Nerozhodnosť

30. října 2009 v 16:53 | Dora |  Komunita
Cudák Calo... ako fakt. Pravdepodobne je tu aspoň jedna osoba, ktorá je rada, že sa to uberá týmto smerom. JA! Chcem už konečne devätnástu kapitolu. To bude krásne :D
Venované Eve... lebo stále nečíta...




Alexej Nikolajevič Arbuzov
Túžime po láske a po rozkoši - a stretávame sa s bolesťou.

"Mali by sme Same povedať, že ideme," vyhlásil Calo. Vzdychol som si. Mal pravdu, ale chcel to hlavne preto, aby on sám nemusel ísť. Ale potreboval som ho.
"Tak za ňou zbehni."
Potiahol som si z cigarety a vrátil ju Lulu. Mala oveľa lepšiu náladu ako naposledy, keď sme k nemu išli. Neľutoval som, že som jej to povedal.
Calo zmizol vo dverách baru a o chvíľu sa vrátil so Samou, ktorá vyzerala unudene ako vždy. Bol som zvedavý, ako bude vyzerať, keď uvidí Franka. Bol to najväčší buran, akého som zažil, a to je čo povedať. Nemal v sebe kúska sebaovládania, urobil všetko, bez ohľadu na to, koľko rokov by za to mohol dostať. Už teraz by ho odsúdili na doživotie a tak mu bolo jedno, čo urobí. Mohol aj zabiť.
Sama bola tak pekná a tak zvláštna, že určite nezostane nepovšimnutá. Lulu mu musela čeliť vždy, keď sme u neho boli.
"Sama?" oslovil som ju zaujato. Pozrela na mňa tými zvláštne zelenými očami, ale niečo sa v jej výraze zmenilo. Už nebola tak nevinná. Myslel som, že tá nevinná tvárička jej zostane navždy, pretože som dobre už od prvého rozhovoru vedel, že nevinná nie je. Teraz to bolo iné, oči poznačené trápením k tvári omnoho viac sedeli.
"Čo je?" spýtala sa. Hlas mala pevný ako vždy, ale mierne jemnejší.
"Nič, iba sa mi niečo zdalo," odvetil som jednoducho. Nemal som chuť na hádky, nechal som ju na pokoji po celú cestu. Trvala sotva pätnásť minút, zatiaľ sa Lulu rozprávala so Samou a Calo sa snažil vymyslieť, ako sa nestretnúť s Frankom.
"Čo keby som vás čakal vonku?"
"Dnes sa bude zaujímať len o Samu, nemusíš sa báť. Neviem, čo proti nemu máš."
Calo bol netýkavka, ale nie až takáto. Nech ho Frank minule akokoľvek urazil, takto by to nebral. A bol k nemu taký už predtým.
"Je to odporná sviňa, úchylák, díler, vrah..."
"Takých je tu veľa."
"Ale... on je najhorší."
"Calo, stalo sa niečo? Urobil ti niečo?"
Najprv chvíľu hľadel do zeme a kopal pred sebou kamienok.
"Nie."
"Si si istý?"
"Jasne."
Boli sme pri garážiach. Stálo ich v radoch za sebou skoro sto, my sme smerovali k najzadnejším. V prostred jedného radu stála garáž s červenými dverami. Zabúchal som na ňu a čakal. O chvíľu sa brána s hlasným hukotom vytiahla nahor a pricapila sa ku stropu a odhalila pevnú postavu muža v stredných rokoch. Frank nebol vyslovene škaredý, mal cez štyridsať, nepríjemné strnisko tvrdých chlpov, malé modré oči a súmernú postavu á la presýpacie hodiny. Nosil zásadne veci kúpené za druhej svetovej, nohavice na pohľad z blšáku a tričká s najmenej troma dierami. Teraz mal aj starú koženú bundu, ktorá určite nebola kožená. Kým sa tak perverzne neusmial a neodhalil hnedé zuby, dalo by sa to vydržať. A keby tak strašne nepáchol.
Premeral si najprv mňa, potom Lulu, Cala a nakoniec Samu, na ktorej vytrval pohľadom dlhšie ako na ostatných.
"Si tu dobrý čas," vyhlásil so silným prízvukom a odstúpil, aby sme mohli vojsť. Šiel som prvý.
"Calo?" otočil som sa na neho, keď všetci vošli, len on nie.
"Počkám," povedal rozhodne. Prikývol som. Zbabelec.
"Tvoj kamarát sa bojí?" zasmial sa Frank.
"To nerieš, Frank. Máš novú zásielku?"
Prešiel k jednej z políc a vytiahol balík v oranžovom papieri. Prešiel k nám a podával mi ho. Naznačil som mu, nech ho otvorí.
"Počkaj!" Lulu ma prerušila, keď som ho chcel uchutnať, skočila ku mne a prebila moju ruku svojou. Chytil som ju za zápästie a odtiahol. Vzdorovito mi pozrela do očí a už chcela niečo povedať.
"Nie," ozval sa dotieravý Frankov hlas. Obaja sme sa na neho zvrtli. Otrčil roztrhnutý balík pred Samu. "Ona skúsi."
Pozrela na mňa a ja som kývol. Natiahla ruku, na prst sa jej nalepilo niekoľko bielych fľakov a prst si obizla. Pozrela na mňa. Nevedela. Ale prikývla, aby to vyzeralo, že vie. Dobrý ťah.
Prikývol som a chvatne bral od Franka balík. Strčil som mu do špinavých prstov za hrsť bankoviek a postrčil Lulu, nech ide predo mnou. Samu som nútiť nemusel, kráčala mi pri boku a snažila sa nevnímať Franka, dotieravo sa na ňu lepiaceho. Niečo jej zašepkal.
"Keď budeš vedieť po slovensky."
Opäť jej niečo pošepkal.
"Smola."
Ani som celkom neotvoril dvere, podliezol som ich a sledoval, ako sa Lulu so Samou pretekajú, ktorá skôr bude vonku. Sama Frankovi zavrela dvere pred nosom a s veľkými očami upretými do zeme sa k nám obrátila.
"Je ti dobre?" spýtal som sa jej. Prikývla.
"Smrdel."
Otočil som sa, aby nebolo vidieť, že prskám smiechom.



Hneď po prvých krokoch sa ku mne nahol Calo. Šli sme za Lulu a tá za Keyom.
"Dávaj si na Franka pozor. Je to odporný úchyl..."
"Neboj. Skôr sa on naučí slovensky... akoby ma pretiahol."
Sklonil hlavu a vzdychol. Pozrela som na neho. Oči sa mu divne leskli.
Strčila som do neho a odtlačila ho ku stene. Pritlačila som ho k nej a snažila som sa mu pozrieť do očí, aj keď vytrvalo uhýbal pohľadom.
"Čo ti je?!" zasyčala som.
"Nič!" odvetil tiež šeptom, no mierne hystericky.
Obzrela som sa na tých dvoch, Keyo na nás na chvíľu pozrel, no nestaral sa. Lulu stále kráčala za ním, oči upreté k zemi.
"Calo, povedz mi to... preboha, ja ti z nosa neodkusnem!"
Zvŕtal hlavu do všetkých strán a unikal pohľadom. Hystéria prepukala.
"Ja... neviem... to..." koktal rýchlo. "Iba..." pozrel mi do očí.
"Nemôžem ti to povedať."
"Veď ťa to zožerie zaživa, vidím to na tebe. Nedus to v sebe!"
"Hey vy dvaja!" ozval sa neznámy starecký hlas. "Neopérajte sa mi o tú ométku, šľak vás traf! Decká jedny nevychuvanje!"
Calo ma mierne odstrčil a bežal za Keyom. Pokračoval v chôdzi za Lulu. Keyo pozrel na neho a potom na mňa.
"Sama, poď!" zavolal a nedôverčivo si premeral šesťdesiatnika z lazov, ako sa rozháňa paličkou. Rýchlo som k nim šla.
"V tejto štvrti je aj viac bláznov ako tento starec," zamrmlal, keď som sa k nim pripojila.



Do baru sme vstúpili všetci, ale každý sa rozišiel iným smerom. Lulu zostala pri dverách a čakala na Keya, ktorý zmizol v dave ľudí, Calo šiel niekam za ním a ja som sa zapojila do diania za pultom.
Videla som, ako Keyo beží preč. S Lulu sa nevrátil. V tej chvíli sa mi v zornom poli objavila známa postava, no nie tak známa, aby som vedela, o koho sa jedná. Pozrela som na čiernovlasého muža s čiernym kabátom. Dnes mal Michal bielu rozgajdanú košeľu a... bol strašne sexy. Ešte viac ako včera v čiernom tričku.
Viac ako Keyo.
"Dobrý večer," usmial sa. Mal úplne občajné zuby. To ma priťahovalo.
Prikývla som a pozrela na pult. Divné, ako pri ňom vždy pzerám dolu. Akoby som sa klaňala. Ja, ktorá som sa nikdy nesklonila.
"Nechceš stadeto vypadnúť?"
"Nemôžem, len teraz som prišla."
"Nikto si tu aj tak personál nevšíma. Pozývam ťa na hranolky."
"Nie, fakt nemôžem," namietala som. Keby to šlo zaťatejšie, bola by som najšťastnejší človek na zemeguli. Ale moja ráznosť sa niekam vyparila a nenechala mi ani špitku arogancie. Nijaký cynizmus. Som bezbranná.
"Bojíš sa o postavu? Ak je to tak, môžem ťa len ujistiť, že sa nemáš o čo, na môj vkus si vychudnutá."
"Tak sa o mňa nestaraj. Je tu kopa oveľa zdravších žien."
Konečne aspoň trochu odvahy.
"Čo ak si ma práve ty oslovila? Naozaj mi nevenuješ ani hodinu zo svojho času?"
Nie!
Nesmelo som na neho vzhliadla.
"Tak dobre."
Zvodne sa usmial a čakal, kým vyjdem spoza baru. Opäť mi obmotal ruku okolo pásu a mne to opäť nevadilo.
Očami som sa stretla s Calovým pohľadom. Viedol von peknú čiernovlásku, vlasy jej siahali ledva po uši a bola výrazne chalanský typ. Malé prsia, celkom malá postava. Calo ma pohľadom varoval. Neviem, pred čím. Ale nevyzeral nadšene, že ma vidí. No a čo, ani ja neskáčem meter dvadsať, že ho musím vidieť.
Nasadli sme do športového čierneho BMW a o pár minút zastali pri McDonalde. Nebola som v ňom už roky, ako malá som sa do neho neustále hrabala, v dvanástich som ale zistila, že mi tam už nechutí. Ale hranolky mali vždy vynikajúce, len čo je pravda.
Michal sa ma cestou vypytoval. Na to, ako dlho pracujem v DKB, kde bývam, kde som bývala... nemala som problém klamať - technicky som si vymyslela celý život. Že ma matka vykopla z domu, keď som mala pätnásť, že odvtedy pracujem ako čašníčka, kam len prídem, a že tu som len dva mesiace. Až tak som v tom čase neklamala, a vlastne - osud ako osud, vyjde to všetko na stejno.
Objednal nám obom veľké hranolky s bárbekjú, kečupom a po chvíli premýšľania aj dva hamburgery, colu a zmrzlinu. Sadli sme si ku stolu v rohu pre dvoch a Michal sa ďalej pýtal. nedával mi šancu spýtať sa na jeho život. A ja som sa nechcela pýtať. Iba som odpovedala, jedla som a po desiatich minútach sa usmievala. Ja som sa usmievala. Po celých mesiacoch, čo som to nedokázala ani v náznakoch, som sa usmievala a vôbec som nemyslela na to, že sa usmievam. Akoby som to ani nebola ja, akoby som sledovala život niekoho iného. Americký sen - v mekáči a stále štíhla, s pekným chlapom, ktorý ma rozosmieva. No, či práve americký, to neviem, ale môj určite.
Pred rokmi.
Keď sme vychádzali von, mala som najlepšiu náladu za posledného pol roka. Nasadli sme do auta a on ma automaticky viezol späť do baru. Bola som rada. Práve som zažila rande. Aj keď to asi nebolo rande, aj keď som vlastne s týmto človekom včera skoro spala, ale klasifikáciu rande to malo.
A ako rande to končilo. Hoci nie pred domom či bytom, ale pred barom. Vysadil ma, vystúpil, obišiel auto a šiel až ku dverám.
"Bude to znieť divne," povedala som pri páriku smrdiacom po mariške, čo sa oblizovali pri stene. "Ale nikdy som nič takéto neprežila. Vďaka."
"Nikdy si nebola na rande?" spýtal sa prekvapene.
"Nikdy. Ani na ničom, čo by sa na rande podobalo."
"Prečo nie?"
"Nemala som s kým."
"To je smutné."
Pokrčila som plecom.
"Prepáč, že som včera..."
"Prečo sa k tomu teraz vraciaš?" spýtal sa nespokojne. "Zabudni na to. To ja som urobil blbosť. Ale nešlo mi len o sex. Zaujala si ma. Možno som rád, že si sa zachovala tak, ako si sa zachovala. Si prvá, ktorá sa tak zachovala. Si zvláštna."
Povedal to toľko krát a mňa to neštve. Páči sa mi to.
Jemne ma vzal dvoma prstami za bradu a pobozkal ma. Tiež jemne. Nebozkávam sa každý deň, vlastne, nepamätám si deň, kedy by som sa bozávala. A hoci pri inom mužovi by som na to ani nepomyslela, teraz ma trápila otázka ako vytrhnutá z pubertálneho časopisu. Som dobrá?
Asi mu nevadilo, že som ako drevo, lebo keď sa odtiahol opäť sa na mňa usmial. A hoci som čakala vetu typu: "Naozaj nechceš sex?", on ani len nemukol. Nastúpil do auta a odišiel.
A ja som zase nevedela, skade som spadla.


Ležal som v posteli a snažil sa na to nemyslieť. Na to, ako som ju obrátil na brucho a s príliš krátkou prípravou do nej vošiel. Ako sa podo mnou chvíľu vzpierala bolesťou a potom rozkošou. A ako dobre mi bolo, keď som videl chrbát, zadok, tie krátke čierne vlasy a keď som nemusel myslieť na to, že to nie je presne to, čo chcem. Keď mi to stačilo.
Zapálil som si cigaretu. Obliekala sa a nevšímala si, ako si nervózne prechádzam rukou v blonďato červených vlasoch. Nie, nie nervózne - bezradne. Bezmyšlienkovite. Lebo myšlienky bolia.
Dievča už bolo oblečené. Ja nie.
"Pozri," povedala vecne, keď sa obula. "Ja s tebou pôjdem hocikedy. Nájdeš ma tam kde dnes. Ale neviem, či som ja to správne pohlavie."
Hľadel som na jej odchádzajúci chrbát. Civel som.
Nevedel som na to nič povedať. Ani v myšlienkach.
Zhrabol som telefón a našiel ju v zozname.
"Sama? Musím s tebou hovoriť. Prídem k vám do bytu."
O dve hodiny, keď som bol skoro na ulici, kde boli socik byty, som zmenil názor. Musím si to vyriešiť sám. Ale ona má teraz problém.



Dvere do bývalej Tinovej izby boli pootvorené. Teraz tam nikto nebýval. Ale išli odtiaľ hlasy.
Chcela som ich zatvoriť, ale začula som Calov hlas. Zastala som a práve vtedy povedal niečo, čo ma donútilo zostať.
"Ak sa to Keyo dozvie, bude na nervy. Ty nevieš, kto Michal je."
"Je mi jedno, kto je," bola to Sama.
"Nič o ňom nevieš."
"Ale ja nepotrebujem! U neho nie."
"Ak sa s ním raz zapletieš, už od neho neodídeš. Nie živá."
"Nebuď smiešny, Calo! Po prvé, nič s ním nemám. Iba ma včera a dves niekam pozval. Po druhé... neverím, že by to spravil. Viem, je to len dojem, a ty vieš, že ja som dostatočne odolná proti citom a takým veciam... ale proste mi to ide až po kožu, zamrazuje mi to kosti..."
"Myslíš si, že je neškodný boháč, však? Na prvý pohľad je možno milý, neodolateľný fešák, ale ja sám som bol svedkom jeho zločinov. Nie síce priamo... počul som o nich. Ale keby toto vedela Lulu... položilo by ju to, ona bola priamo pri tom, keď robil... čo robil."
Striasla som sa. Mal pravdu. Dobre som si pamätala..."
"Prečo?"
"Je to dlhá história. Michal nie je pre teba."
Nadýchla som sa, točila sa mi hlava. To meno bodalo v srdci a hlave ako kutáč. Toto musí vedieť Keyo.


 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.