Už veríš v happy endy?

30. srpna 2009 v 14:02 | Kira |  Slash jednorázovky-K
A takto vyzerá happy end v mojom podaní. Mám takýchto poviedok skutočne len pár, takže si to vážte, prosím... :)

Pár: Tom/Alex (originálne postavy)


Pod nohami zavŕzgal sneh. Na zasneženej ceste stál mladík v hnedej bunde a sivými očami si obzeral to bielo okolo seba. Bol už december, Vianoce sa pomaly blížili a takmer v každom okne domu, okolo ktorého prechádzal, svietila nejaká tá vianočná ozdôbka. Smeroval k veľkej chate, ktorá bola obklopená lesom, akoby to bola jej ochrana. Medzi stromami bola jediná medzera, kadiaľ viedla cesta. Tackavo k nej vykročil. Blížil sa k nej a pri každom nepatrnom zvuku sa vystrašene obzrel za seba. Bol to jeho zvyk... Pozerať sa za seba, aj keď vie, že nikto za ním nie je. Z chaty k nemu doliehal krik, zrejme si nejakí turisti užívali dovolenku. Kráčal k vchodu, pričom sa nezabudol obzrieť po oných ľuďoch, ktorých počul kričať. Veselo sa zabávali, jeho si vôbec nevšímali. Dokonca bol tomu vďačný, nechcel, aby sa o neho zaujímal niekto predtým, ako bude pri bare.
Akurát naťahoval ruku k zvončeku, že zazvoní, keď sa vchodové dvere otvorili a vyšla odtiaľ ďalšia hlasno sa smejúca skupinka mladých ľudí. Prekĺzol dovnútra a ocitol sa v tmavej, vyhrievanej hale. Nijak sa to tu nezmenilo, čo tu bol naposledy. Obzrel sa okolo seba, nebolo tu ani živej duše. Stiahol si čierne rukavice z rúk a chvíľu len nervózne postával pri vstupe, bojujúc proti spomienkam, ktoré mu toto miesto vyvolalo. Zdalo sa mu, že počuje svoj smiech, ktorý sa miesi so smiechom niekoho druhého. Odstúpil od dverí a obzrel sa na ne, vidiac dvoch mladých chlapcov, smejúcich sa, objímajúcich sa a... šťastných. Jeden z tých chlapcov bol on, o pár rokov mladší, vtedy mal ešte červené vlasy. Toho druhého poznal tiež. A už len pri tejto spomienke - vidine sa mu srdce rozbúchalo ako kedysi dávno vždy v jeho prítomnosti. Čierne vlasy, hnedé oči, ten rozkošný špicatý nos, na ktorý ho tak rád bozkával a ktorý obdivoval.
Otočil sa k tej predstave chrbtom a kráčal chodbou ďalej. Vedel, kam má ísť - samozrejme, ak sa to tu za tie tri roky nezmenilo. No mal šťastie, bar bol stále v tej istej miestnosti ako predtým. Ani tá miestnosť sa nezmenila. Stále bola ladená do tmavých farieb, vybavená moderným nábytkom. Medzi barom a stolíkmi a koženými sedačkami v zadnej časti miestnosti bolo miesto na tancovanie. Sadol si na jednu z barových stoličiek, vyzliekol si bundu a položil ju na stoličku vedľa seba. Ani tu nikto nebol. Vnútro chaty zívalo prázdnotou. A tak tam zostal sedieť, obzerajúc si to, čo už dobre poznal.
Po niekoľkých minútach z miestnosti za barom vyšiel jeden z majiteľov miesta, ktoré v ňom vyvolávalo toľko spomienok. Trpkých spomienok. Chvíľu prekvapene hľadel na nového zákazníka, potom s úsmevom zaujal miesto barmana. Nespoznal ho.
"Čo si dáte?" opýtal sa milým hlasom a obzeral si mladíka pred sebou. Tie sivé oči sa mu zdali povedomé.
"Jeden čaj, prosím," prehovoril chlapec a všimol si na mužovej tvári niekoľko nových vrások, najmä v oblasti kútikov očí.
"Horúce jabĺčko, alebo nejaký bylinkový?"
"Horúce jabĺčko." Odvrátil od muža hlavu a zrak mu padol na veľkú koženu pohovku na druhej strane miestnosti. Pred očami mu hrala ďalšia spomienka...

Sedel na sedačke, popíjal akýsi sladký alkohol a smial sa na rozprávaní svojho priateľa. V pozadí im hrala hudba, ktorú ani jeden z nich poriadne nevnímal. Ale to len do chvíle, kým nezačala hrať ich obľúbená pieseň.
Čiernovlasý chlapec sa zarazil v polovici slova a uprel žiariace oči na mladíka vedľa seba. Bleskom sa postavil, schmatol priateľa za ruku a ťahal ho na tanečný parket. Nikto iný s nimi v miestnosti nebol. Druhý chlapec však hlasno protestoval.
"Ale no ták, miláčik, je to naša pesnička!" Snažil sa ho presvedčiť a upieral na neho psie oči.
"Nie! Vieš, že neviem tancovať! Že nerád tancujem!" Bojoval so silným zovretím rúk svojho milenca.
"Miláčik, povedal som ti, že ťa to naučím! Dobre vieš, ako milujem tanec. Neurobíš to pre mňa?"
"Pri tanci sa cítim... trápne," zamrmlal si popod nos a rezignovane sa nechal odtiahnuť na parket.
Jeho priateľ sa ihneď začal pohybovať do rytmu pesničky, pričom on pred ním stal ako soľný stĺp a pozoroval ho. Musel uznať, že tancovať určite vie.
Alex - tak sa volal čiernovlasý chlapec - chytil svojho stojaceho milenca za ruky a snažil sa ho prinútiť k nejakému pohybu.
"Za toto chcem čokoládu!" prehovoril zamračene a konečne sa rozhýbal. Alex tancoval spolu s ním, videl, že pohyby jeho priateľa sú neohrabané, no pripadalo mu to neuveriteľne rozkošné.
"Dostaneš viac ako čokoládu," zašepkal mu do ucha, keď dohrala pesnička.

Jeho spomienka sa rozplynula, keď pred neho barman-majiteľ postavil šálku s čajom. Zhlboka sa nadýchol jeho príjemnej vône. Cítil jablko a škoricu. A tú Alex nemal príliš v láske... Pousmial sa nad tým a nasypal si do čajú oba sáčky cukru, ktoré k nemu dostal.
"Prečo sa mi zdá, že vás odniekiaľ poznám?" ozval sa zrazu hlbokým hlasom majiteľ a stále si pozorne prezeral mladíkovu tvár.
"Pred tromi rokmi som tu bol na dovolenke," odpovedal a lyžičkou si zamiešal cukor v čaji.
"Áh, už viem! Ty si ten chlapec s tým rozkošným hlasom, čo nám volal. Alex, či nie?"
Pri začutí toho mena sa zamračil. "Nie, Tom."
"Á, iste, iste. Alex je ten druhý... Tvoj priateľ, však?" Majiteľov úsmev sa rozšíril a lakťami sa oprel o pult. Tom potriasol hlavou a na malú chvíľu privrel oči. Tisli sa mu do nich slzy. Aj po toľkej dobe.
"Už nie. Rozišli sme sa. Pred tromi rokmi," prehovoril trasľavým hlasom a radšej si odpil z čaju, no to tiež nebol dobrý nápad. Zakňučal, keď mu horúca tekutina popálila jazyk.
"Pozor na jazyk," ozval sa ďalší, príjemnejší hlas a Tom zdvihol hlavu. Druhý majiteľ vyšiel z tej istej miestnosti, z ktorej predtým prvý a zo zeme zdvíhal cestovnú tašku. Prvý majiteľ sa na Toma súcitne usmieval, druhý mu venoval ešte jeden zvedavý pohľad, a potom sa stratil na chodbe.

Postavil sa k recepcii a z vrecka vytiahol mobil. Hodil ešte jeden pohľad do chodby, aby sa uistil, že mladík sa nezberá na odchod, a vytočil číslo. Priložil si mobil k uchu. Keď sa na druhom konci ozval zvučný hlas, prehovoril: "Mal si pravdu, vrátil sa sem. Áno, sám."

***

Kráčal po chodbe k svojmu bytu a náladu mal pod psa. Nemal tam chodiť, nemal spomínať na to, na čo sa za tie tri roky snažil zabudnúť. Vytiahol si z vrecka riflí kľúče a odomkol dvere do svojho nového domova, ktorý si kúpil hneď po tom, čo sa rozišiel s Alexom. Než stihol zasvietiť, do nosa mu udrela veľmi známa vôňa. Zostal stáť ako prikovaný a hľadel do tmy pred sebou, kde postrehol akýsi pohyb. Zabuchol dvere, no než stihol prehovoriť, niečo sa mu hodilo okolo krku a pritlačilo ho na povrch dverí. Niekto ho bozkával na tvár, na svojich perách ucítil niečo mäkké. Bol si istý tým, kto to je, no bol v takom veľkom šoku, že nedokázal reagovať.
Keď sa tá osoba odtiahla, stále ho držala okolo krku.
"Tak už, dopekla, začni veriť v happy endy!"

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.