Šestnásta kapitola - Desiate poschodie

31. srpna 2009 v 15:41 | Dora |  Canis
Uff... toto je veľký TRAPAS, hanbím sa za to, že som to napísala...



Severus Snape sedel na zemi v žalároch. Neľúbila ho. Videl ju, ako sa bozkáza s Potterom. Pred ľuďmi! Ona, čo ho tak neznášala! Ten arogantný idiot! Prečo mu to urobila?
A tá Canis... kam vtedy išla? Bola skoro noc, a pritom sa normálne prechádzala s Hagridom po hrade! Musí mať nejaké tajomstvo. Musí. A ja ho odhalím.
Nevedel ešte, ako. Mohol jej dať veritaserum... keď je už pri elixíroch, existoval jeden, čo ukáže skryté. Možno by to bolo to pravé... Vybehol do knižnice a začal hľadať. Našiel obrovskú starodávnu knihu, ktorá bola tak zaprášená, že sa Severus rozkašľal. Vyhľadal v ňom elixír, ktorý mu mal pomôcť.
Alagrasverva.


Remus si sadol a vytiahol spod habitu akési pergameny.
"Máme to. Spisy plánu hradu. Túto časť hradu mal na starosti Sirius, a on o Núdzovej miestnosti nevedel. Dopíšeme ju sem?"
"Nie. Toto bude naše tajomstvo, čo povieš?"
Namiesto odpovede ju pobozkal.
"Ako si praješ," usmial sa na ňu.
"Spíšeš to?"
Natiahla sa a pobozkala ho. Zobrala mu ucho do zubov a začala sa s ním hrať. Remus to zbožňoval. Nikdy to dlho nevydržal, vrhol sa na ňu a pobozkal ju. Radu sa hrali... ako malé vlky.


Canis spísala mapu presne tak, ako to mala na jednotlivých pergamenoch. Bol to celý hrad. Ale niečo tomu chýbalo... niečo magické. Ale nevedela, čo. A hlavne preto si ju ešte nechala.


Severus pridal do elixíru šupiny baziliska a zamiešal. Ešte desať minút ho varil. Nalial ho do fľašky a rozmýšľal. Ako jej ho dá? Môže ju proste zastaviť a dať jej to vypiť... nie, to je sprostosť... aj keď... pod lampu býva najväčšia tma. Ale predsa len, musí si to ešte riadne premyslieť.


Vyšiel na tretie poschodie. Vedel, že tadeto musí prejsť na raňajky. Čakal. O chvíľu okolo prebehlo niekoľko tretiačok. Nedôverčivo na neho hľadeli, Slizolinčan tam nemal čo robiť. Neskôr prišli Záškodníci. Keď ho uvideli, Sirius a James zastali a zamračili sa. Aj Remus a Canis zasyčali a zastali. Petrovi to došlo trochu neskôr, chvíľu nechápal, a keď konečne pochopil, zastal tiež. Severusovi zamrzla tvár, keď uvidel, ako za nimi stuhla aj Lily.
"Čo chceš, Snape?" oboril sa na neho Sirius.
"Od teba nič, Black," odvetil rovako nenávistným hlasom Snape. "Ale od Canis."
Všetci na ňu prekvaene pozreli. Chvíľu nevedela, čo robiť.
"Choďte," povedala. Remus chvíľu váhal, potom mu však Canis naznačila, aby išiel s ostatnými. "Choď. Postarám sa o seba," zašepkala.
Keď všetci odišli, otočila sa na Severusa.
"Čo chceš?"
"Nebuď na mňa taká. Chcem sa udobriť. Vážne!" dodal, keď videl, ako nadvihla obočie.
"Nepoprechádzaš sa?" ukázal na schodište.
Nedôverčivo si ho premerala. Nevedela, čo chce.
"Neboj, chcem sa s tebou len porozprávať."
Vedel, že toto bude vojna. Bude to hrozné. Ale Severus sa rozhodol robiť všetko naplno.
"A čo raňajky?" opýtala sa ešte chabo.
"Je to súrne."
Nakoniec išla s ním. Čo od nej chce?
Pomaly vychádzali po schodoch a Severus rozprával.
"Vieš, chcel som povedať, že som nikdy presne nevedel, čo skrývate. A teda som nikdy nič nepovedal Luciusovi."
Prekvapene na neho pozrela. Prečo jej to hovorí?
"Canis, hovorím to preto, lebo to už chcem skončiť. Nemá to cenu."
To ju prekvapilo ešte viac.
Severus vytiahol spod habitu fľašku a predstieral, že pije.
"Chceš piť?" otočil sa na ňu. Hladná a smädná Canis fľašku vďačne prijala. Schuti sa veľkým dúškom napila. Až keď prehltla, pocítila hrozné pálenie, akoby jej dolu hrdlom stekal zapálený olej. Chytila sa za hrdlo a rozkašľala sa. Severus ju chvíľu pozoroval,, potom ju chytil pod pazuchy a niekam ju viedol. Canis sa na neho zhrozene pozrela. Čo jej to dal? Viedol ju hore schodmi. Stále kašľala, hoci trochu menej, shrdlo ju už trochu prestalo páliť. Začala sa cítiť čudne. Podlamovali sa jej kolená a ako kašľala, kašel prechádzal pomaly do vrčania. Cítila, ako divie, ako šalie... točil sa s ňou svet. Vtedy si spomenula, kedy sa tak cíti. Za splnu. Celé telo jej brnelo.
Severus zrazu otvoril nejaké ťažké a veľké dvere. Strčil ju do kamennej miestnosti a posadil do kúta. Bál sa, že to prehnal, nevedel, prečo sa tak trasie. Myslel si že zle namiešal elixír.
Otočil sa, vyšiel a zavrel dvere. Ráno sa s tadeto dostane a hádam si nič nebude pamätať.



Remus nervózne pokukoval po vchode do Veľkej siene. Čo to od nej ten Snape chcel?
"Remus, najedz sa! Ak budeš hladovať, nič tým nedosiahneš."
"Nemôžem jesť. Čo od nej chce?"
"Neviem, ale už musíme ísť, tak sa aspoň posnaž do seba niečo hodiť."
"Nechaj ma, Tichošľap."
Sirius sa vrátil k párkom so slaninou. Ani jemu nebolo jedno, že sa Canis ešte neukázala. Lily a James sa o seba opierali a tiež hľadeli na vchod.
Zazvonilo, takže už museli ísť. Hneď po vyučovaní na obede zastavil Remus nejakú šiestačku. Uvedomil si, že je to Lucy.
"Bola Canis Lupusová na vyučovaní?"
"Nie, chýbala. Neprišla ani na jednu hodinu."
Remus sa zhrozil. Rýchlo vybehol na siedme poschodie. Otvoril Núdzovú miestnosť a vošiel. Nebola tam. Vybehol do klubovne. Ani tam nebola. Zbehol do Veľkej siene. Záškodníci práve vychádzali.
"Nikde nie je!" zvolal.
Všetci na seba vyľakane pozreli.
"Snape na obede bol," znepokojene na neho pozrel James.
Zazvonilo.
"Počujte, hľadať ju teraz nemôžeme, mali by sme z toho len problémy," rýchlo sa obzerala Lily.
"Hľadať ju môžeme aj potom."
"Lily má pravdu," Sirius zobral Remusa za lakeť a viedol ho do učebne.
Poslednú hodinu mali so Slizolinčanmi. Prečo práve v tento deň ich mali toľko?
Po skončení hodiny Remus prútikom prevrátil Snapeovi kotlík a vonku na neho počkal. Ostatným naznačil, že môžu ísť.
Keď Snape vyšiel, Remus ho obrovskou silou strčil, až odletel do vedľajšej chodby. Kým sa zbieral, Remus k nemu pribehol a držiac ho pod krkom ho zodvihol a pritlačil k stene. Vytiahol prútik a pritlačil mu ho k hrdlu.
"Čo si jej urobil?" zavrčal potichu. Snape mlčal. Remus na neho vyštekol.
"Okamžite vrav, ty sviňa!" a pritlačil mu prútik na hrdlo ešte silnejšie. Snape sa naľakal a rýchlo koktal.
"Ja... dal som jej... elixír... on... ukáže... čo je skryté..." v očiach sa mu trblietal strach.
"Kde je?" skrýkol.
Snapeovi akoby došlo.
"Na desiatom poschodí..."
Remus pár krokov ustúpil a pustil Snapea, ten sa zosunul k zemi a prerývane dýchal.
Desiate poschodie... to poschodie bolo tiež známe ako mlčiace komnaty. Všetky dvere boli opatrené silným kúzlom nepreniknuteľnosti. Slúžilo to na najhlučnejšie tvory. Dokonca sa povrávalo, že tam držia vílu Banší. Canis by mohla kričať aj celé dni a nikto by ju nepočul. Mohla tam zomrieť!
Rozbehol sa hore schodmi a bežal na desiate. Bola to okrúhla sieň s množstvom hrubých dverí, bolo ich tam asi tridsať. Remus ich začal otvárať. Mal v sebe toľko energie a sily, že aj keď boli naozaj ťažké, otváral ich ako obyčajné dvere. Niektoré boli zamknuté, ale on sa najprv rozhodol otvoriť tie otvorené. Našiel ich. Otvoril ďalšie dvere a tam ju uvidel. Kľačala na zemi a triasla sa. Remus sa uľahčene zasmial. Dvere sa za ním zabuchli. Otočil sa a skúsil otvoriť, no nešlo. Boli zamknuté. Zvrtol sa. Potreboval pomoc. Pristúpil k nej a zohol sa. Chytil ju za ramená a otočil. Stihol zazrieť jej čierne planúce oči so zúženými zrenicami a kropaje potu na jej krásnej tvári, kým ho odstrčila takou silou, že narazil do steny. Postavil sa a zatackal. Canis sa kývala dopredu a dozadu. Vedel, že na to bude potrebovať väčšiu silu. Hnusilo sa mu to, ale musel. Vrhol sa na ňu a pritlačil ju k zemi. Canis sa ho snažila pretlačiť, ale bol silnejší. Tlačil ju k zemi. Vystrelila hlavou k jeho krku a chcela ho uhryznúť, ale on sa uhol. Pritom však povolil a konečne ho pretlačila. Spamätal sa a rýchlo ju chytil za ruky a držal ju. Mykala sa a kopala, nakoniec však ochabla, aby nabrala energiu. Remus ju k sebe pritlačila uhryzol ju do krku. Zavrčala a hryzla ho do ucha tak silno, že vykríkol od bolesti. Začala mu ucho jemne oblizovať. Remus prerývane dýchal. Canis aj napriek triaške pocítila túžbu. Nedovolila mu, aby ju odstrčil. Z ucha prešla na krk a tam mu jazykom prechádzala od brady pod ucho. Na svojom uchu cítila jeho prerývaný teplý dych. Pretočil ju na chrbát. Bili sa v ňom dve túžby, jedna z nich bolo upokojiť ju, druhá ešte väčšmi rozdráždiť. Vedel, čo aj ona chce, no bál sa to urobiť teraz, dokonca sa mu to zdalo neetické. Mohla by to potom pokladať za znásilnenie...
No ona mu veľmi jasne dala najavo, že by to znásilnenie nikdy nebolo. Nadvihla sa a pobozkala ho, pričom mu rukou prešl od krku k hrudi a začala mu rozopínať habit.
"Ľúbim ťa," zašepkala.

Canis sa zasmiala. Remus sa k nej pridal. Každý sedel v inom rohu miestnosti a pozerali sa na seba. Obaja boli príjemne unavení, doškriabaní a dohryzení. Boli však tak šťastní, že sa im tá bolesť zdala krásna. Remus mal na sebe len nohavice, Canis aj košeľu. Remus sa postavil a preliezol k nej. Pobozkal ju a ona mu prešla rukou po chrbte. Sadol si vedľa nej a objal ju.
"A čo s dverami?" nedokázal mať strach.
Postavila sa a prešla ku dverám. Ruky dala na ne a zavrela oči.
"Čierna mágia," zachmúrila sa.
"Musím nájsť zdroj a odstrániť ho."
Znovu zavrela oči a zostala tak asi minútu. Zámka konečne cvakla.
"Ty si génius, Canis!" zvolal Remus.
Obliekli sa a bežali nočným hradom. Canis bola neskutočne hladná, a Remus tiež nejedol veľa. Zbehli do klubovne.
"Ja idem spať, aspoň nebudem tak hladná."
Pobozkal ju a vybehol po schodoch. Ona tiež.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.