Štrnásta kapitola - Následky bitky

31. srpna 2009 v 14:49 | Dora |  Canis
Od vtedy boli Sirius a Alice na seba ako prilepený perami. Keď sa od seba náhodou odlepili a Canis bola nablízku, Sirius na ňu zazeral ako na nejakú zradkyňu. Remusovi nikto nevysvetlil presný dôvod tejto zmeny vo vzťahoch, len mu povedali, že Sirius Alice pobozkal a Alice sa to zapáčilo.

Vzťah Siriusa a Alice takýto vydržal až celé štyri mesiace. Nakoniec ochladli aj oni dvaja a konečne sa nemuchlali na každom rohu. Canis bola rada, lebo počúvania toho mľaskanie pri každej knihe už mala akurát dosť.
Nikto sa nezamýšľal nad vecou, ktorá Canis naozaj trápila. Severus Snape. Čiernovlasý Slizolinčan už naozaj dlho nič neurobil. Od toho VČÚ si ich nevšímal. Tak isto to riešila Lily s Jamesom.
Canisine narodeniny boli normálny deň. Ráno si našla konča postele kôpku darčekov, a to (ďalšie) brko, tento krát fúperie, kopu sladkostí od Záškodníkov a knihu o vlkolakoch od Remusa.



Severus Snape sedel na svojej posteli a skúmal knihu pred sebou.
Snape sa už mesiace snažil naučiť to, čo mu tak išlo, ešte dôkladnejšie. Celý rok sa učili neverbálne čarovať, čo Snapeovi išlo perfektne. Problém bol ale v tom, že horšie mu išli takéto veci v oblasti čiernej mágie. Osobitne to boli jeho silné stránky, ale spolu? Akoby mal nejaký blok...
A prečo to robil? Pre pomstu! Bol rozhodnutý pomstiť sa tým hlupákom za to, že ho ponížili a stratil Lily.
Pri prvej príležitosti im to oplatí!

Sirius
Neposlúchol si moje varovanie, stále sa zhadzuješ pred ostatnými,
si hanbou rodiny! Buď rád, že si nedostal vrešťadlo, je to pod našu
úroveň. Cez leto si to vyjasníme.
Matka


"Regulus!" zvolal Sirius, keď dočítal list. Vstal od Chrabromilského stola a prebehol k Slizolinskému.
"Regulus!" zavrčal na bledého hnedovlasého chlapca vedľa Luciusa Malfoya. Regulove sivé oči sa stretli o Siriusovými čiernymi.
"Ahoj, braček," pozdravil ho bez záujmu.
"To ty si jej to napísal! Ty nevďačný bastard!" Sirius už skoro kričal.
"To ty! Zas sa staráš do môjho života, krpec! UŽ ZAS!"
"Milý Sirius, ja som len písal svojej mame, ako sa má jej synček, keďže on jej to napísať neráči."
"No samozrejme!" skríkol Sirius. "Ako vždy, len si plnil jej rozkazy, však? Ty had!"
"Ďakujem za uznanie," kývol hlavou, akoby mu niekto práve dal titul kniežaťa.
"Ty...!"
"Pán Black!" uličkou sa náhlila profesorka McGonagallová a tvárila sa nazlostene.
"Strhávam Chrabromilu desať bodov. A žiadne odvrávanie!" doložila, keď Sirius otváral ústa. Zatváril sa nahnevane, ešte raz pozrel na Regulusa a odkráčal s tak zúrivým výrazom, že vystrašil pár druháčok.



Po raňajkách bežali s ešte vždy naštvaným Siriusom na ôsme poschodie, kde sa Canis mala odpojiť a bežať na deviate, zatiaľ čo chalani mali zostať tam. Na siedmom poschodí zrazu James a Sirius spadli. Obzreli sa a videli, že pár metrov od nich kráča Snape a prútik má zdvihnutý. Študenti, čo sa náhlili chodbou, zastali, aby pozorovali nádejný súboj.
Sirius aj James sa postavili. Siriusova pekná tvár sa skrivila do ešte zúrivejšej grimasy, aká bola odstrašivá. Remus a Canis sa postavili po ich boku, Peter sa krčil za nimi. S vytiahnutými prútikmi čakali. Snape bol pokojný, hoci v očiach mal nenávisť. Zrazu mykol prútikom a Siriusovi sa na ruke objavila dlhá rezná rana, ktorá prudko krvácala. Canis k nemu rýchlo priskočila a zahojila mu ruku. Potom sa bleskovo obrátila k Snapeovi a mykla prútikom. Tým, že vedela čarovať rukami, naučila sa neverbálne čarovať aj prútikom. Snape sa zakolísal a spadol. Hneď sa však postavil a odklonil Jamesove rôsolové nohy. Zasmial sa. V tom sa strhol taký súboj, že aj ostatný žiaci sa začali vytrácať. Bojovali asi päť minút. Canis už ai nestíhala hojiť rany. Stále používali vačšie a horšie zaklínadlá, Canis bola pozadu. Predsa len, bola piatačka. Ale aj tak sa vyznamenala, keď Snapeovi vrazila do hrude tlakovou vlnou tak, že ho odhodilo o stenu. Snae však stále získaval prevahu.
"Tancallegra!" vykríkol Remus, Snape však aj toto zaklínadlo odrazil.
"Riktumsempra!" zvolal a namieril ho na Canis. Tá sa uhla a vystrelila na neho levicorpus.
Snape akoby zámerne posledné zaklínadlá vyslovoval nahlas. Po levicorpe však ustrnul, zbledol a vyslal na nich tak mocné zaklínadlo, že ho museli odkloniť všetci naraz. Zaklínadlo sa od nich odrazilo smerom hore a tam sa ako tlaková vlna rozplesklo o plafón a zasiahlo okná. Začala sa im na hlavy pomaly sypať spŕška skla. Snape okolo seba vytvoril čiernu blanu.
"Intorgiencelplataske!" vykríkla Canis a na poslednú chvíľu vyčarovala okolo nich bledú priesvitnú blanu, cez ktorú videli, ako kúsky skla narážajú o zem a odrážajú sa nad nimi o ich biely úkryt, ako sa trieštia na ešte menšie kúsočky. Trvalo skoro minútu, kým sklený dážď ustal a oni mohli bej ujmy zrušiť kúzlo. Canis mávla prútikom a biela blana zmizla. Snape tiež zrušil svoje čierne brnenie a vzpriamil sa. Kým však stihol hocikto vyslať jediné zaklínadlo, chodbou sa rozlial nahnevaný hlas profesorky McGonagallovej.
"Ako si to predstavujete?! Nikdy sa nič také nestalo, nič... nikto, nikdy, nikde nič také neurobil..."
Bola ako nepríčetná, tak nahnevanú ju ešte nikdy nevideli.
"Strhávam Chrabromilu sto bodov! A Slizolinu päťdesiat! A budete mesiac po škole!"





Mesiac po škole... to bude zaujímavé.
Ale čo z toho, keď budú len písať?
Po tom, ako rozbili sklá na siedmom poschodí, boli všetci mĺkvi. Stratili pre Chrabromil sto bodov. To bolo ako stratiť víťazstvo, pretože pochybovali, že by mhli ešte náskok dohnať. Canis však viac trápilo, že úlohy ju úplne zavalia. Už teraz nestíhala. Ako urobí skúšky?
Horšie na tom už bol len Sirius. Mračil sa na každého, koho uvidel.
Lily sa tvárila ako kameň, kedykoľvek okolo nich prešla. Remus len hľadel do ohňa a Canis vedľa neho sa pozerala, ako jej malý vĺčik od Záškodníkov behá po stole. Peter sa učil. Jediný.
Alice prišla k nim a sadla si vedľa Siriusa. Odtisol ju a ona urazene odišla. Postupne sa vyprázdňovala klubovňa a oni zostali skoro jediní.
"No, idem za svojou "láskou"!" trpko sa postavil Sirius.
Canis po dlhom čase odtrhla zrak od spiaceho vlka.
"Myslela som, že ju máš rád.&ô
"No, možno mi lezie na nervy, ak vieš, čo tým myslím."
"Tak prečo..."
"No možno nemám na výber!"
Canis sa zamračila.
"Myslela som, že máš."
"Nie, niekto, kto sa so mnou mimochodom rozpráva, ju pritiahol ku mne späť!"
Canis žasla. Myslela si, že ej to medzi nimi dobré.
"Tak si mi to nemal nakázať!" už vstala aj ona. Ostatní na ňu hľadeli, Remus nechápal.
"Sama si sa ponúkla!" zrúkol na ňu.
"Stavil si sa!"
"Nedobrovoľne!"
"Nehraj sa na neviniatko, sám si začal!"
"Možno to bol len žart!"
"Možno si sa nemal staviť!" už na seba kričali zúrivo.
"Nemá to cenu! Black si nikdy vinu neprizná!" kričala.
Zvrtla sa a vybehla. Tak ju ešte nikto nenaštval. Bežala, ani nevediac kam, nohy ju niesli sami. Ani nevedela ako, dostala sa na siedme poschodie.
Bolo tu strašne zima, ale sklo už zmizlo. Začala sa prechádzať, aby sa aspoň trochu zahriala. Ešte nebolo leto a večery bývali chladné. Naozaj si priala byť teraz niekde pri ohni a čítať dobrú knihu. Tak veľmi si to priala...
Asi trikrát obehla jedno koliečko, ale stále jej bola zima. Keď sa otočila, niečo ju upútalo. V stene boli zasadené dvere, ktoré nikdy nevidela. Boli z čierneho dreva a mali krásnu zlatú kľučku. Otvorila ich a ocitla sa v priestrannej miestnosti plnej kníh a na strane pri stene bol nádherný kozub, v ktorom plápolal oheň. Zavrela dverea podišla ku kozubu. Bolo tam krásne teplo. Vybrala z vrecka vĺčika a postavila ho ku kozubu. Trasúci sa vĺčik sa schúlil pred kozubom a zavrel oči.
"Utrpenie. Tak sa budeš volať," zašepkala. Do dnešného dňa mu nedala meno, ale toto sa mu hodilo. Ani nevedela, prečo, proste chcela, aby sa volal utrpenie.
Ach, prečo ma to tak vzalo? Hlúpy Black!


Remus nechápavo hľadel, ako Sirius nadurdene odchádza.
"Čo sa tu deje?" nechápal.
"No... práve si sa stal svedkom... akoby som to... vieš, to sa ťažko vysvetľuje," začal James.
"Vieš pred pár mesiacmi sa Sirius a Canis stavili. Alice sa vtedy na Siriusa stále lepila a nenechala ho vydýchnuť. Canis tvrdila, že ju dokáže presvedčiť, aby ho neprenasledovala. Poznáš ich, obaja sú tvrdé hlavy. No a stavili sa o... bozk.
Ak by Canis Alice presvedčila, musel by ju Sirisu pobozkať. A keby nepresvedčila... tak by ona musela pobozkať Siriusa. Už nemohla cúvnuť, tak to prijala a hneď odišla za Alice. Vrátila sa o pol hodinu a vyhrala. A tak sa zdá, že Sirius nechcel, aby vyhrala."
Remus žasol. Takže preto? A on o tom nič nevedel?
Zdvihol sa a vyšiel von.
Nevedel, kde ju má hľadať. Rozhodol sa, že urobí to, čo by urobil on na jej mieste. Vybehol na siedme poschodie. Začal sa triasť od zimy. A čo viac, Canis tu nebola. Začal sa prechádzať. Ach, ako rád by si s ňou pohovoril. Tak po tom túžil... vybavila sa mu v mysli, jej sivé, trochu čierne, a na niektorých miestach dokonca biele vlasy... jej čierne oči, tak krásne oči, v ktorých žiarila divokosť... jej tajomný úsmev... a tie ladné pohyby... dokonca si predstavil jej bielu srsť...
Otočil sa a chcel odísť hľadať inam, ale uvidel, že v stene sú zasadené čierne dvere so zlatou kľučkou. Chvíľu tam stál a nevedel, čo má robiť, potom však otvoril dvere a vošiel do priestrannej miestnosti, v ktorej boli len knihy a kozub. A pred kozubom...
"Myslela som, že ma budeš hľadať."
"A ja, že ťa nenájdem," usmial sa.
"Sadneš si?"
Sadol si k nej a pozrel na ňu.
"Všetko mi povedali. O tej stávke."
"Tak potom už vieš, že som bola hlupaňa. Nemala som na to nikdy pristúpiť. Nikdy."
"Si ne seba tvrdá. A to nemusíš. Neurobila si nič zlé. A ani Sirius, aj keď to bolo nerozvážne. Mal ti povedať, že už Alice nechce. A teraz sa naozaj nezachoval pekne."
Canis sa na neho prekvapene pozrela. Práve jej došlo, prečo to Sirius urobil. Chcel ju pobozkať...
"Takže ty si nemyslíš, že to bolo odo mňa hlúpe?"
Nie."
Opäť sa pozrela do ohňa. Ach, vtedy bola taká krásna!
Zrazu v ňom vzkypel cit, ktorý nikdy takto nepocítil. Zacítil túžbu dotknúť sa jej, pohladiť ju, pobozkať ju...
Canis sa na neho obrátila. V očiach sa jej odrážali plamene. Pri tom pohľade pocítila aj ona túžbu. Dotkla sa mu ruky. Remusom prešla triaška. Natiahol sa k nej a pobozkal ju. Neuhla, pritisla sa k nemu o objala ho. Ich jazyky sa stretli a Canis mu zaborila ruky do vlasov. Viedlo ich srdce. Remus ju pohladil na krku. Oddelil sa od nej a pozrel jej do očí. Zasmiala sa a uhryzla ho do pery.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.