Blázni

22. listopadu 2009 v 0:22 | Dora |  Komunita
Dlhý prejav na konci...


MACLAINOVÁ
Ak trpí duša, chradne aj telo. Ak duša vyžaruje šťastie, telo zázračne funguje.


Auto zaparkovalo na parkovisku obrovskej, krásnej budovy. Ošapranej, ale svojím spôsobom krásne (pre staré ženy so sieťkou na hlave). Z auta vystúpil Keyo a otvoril mi.
"Váš apartmán, lady."
Zatvárila som sa adekvátne k tomu, čo si o ňom myslím, a vystúpila som. Odkedy ma pobozkal, správal sa ako totálny idiot. Niežeby sa tak nesprával vždy, ale teraz bol na tom výnimočne zle. Strieľal si zo mňa spôsobom, akým si zo mňa nikto tak blízky nestrieľal. Myslím, nie že by mi bol blízky, to nie, lenže ak takto niekto predo mnou šaškoval, bol to zvyčajne spolužiak, s ktorým som prehodila päť slov za rok. Keya som poznala pol roka a už sme sa bozkávali. Škoda, že to bolo len... prečo asi? Neviem. A prečo vlastne škoda? Blbý bozk. Fyzická blízkosť a spojenie istej časti tela, čo je na tom? Stupidita...
Och, naozaj sem patrím.
Dvere sa zavreli. Najprv na aute, potom na budove. Obzrela som sa.
"Neboj," Keyo chytil ma za ruku. Vytrhla som sa mu.
"Nemám päť!" oborila som sa na neho.
"OK," pokrčil plecami.
Šla som za ním priestrannou halou. Všetko sa tu ozývalo. Zvonka pekné, tu ako zámok. Nepáči sa mi tu.
Aspoň to nevyzeralo ako v nemocnici. Aspoňže to nebola nemocnica.
Keby som šla do štátneho zariadenia ako hocijaký iný sociálny prípad, vyzeralo by to ako nemocnica. A bolo horšie. Ale keď poznáte zbohatlíka s výčitkami svedomia, život je hneď ľahší. Zaplatil to tu, najlepší ústav na Slovensku. Ujistil ma, že nebudem medzi zbohatlíkmi. Tí si tu liečia mygrény. Ja budem medzi stredne šiaenými ľuďmi. Veľa skazených životov. Už zas.
Viedol ma točitým schodiskom hore. Mala som len jeden batoh, jedny tepláky, jedny rifle, tri tričká a papuče. Spodné prádlo nerátam. Cestou som si chcela kúpiť krížovky, ale Keyo sa bál, že ujdem, tak šiel sám a kúpil mi sudoku. Netuším, ako sa to rieši. Ale vraj je to sranda, tak si nechám poradiť.
Vošli sme do jedných dverí - veľkých ako stajňové vráta - a ocitli sa (prekvapenie!) na ďalšej chodbe. Konečne ľudské tváre - v pokročilom štádiu duševného rozkladu. Traja županovci (dobrý názov, čo?), jeden sa triasol, sedeli na stoličkách každý v inom rohu miestnosti, jeden mal pri sebe pravdepodobne návštevu - ošumelého chlapa v stredných rokoch v hrubom kabáte a s kufríkom, čo mohol mať tak sto rokov.
"Toho by sem mali dať," zašepkala som Keyovi, žmúriac na neho. "Trpí utkvelou predstavou, že je úspešný."
Narážala som na jeho vystupovanie. Akoby mu patril svet. Riaditeľ zemegule.
To dievča pri ňom bolo právom znudené. Hľadela do zeme a tvárila sa skrúšene. Perfektne jej to šlo, ale to by najprv musela vyzerať ako šprtka s copíkmi, aby som uverila, že v tomto storočí sa niekto môže cítiť takto. Ten muž tomu veril. Aspoň tak vyzeral. A vyzeral dosť zle. Odporne. Troska.
Prešli sme okolo muža zízajúceho z okna na komín a vošli sme do ďalších dverí. Svetlá miestnosť s oknami a výhľadom na park. Zodesať županovcov pobehujúcich po miestnosti. Malé okienko v strede steny a nad ním žiarivo zatuchnutý nápis "Odber liekov".
Kancelária mala výhľad na túto miestnosť. Keyo ma predstavil veľkému chlapíkovi s kolenom namiesto hlavy, ktorý bol vraj riaditeľom tohoto celého. Mladá doktorka po jeho boku si stále upravovala blonďatý výbuch na hlave a usmievala sa. Povedali mi, ktoré lieky budem užívať a ako sa budem liečiť a zaviedli ma do izby.
Tri postele, malé okno so záclonkami, umývadlo a jedna skriňa. Na posteli ležala žena so slamennými čiernymi vlasmi a krepovou pleťou. Otáčala hlavou zo strany na stranu. Stále, nepretržite. Hypnotizovala ma.
Keyo hneď skontroloval skriňu.
"Vypracú ti jednu poličku. Stačí?"
"Na moje veci nie je potrebné ani to."
"Ale bude. Je to tu... odporné, podľa tvojho vkusu?"
"Jasné, hlavne tie záclonky."
"Vidíš, aspoň vieš, ako si zariadiť byt."
Neveriacky som na neho zaškúlila.
"Ty si fakt myslíš, že budem mať byt?" zasmiala som sa.
"Pre toto si tu, aby si sa naučila myslieť pozitívne!" vyhlásil.
"Bože, máš deficit sexu, že sa takto správaš? Lulu mala pravdu, oteplievaš!"
"Dobre, keď to chceš počuť, je to tu na hovno, stráviš tu týždne medzi bláznami a aj tak sa nič nezmení, a vieš, prečo? Pretože máš svoju hlavu a vždy budeš vedieť svoje. Ale zdá sa mi, že niekedy strácaš rozum a popieraš všetko logické, aby si si mohla povedať, ako si na tom zle, a to tu odstránia, nech by to mali z teba zoškrabať."
Naklonila som hlavu na stranu.
"To sa mi začína páčiť. Bude tu vzrúšo."
:Evil smile:
"Vidíš, konečne normálna reč. Z oboch strán."
Hodila som na posteľ s prázdnym nočným stolíkom batoh a sadla si.
"Musím ísť, čaká ma práca."
"O ktorej nič neviem," dodala som ticho.
"Prídem ťa možno pozrieť, o týždeň, dva..."
"Neprídeš."
"Ale aspoň som sa pokúsil ťa o tom presvedčiť. Čau."
Otvoril dvere a zrazil sa s dievčaťom, čo pred chvíľou skrúšene sedelo pri pánovi podnikateľovi. Odstúpila sa a pustila ho. Neodpustila si tresnutie dverami a hodenie sa na posteľ.
"Čau!" pozdravila ma nasrato.
"Hm..." začala so sa vybaľovať.
"Prečo si tu?"
"Len tak. zabaviť sa."
"Vtipné, aj ja!" nevyzerala vtipne.
"Hurá, heuréka."
"Si veselá, že si tu, čo? Neboj, zdvihne sa ti nálada. Blázni sú fasa."
"Asi vieš, o čom hovoríš."
"Aj ty. Si blázon tak ako MY. Teda, my ako my," zasmiala sa. "Wow, máš super vliv, myslela som, že dnes akurát tak zaleziem do postele, zjem tú brečku, čo sa nedá rozoznať od liekov a nechám si od lekára poradiť, aby som nemala depresie. Akoby sami nemohli za to, že prišiel..."
Prevrátila som oči. Budem na izbe so ženskou, čo celý deň točí hlavou ako maják a dievčaťom, čo hovorí viac ako Hitler pri prejave.
"Dobre, toto bol zas trapas..." zašepkala si sama pre seba. Otočila som sa na ňu. Sedela v tureckom sede na posteli a hľadela si na prsty na nohách.
"Nebol to trapas," vzdychla som si.
"Pozri, ak nechceš, aby som rozprávala, nebudem. Len som myslela... s nikým som sa nerozprávala už pol roka a len tak ľahko sa asi ani nebudem. Nechcú ma pustiť, som nevyliečiteľný prípad. Ale dokážem držať hubu."
"To je dosť... výrazná zmena. Ja nie som zvyknutá na dlhé rozhovory, takže sorry. Ale hovor koľko chceš, zvyknem si."
Niekedy treba robiť ústupky. Hlavne ak sa vám zo sekundy na sekundu niekto takto zrúti.
"Dík," hlesla ticho, ľahla si ku mne chrbtom a skrútila sa do klbka.
"Sakra!" zanadávala a zamuchlala sa do periny. Neviem, čo jej vadilo. Asi celý tento zasraný svet.
"Počuj..." sadla som si na posteľ. "Čo je tejto tu?" spýtala som sa. Otočila sa na mňa. V očiach mala divný, vyplašený výraz.
"Má obdesantno kompulzívnu neurózu. Veľmi silnú. Porucha nervov alebo čo, každý deň si nájde inú zábavku, ak teda v noci spí. Dnes krúti hlavou."
"A ty?"
"Ty to nechceš vedieť."
"Ale chcem. Fakt! Dostala som takú zdieľnu náladu."
"Hey, takto náhle."
"Takto náhle. Tak čo, povieš mi tvoj príbeh?"
"A povieš mi ty svoj?"
"Nie."
"Tak potom spier dále."
"Čo?" nechápala som.
"Ale nič."
Šla som si dať veci do skrine.
"Odkiaľ si?" spýtala som sa.
"Banská Štiavnica. Ty?"
"Banská Bystrica, ale teraz som v Blave."
Nepýtala sa ďalej. Budem musieť viesť rozhovor. Dobre, musím uznať, bola milšia, keď sa netvárila ako kôpka nešťastia.
"Tak ja ti poviem, aký mám príbeh. Komu to tu asi povieš? Ale ty mi najprv povedz svoj."
Posadila sa a odhrnula zo seba tú náhražku za perinu.
"Nie je to nič zvláštne. Ale je to dlhé, tak radšej nie..."
"Chceš počuť môj príbeh?"
"Vlastne je mi to jedno. Končím s pretvárkou, maj sa!" zmenila sa. Celá. Akoby zvnútra. Začala byť arogantná, vlastne... začala byť mnou.
Vstala a prešla k dverám. Ani na mňa nepozrela, keď ich zatvárala.
Bože, to som dopadla...



Spadla som. Nikto ma nezachytil. Otec stál nado mnou a smial sa.
"Vstávaj!"
Vstala som a opäť spadla. Stále sa len smial...

Zobudila som sa na vlastný plač. Sedela som na posteli, schúlená. Preletela som pohľadom tmavú miestnosť. Za záclonkami panovala čierna tma, ktorá sa rozprestierala aj tu. Žena spala, dievča sedelo na posteli a pozeralo na mňa.
"Zlý sen?" spýtala sa.
"Hey..." potiahla som nosom.
"Zlé sny zmiznú... raz."
Pozrela som jej do očí.
"Tebe zmizli?"
"Nie. Sú stále... ale už sa kvôli nim netrápim. Ide o ten pocit... čo z nich máš, však?"
Prikývla som.
"Bude ti lepšie."
"Hovoríš to z vlastnej skúsenosti?"
Pozrela do steny.
"Nie. Nepomohli mi. Mne nikto nepomôže."
"Prečo?"
"Lebo som príliš inteligentná na to, aby to zo mňa dostali. Na jednej strane viem, čo mi je... na druhej strane mi to zahmlieva mozog. Ale viem, ako by mi mohli pomôcť a to ich snahu znemožňuje. Nikdy mi nepomôžu."
"Ty nechceš, aby ti pomohli?"
"Chcem. Ale stále sa ma to drží. Má to moju vôľu... a ak to ona nechce, neodíde."
"Ona?"
Pozrela na mňa s divným výrazom.
"Mám rozdvojenú osobu. Spojenú s depresívnou a spoločenskou poruchou a postraumatickým stresovým symptómom. Som tu právom. Som blázon. Inteligentný blázon."
Ľahla si chrbtom ku mne.
"Tak sa nečuduj mojim náladám. Sama neviem, ktorá z nich som ja. Rada si nahováram, že tá veselá."
Tiež som si ľahla.
Ja som tu snáď najnormálnejšia...


Volala si Kika a tá s tou neviemakou poruchou bola Kaja. Každý deň si našla novú prácu. Kika len písala a počúvala hudbu tak nahlas, že som ju počula na päť metrov zo slúchadiel. Nevadilo mi to, jej repertoár bol bohatý. Nálady striedala často - bola milá, ale ako som zistila, bála sa. Z niekoľkých poznámok som pochopila, že sa nenávidí. Jedla milión liekov a chodila na milión stretnutí. Raz jej psychologičky tvrdili, aká je úžasná, potom ju nadopovali liekmi, zvyšok dňa písala a počúvala. Zverila sa mi, že jej chceli zakázať písať, ale naroila taký škandál, že jej ešte nosil zošity a perá. Dávala to všetko kamarátke, nech to prepisuje na net.
Jej priateľka ju chodila navštevovať každý týždeň. Bolo to zasmušilé dievča s dlhými čiernymi vlasmi ahnedýmiočami. Dlhé hodiny sa rozprávali a Kika bola po jej návšteve oveľa šťastnejšia.
Môj stav sa horšil, ako tvrdili doktori. Ani neviem, čo na mne videli. Asi som sa im páčili, lebo ku mne chodili stále noví doktori a sestričky. Dávali mi lieky, čo vyzerali ako viagra a sami si ich nechceli zobrať. Kiku som vždy rozosmiala, tak ju najprv vyšetrili, či sa nezbláznila (eh...?) a potom nás nechali tak.
Nenávidela som to tu. Bolo to tu krásne a všade boli blázni. Kika sa na nich dobre bavila, často chodila na chodbu a opisovala ich. Hovorila mi potom, čo sa tam dialo.
Keď som začala byť letargická, čítala mi svoje príbehy. Boli pekné, ale príliš depresívne. Prečítala mi niekoľko dlhých príbehov. Často boli veselé, ale končili sa smutne.
Keď mi prečítala všetky zošity, začala mi hovoriť o svojom živote. Vždy mala čo povedať. Nevadilo jej, že ja som nehovorila. A mne sa konečne začalo chcieť počúvať.
Hovorila mi o svojom živote a ja som zistila, že sa nemám až tak zle, ako som si myslela.


Zaklopal som na dvere, predsa len, tri ženy, hocikedy som mohol natrafiť na niečo nebezpečné - napríklad na tú šialenú nahú. To je zlé prirovnanie... šialené sú tu všetky. Ale táto bola niečo extra, na prvý pohľad, to jej kývanie hlavou...
Ozval sa neznámy dievčenský hlas. Vošiel som a zistil, že je to to dievča, čo sa na chodbe tvárilo tak skrúšene. Sedelo na posteli a niečo písalo. Za ňou sedela na posteli bláznivá a ťukala na gombičku na perine. Na poslednej posteli, úplne na kraji pri okne sedela Sama a sledovala dianie v parku. Červené vlasy mala spletené do vrkoča. Ani na mňa nepozrela, keď som prišiel. Pozdravil som dievča so zošitom, to na mňa pozrelo, na chvíľu sa zarazilo a odkývalo havou.
"Nechám vás tak... nerušte Kaju, lebo vám utrhne hlavu," kývla na spolubývajúcu, vstala a odišla.
Sadol som si k Same.
"Čau," pozdravil som ju. Nereagovala.
"Vraj sa ti vodí dobre, doktori sú z teba vystresovaní."
Pokrčila plecom.
"Mám svoje osobité čaro."
"To som rád, že si ho nestratila. Páči sa ti tu?"
"Nikde sa mi nepáčilo viac."
"Nepozrieš na mňa?"
"Nie."
Poobzeral som sa po izbe.
"A to dievča?" spýtal som sa, dúfal som, že ma začne podpichovať.
"Je fayn, divná, ale fayn."
"Myslíš, že ju pustia skoro?"
"Nie. Nepustia ju."
"Prečo?"
"Lebo je nevyliečiteľne chorá."
"Takých by mali mať v inej časti ústavu..."
"Myslia si, že ju vyliečia."
"Tak prečo je nevyliečiteľná?"
"Lebo je ako ja."
Vzdychol som si.
"Ty sa vyliečiš."
"Nevyliečim. Dobre to vieš. Povedal si mi to. Ja prečkám všetky tie lieky, opustím pekných doktorov a vrátim sa vám terorizovať život."
"Keby si im povedala, čo ťa trápi..."
"Nechcem."
"Preto ti nepomôžu."
"Nežiadam to od nich!"
Konečne na mňa pozrela. Mala mŕtve oči. Doslova. Všetka zeleň sa z nich vytratila.
"Už sem nechoď. Vráť sa, keď ma pustia. Alebo sa už nevracaj. Ak to urobíš, ani ja sa už nikdy nevrátim. Nájdem si iný zapadákov, kde dožijem."


To dievča bolo na tom fakt zle. No dobre, to by som povedala ja, milá, veselá Kika. Teraz sa mi nechce byť takou. Som zlá. A Sama mi je ukradnutá.
Povedala som Simone všetko, čo som o nej vedela. Ona z nej nevedela nič dostať. Chápala som to, ja som jej v zdieľnych chvíľkach povedala aj akej farby mám gumu v gatiach, ale Sama nechcela za celé týždne povedať viac ako to, že má nočné mory. Aj ja som ich mávala. Teraz ich nevnímam. Preto spím oproti oknu, aby som videla slnko vždy, keď sa prebudím, aby som zabudla.
Doktori mai zo mňa srandu. Každý mal vždy zo mňa srandu. Niekoľko krát ma kontrolovali, lebo som sa smiala na Saminom správaní, ale potom to nechali tak. Prekvapilo ma, že Sama nepozná výrok So schizofréniou nikdy nie si sám. To bolo jediný raz, čo sa na mne zasmiala. Bola v hlbokých depresiách, videla som to. Poznala som to. Nejedla a mala kŕče v bruchu. Radila som jej veľa piť a žuť rascu. Počúvla ma. Ja by som sa nepočúvla. Doteraz mám kŕče v bruchu.
Hovorila som jej o tomto ústave, o sebe, o členoch mojej rodiny... vždy som mala čo povedať, a keď už som nemala čo, čítala som jej. Sama niekedy chcela, aby som sa s ňou bavila. Jednostranne.
Teraz sedela na posteli a mračila sa. Prešla som k nej, sadla si a tiež pozrela von oknom. Práve z parkoviska odchádzala tá najkrajšia motorka, akú som kedy videla a akú som už roky chcela - moja milovaná Honda.
"Bože, prebúdzajú sa vo mne tie najodvážnejšie predstavy, čo by som s tým chlapom urobila a za to všetko by som chcela len jeho motorku."
Sama na mňa prekvapene pozrela.
"LEN motorku? Tú motorku už mám na muške ja. Akurát že s ním nehodlám nič robiť," dodala, opäť otočená k oknu.
"Blázniš? Je to najkrajší živý chlap, akého som kedy videla na vlastné oči! Myslím... nijaká telka, kino, kniha, on existuje a mohla som sa ho dotknúť! A že by som sa ho teda dotýkala..."
"Chápem, je naozaj krásny. Ale je to sviňa."
"Zdá sa, že má na tento ústav... on ti to platí?"
Pozrela do zeme a zase do okna.
"Tak to je teda fakt sviňa, keď ti pomáha."
"Je bezcitný, cynický, sukničkár..."
"Je dokonalý..." podoprela som si bradu päsťou.
"Vieš, všetci tí muži, čo majú tieto schopnosti a sú tak príšerne krásni, sú krásni len v telke! Doktor House, Brian Kinney... všetci sú úžasní, to áno. Ale keď stretneš Keya, ktorý je mimochodom presne ten typ chlapa, zrazu zistíš, že nie je tak úžasný. Že ti povie aj nemožné, aby ťa dostal do postele a keď zistí, že si neoblomná, tak do blázinca."
"A on ťa dostal kam?"
Opäť pohľad do zeme.
"Nevidíš?"
"To je smutné. Ja by som ho brala. Mimochodom! Tiež tu máme podobný prípad. Je krásny, je netvor, je tu namiesto basy, dostal sa sem pred troma rokmi a už ho nechcú pustiť. Majú ho radi. Milujem ho, lebo sa baví s krysami a šuchorí si vlasy. Chceš ho vidieť?"
"Exotov mám dosť."
"Tam vonku je škála tých najúžasnejších ľudí. Od nich sa naučíš brať svet pozitívne."
"Od bláznov?"
"Od totálnych šialencov! Od ľudí, čo sa tu chcú zašiť cez schizofrenikov po vrahov! Sú to najzaujímavejšie plemená býkov na trhu. Treba sa len pozrieť do ich očí. V niektorých sa vidíš ty, v niektorých celý svet."
"To si nechaj pre papier," poradila mi.
"To už na ňom dávno je!" zasmiala som sa a vybehla z postele. Tejto troske by mal niekto ukázať krásny život na psychiatrii.
Stiahla som ju za ruku a bežala s ňou dolu stovkou mramorových schodov až von a do parku. Desiatky bláznov sa tu zhromaždilo pri stoloch, na lavičkách, všade, kde sa dalo, bavil sa spolu, tí, čo i to ich stav dovoľoval, niektorí fajčili, iní čítali, robili všetko pre to, aby ich neprišli kontroľovať sestričky, ktoré na nich úplne srali. Na nás, aby som to upravila. A pod gaštanom stála skupinka chalanov v kožených bundách a fajčilo.
"Ideme k nim?" Sama si ich tiež všimla.
"Čo blázniš?! Nenechám ťa k nemu ísť, skočí na teba ako na mucholapku, nemal peknú babu už dobrých pár mesiacov odkedy odišla Miša!"
"A ty?"
"Ja? Nie som tak hlúpa, aby som mu dala a aby ma on odkopol. Mám svoju hrdosť."
Rozbehla som sa k nim, čím som narušila nudný stereotyp, priskočila, Petrovi vytrhla z ruky cigaretu a pobozkala ho.
"Čau!" pozdravila som a za trest si potiahla z cigarety. Rozkašľala som sa ako vždy (tri krát do roka), keď som si potiahla a podala mu ju. Zasmial sa a skonštatoval, že mám dobrú náladu.
Možno si raz prestanem ťahať z cigarety, keď ho pobozkám. Tri krát do roka.
Som strašná troska!



Takže... k tejto kapitole som si urobila výskum. Stiahla som si dlhú prezentáciu o neurotických poruchách, hlavne aby som našla niečo pre Kaju. Pre hypochondrov - nikdy to nerobte. Mohli by ste sa na posledných stránkach dočítať, že ste hypochonder a uveriť tomu.
Myslím to vážne!
No, ale... chcela som, aby ste vedeli, od akého šialenca čítate poviedky a PRESTALI S TÝM! Veď ja vás kazím... viete, mám taký menší problém že rysy OCD. Hovorím rysy, nie celkom chorobu (nie že by som sa hanbila, keby som mala, proste nemám). Ale prečítať si, že je táto porucha kompatibilná práve so sociálnou a depresívnou poruchou, no to mi nepomohlo. Trpím oboma (nechcite vedieť príznaky!). Asi to poviem psychologičke :D Spolu s postraumatickou stresovou poruchou... ale to mi už dávno zistili. Aj tá je s tým všetkým kompatibilná. Bože, ja to tvrdím už dlho, som paleta psychických chorôb, na mne si medici môžu skúšať prakticky učivo...
Nechcela som Kaji dať práve OCD (pre mňa a Ty-Vieš-Koho (neviem, či to chceš tajiť)), ale nenašla som nič, čo by sa na tie príznaky tak hodilo a schizofrénia to nie je. Takže...
A sorry, áno, Kika som ja. Tie sny, čo má Sama, sú moje. Aj ten príbeh. Ale nikdy by som sa s otcom nerozprávala. Ak by som skončila v blázinci tak za jeho vraždu.
Ale nemyslite si, to nie som úplne ja! Pravé nie je meno (no to by mi už len chýbalo, aby som vám svoje meno povedala! Za to sa aj v reále hanbím), príbeh tiež tak úplne nie, ako som vyššie spomínala, ani myšlienky nie, lebo to by sme tu boli do večera, keby som mala svoje myšlienky vypísať. Ale aj tak... (Nebojte sa, ani tie psychické choroby. Všetko, čo mám, sú len príznaky, ak nerátam dlhodobú chuť na samovraždu, samotýranie a strach z ľudí, trapasov, ktorých ja mám teda požehnane...)


 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 .... .... | 23. listopadu 2009 v 19:01 | Reagovat

Nejedla a mala kŕče v bruchu. Radila som jej veľa piť a žuť rascu. Počúvla ma. Ja by som sa nepočúvla. Doteraz mám kŕče v bruchu. - Úžasné. Rozosmialo ma to. S tými príznakmi mi pripomínaš mňa, ale to je prakticky jedno.

2 Albuska Albuska | 24. listopadu 2009 v 21:36 | Reagovat

To je v pohode, netajím sa príznakmi OCD, teda... nie na internete! :-D Ako ale ja nechcem skončiť ne psychiatrii, kde budem krútiť hlavou ako maják xD Ale mohla si tam radšej spomenúť moje obľúbené šťukanie vypínačom :D Ale to by nebolo také vtipné :D No v skratke - na bláznoch by som sa smiať nemala, keďže ma k nim niektorí prirovnávajú (a výnimkou nie sú ani učitelia zo ZŠ :D), ale ja som sa len a len smiala! Úžasná kapitolka!  :-P

3 Dora Dora | 24. listopadu 2009 v 22:39 | Reagovat

"Ty máš nábeh na schizofréniu!"
"Týmto si privodíš schizofréniu!"
To sú dve rozdielne učiteľky s jedným názorom.

Ja milujem šťuchanie vypínačom! Len sa mi to zdá drahé :D neviem prečo :D

4 Albuska Albuska | 3. prosince 2009 v 21:30 | Reagovat

To s tou schizofréniou som teraz akosi nepochopila xD

5 Dora Dora | 3. prosince 2009 v 22:23 | Reagovat

Že to mi hovoria učiteľky :D

6 Enrico Enrico | E-mail | Web | 8. listopadu 2011 v 13:47 | Reagovat

Pěkný....

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.