ktorý ťa naozaj dôverne pozná. Viem, čo ťa robí nešťastným, viem, pre čo sa trápiš, viem, čo ťa môže spraviť šťastným. Zle ťaháš povrázkami vo svojom živote. Príliš zle." Pery sa mu opäť nepohli, kľačal na posteli, hľadel do Regulusovej tváre, nechcel, aby sa ho bál, nebol tu predsa na to, aby strašil človeka, ktorému chce pomôcť.
,,Ako sa voláš?" Možno ľahko stráviteľná informácia, možno nie, originál zostal pokojný, držal si odstup od odrazu na svojej posteli, život v službách Lorda Voldemorta ho naučil nedôverovať.
,,Suluger."

***

Cítil príjemné teplo pri každom jeho dotyku - nedotyku, upieral zasnívané oči do stropu, spomínal na časy, ktoré si ani nepamätal. Predstavoval si, aké to vtedy bolo úžasné, ako sa spolu s bratom hrali, keď boli malí chlapci. Určite to tak bolo, neboli predsa veční rivali, tí dvaja súrodenci, ktorí sa nenávideli na život a na smrť. Občas rozmýšľal, či to bolo z oboch strán, alebo len z jednej, alebo... ani z jednej.
Mal potrebu rozprávať a tak rozprával. Za celých osemnásť rokov sa nenašla osoba, ktorej by sa so všetkým mohol zdôveriť, bol uzavretý, chladný, namyslený. Keď vstúpil k Smrťožrútom, myslel si, že aspoň oni budú tí, ktorých môže nazývať priatelia. Boli, ale nie tak, ako očakával. Spamätal sa len pred pár mesiacmi, prebudil sa z krásneho sna, aby vzápätí upadol do nočnej mory.
,,Možno by ťa neodmietol, keby si mu to všetko vysvetlil a povedal mu, čo cítiš. Možno odhaliť pravdu by ťa ospravedlnilo od chybných krokov, ktoré si urobil. Verím, že to pochopí." Ležal v mäkkých perinách blízko pri ňom, hlavu mal opretú o dlaň s nerovnými obrysmi, ktoré sa akoby rozlievali do farieb okolia. Tvár mal vážnu, v očiach však bola badať nádej, lapanie po dychu z posledných síl.
,,Hlúposť, nepochopil by to. Vysmial by sa mi. Poslal by ma do horúcich pekiel, presne tam, kam patrím. Je to zbytočné. Tak, ako všetko v mojom živote, ktorý som si pošľapal. Idiot..." Z každého jeho slova sálal pesimizmus, vzdával sa bez boja, bez jediného pokusu. Zavrhol to ešte predtým, ako sa mohlo stihnúť niečo uskutočniť.
,,Láska je ten najsilnejší cit na svete, robí aj neskutočné skutočným. Nikdy nevieš, čo sa môže stať. Ver tomu, čo cítiš. Nesklame ťa to." Snažil sa ho presvedčiť, postrčiť k nejakému činu, ktorý by ho urobil šťastným, ktorý by priniesol slnečné lúče do jeho upršaného a zamračeného života. Veril, že by to dopadlo dobre, nepotreboval si to overovať, jeho intuícia ho ešte nesklamala.
,,Ako lístie zo stromov sa kĺzali moje slzy po tvári, sklamaním som sa tisíckrát skrýval v kúte, kde som sa mohol vyplakať, kedy mi tichá smrť sťahovala hrdlo, kedy som nevládal dýchať a chcel som naozaj umrieť. Vtedy som už nevidel žiadnu krásu sveta, vtedy bolo všetko preč, zastreté čiernym plášťom, ktorý teraz nosím na sebe. Nechcem to prežívať znova, už som sa naučil mať oči suché, tváriť sa pred sebou, že som silný. Bolí to milovať a nebyť milovaný. Bojím sa ďalšieho sklamania a sĺz, ktoré som zabudol roniť."
Tak, ako to príjemné a bezpečné teplo prišlo, tak aj odišlo. Premiestnil sa naspäť k stoličke, ktorá pod jeho mušou váhou krátko zavŕzgala, zahľadel sa von oknom na námestie zaliate svetlom blikajúcich lámp, nebolo tam ani živej duše, sneh pilne odhŕňaný obyvateľmi okolitých domov mrzol pri chlade, ktorý vládol za múrmi domu. Bránil sa tomu, bolo zbytočné snažiť sa o ďalšie kopnutia k správnej ceste, z ktorej odbočil na príliš veľa krokov, aby to s takýmto prístupom vrátil. Odraz, ten, čo ho prišiel urobiť šťastným, sa však držal hesla ,,Nádej umiera posledná."
,,Hviezdy žiaria veľmi jasne. Najmä Sirius," prehovoril v jeho hlave, tvár stále obrátená k nočnej oblohe. Keď natočil hlavu späť k nemu, videl už len rýchle kroky a ľavé predlaktie uväznené v pravej dlani. Dvere sa zatvorili...

***

Neschopný dýchať vrazil do miestnosti, kde sa skrývali všetky tajomstvá, roztrasená ruka držala kľučku dverí, ledva ich za sebou zatvoril. Nevšímal si vydesený pohľad, ktorý na neho vrhol odraz opäť sediaci na stoličke pri okne. Do zmätku v jeho hlave sa pridávali prekvapené otázky, knihy, ktoré zhadzoval z poličiek, s hlasným dunením padali na zem, neregistroval, keď mu nejaká poranila nohu. Nahlas dychčal, po prázdnej poličke sa vrhol k písaciemu stolu, obsah šuflíkov vyhadzoval na zem, nádychy sa mu prekrývali so zúfalým stonaním, keď nič nenašiel. Hrdlo mu stále silnejšie a silnejšie zvierala ruka Smrti, ktorá si už určite čakala na neho. Nemal veľa času, do očí sa mu tisli slzy, keď ani v skrini sa nenachádzalo to, čo hľadal. Vyhádzané oblečenie bolo po celej podlahe, nemilosrdne po ňom stúpal mokrými topánkami, lampa na nočnom stolíku sa prevrhla a rozbila.
,,Regulus?" Otázka po dlhej odmlke, opatrná, skúmavá, možno s náznakom strachu.
,,Sklapni!" okríkol ho chytajúc sa za hlavu, hrýzol si dolnú peru zubami až do krvi, snažil sa spomenúť si, Temné znamenie na ľavom predlaktí mu pulzovalo, pálilo ho. Vrhol sa na zem, ležiac na bruchu hmatal roztržito rukou pod posteľou, dýchal prach na podlahe, končeky jeho prstov konečne nahmatali hranatú krabičku. Horlivo ju vytiahol a otvoril, takmer sa rozplakal od úľavy, keď tam našiel svoj zlatý medailón. Jeho kroky tlmené oblečením boli tentoraz pomalé, nemal chuť ponáhľať sa, závan príjemného tepla mu potvrdil, že to, čo sa chystá urobiť, je správne, že to všetko dobre dopadne, že jeho svedomie bude čistejšie. Možno...
Zastavil sa rovno pred zrkadlom, viečka bránili pohliadnuť na vydesenú tvár za jeho chrbtom, originál sa tam tentoraz neodrážal. V ľavej ruke, ktorá ho ukrutne bolela, zvieral medailón, ktorý mu patril, retiazka obmotaná okolo zápästia sa mu zarezávala do kože.
,,Nikto sa nikdy nesmie dozvedieť, že som zradil Temného pána..." Šepot vychádzajúci pomedzi krvavé pery zosilnel poslednými slovami, pri ďalšej vete prešiel až do zúfalého kriku, kedy zdvihol ruku nad hlavu.
,,Nikto sa nikdy nesmie dozvedieť, že som miloval Siriusa Blacka!" Udrel zlatom o sklo, ktoré sa roztrieštilo na márne kúsky k jeho nohám. V hlave počul krik, vystrašený šepot, niečo, čomu vôbec nerozumel. Zdvihol ruku druhý raz, bola o mnoho ťažšia, po pokožke mu stekala krv z rán, ktoré mu spôsobili črepiny, ktoré priveľa vedeli.
,,Vlastného brata-..." Takmer nedopovedal, prerušili ho vzlyky, ktoré už dlhšie nemohol udržať, akonáhle udrel znova, krik z jeho hlavy zmizol úplne, akoby to bolo len chvíľkové zlyhanie jeho mysle.

Pretrhol puto, ktoré ho viazalo k nemu. Krehké, takmer nezničiteľné, znieslo sa k zaprášenej podlahe, v ktorej sa stratilo. Navždy.

Zrýchlený dych tvoril v chladnom vzduchu obláčiky pary, nohami vyčerpane prepletal v snehu, snažil sa bežať, rany na ruke, v ktorej pevne zvieral medailón, ho štípali.
Rozbité zrkadlo stálo v zamknutej izbe, naveky chrániace svoje tajomstvo.
Veselý smiech Siriusa Blacka sa niesol miestnosťou v dome Potterovcov, kde spolu so svojím najlepším priateľom Jamesom hral Rachotiacu sedmu.



 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.