Rana osudu

29. srpna 2009 v 18:17 | Dora |  Ars Moriendy
Moriendy sa ako hmla zakrádala nočným londínom. Napoly žena, napoly duch. Zastala pred malým domom za Londínom, kde sa celá zhmotnila. Pomaly otvorila dvere a vošla. Vyšla sa poschodie a do malej spálne. Nikto tu nebol. Sadla si na posteľ a čakala. O hodinu sa pomaly otvorili dvere, vošiel unavený, no pekný mladý mužm zavrel za sebou, pričom rozsvietil prútik. V jeho svetle uvidel na svojej posteli sedieť ženu v bielych šatách. Moriendy sa postavila a podišla k nemu.

"To nemôžeš byť ty," zašepkal neveriacky. Nič mu nepovedala, len ho pobozkala. Jemne ho bozkávala, ako on bozkával ju. Pritúlili sa k sebe, no keď prešli k posteli a stále bozkávajúc si ľahli, Sirius u nej rýchlo zliezol a postavil sa.
"To je šialené," zašepkal. Moriendy vstala s pohľadom upretým do jeho čiernych očí.
"Sirius, prosím..."
"Kde si bola, Moriendy? Jeden list. Jeden jediný list! To jediné si mi nechala!"
"Musela som to urobiť! Sirius..."
"Musela si. Tak ty si musela!"
"Presne tak! To je moje jediné vysvetlenie."
"Tak prečo si sa vrátila?" zašepkal. "Prečo?" zdvihol hlas.
"Lebo ťa milujem," sklonila hlavu.
"Ale to ti nebránilo odísť," pristúpil k nej.
"Bránilo. Ale nezabránilo. Nevieš, ako som trpela! Myslím na teba každý deň, každý večer..." zodvihla ruku k jeho hrudi.
"Každú noc..." rozopla mu gombík.
"Ty tu nezostaneš," zašepkal a pozrel jej do očí.
"Chcela by som," zmučene mu rozopla ďalší gombík. Sirius len hľadel, ako mu pomaly rozopína košeľu. Pohladila ho na odhalenú hruď. Naklonila sa mu k uchu.
"Prijmi ma, láska moja," zašepkala.

Moriendy nespala. Celú noc rozmýšľala. O tretej ráno Siriusa posledný krát pobozkala a rozplynula sa.
Objavila sa znovu pred Durmstrangom. Vstúpila dnu a do jaskyne. Rozhliadla sa, no jaskyňa bola prázdna. Dotkla sa okna do Ruska, kamennej misy. Teplý záblesk jej prešiel telom. Videla tajgu, Stellu bežiacu po ihličí a za ňou postavy v čiernom. Zelený záblesk, zmučujúci výkrik a telo dopadajúce na zem ju vrátili do reality. Prsty zvierali okraj misy mala úplne biele. Stella je mŕtva.
To je koniec.
Začala prehľadávať jej police s knihami a prísadami. Za slovníkom Ruskej azbuky našla list v čiernej obálke.

Moriendy, ak si toto čítaš, znamená to, že som mŕtva. List sa ukáže len tebe a len po mojej smrti.
Moja smrť znamená koniec. Neverím, že by si dokázala pred dokončením výcviku postaviť náš rod na nohy,
Ale aj tak ťa prosím, pokús sa Sibír ochrániť ako sa len dá. Bez jasnovidiek je stratená.
Dasvidaňja


Na list dopadla horká slza a rozpila atramentové S. Mala pravdu, Moriendy to nedokáže. Nevedela ani len využiť všetky svoje schopnosti. Spomenula si, ako jej Stella hovorila, že keď otehotnie, môže sa premieňať na nejaké zviera, no nevedela ako, nikdy jej to nevysvetlila.
Veľa vecí jej nevysvetlila.
Prehľadala celú jaskyňu, prečítala všetky knihy a preštudovala účinky každej prísady či elixíru. Vyskúšala niekoľko zaklínadiel a nakoniec sa dostala ku knihe premien. Nalistovala stranu o premene, postavila sa doprostred jaskyne a pomyslela na svoje telo. Videla ho, ako sa rozplýva, vlní a o chvíľu už stála na štyroch. Vyplazila jazyk, ktorý sa jej začal silno potiť. Urobila krok a ešte jeden... a zvalila sa na zem. Snažila sa kráčať ako človek. Skúsila to inak. Všetko nechala na svoje inštinkty. Znovu sa pohla. Išlo to ľahko. Vstala a urobila zopár krokov. Nespadla. Zrýchlila. Behala po celej jaskyni, až sa zastavila pred sklom a videla obrysy zvieraťa. Tak ako všetko v tejto miestnosti, ani seba nevidela dosť ostro. Podišla ku knihe a chcela si prečítať, ako sa dostane späť, avšak ani písmená jej nedávali zmysel, videla len čiernu masu.
Pokúsila sa urobiť to, čo predtým. Sústredila sa na telo zvieraťa, aj keď presne nevedela, aké je a o chvíľu stála znovu na dvoch nohách.
"No jasne!" plesla sa do čela. Ako človeku sa jej premýšľalo oveľa lepšie a už vedela, prečo tak zle videla. Menila sa na vlka. Tie mali zrak prispôsobený na pohyb, nehybné veci dobre nevidel.

Ďalšie týždne trávila štúdiom. Učila sa všetko, čo mohla, von chodila každý druhý deň a čarovala, mala prečítanú polku Stellinej knižnice... ale vyhýbať sa žiakom bolo veľmi ťažké. Stella ako veverička mala výhodu, ale ako vysvetlíte piatakovi, že mu cez nohu prebehne vlk?
O Stellinej smrti vedel snáď každý Rus, hoci netušila skade.

Moriendy znovu zmučene vykríkla. Celá od potu ležala na posteli s nohami od seba a čakala nový príval bolesti. Prišiel o chvíľu, strašná bolesť šíriaca sa do celého tela. Zatlačila, predýchala to, znova zatlačila... muky, čo už hodinu prežívala, boli neznesiteľné. Nevedela, či prežije, ale zvieratá s tým problémy nemali, aj ona to mohla zvládnuť sama.
Rodila osem hodín. Nakoniec, ubolená, uplakaná a spotenú, počula plač svojho dieťaťa. Ešte porodila placentu a upadla do bezvedomia.
O hodinu ju prebral plač jej dieťaťa. Zobrala si ho na ruky, utíšila a upokojila.
Zaspievala starú ruskú uspávanku.
"Moja dcérka," zašepkala. "Moja Amor."
Amor zazívala a zaspala.

Po piatich mesiacoch...
Moriendy kráčala tmavou nocou s dieťaťom v náručí. Slzy jej stekali po líci na dieťa, no ona ich nevedela zastaviť. Zastavila pred veľkým domom bez záhrady blízko Durmstrangu. Neklopala, obmotala okolo Amor prikrývky a dala jej bozk na čelo.
Bude Arsová, jej meno sa u Stefana nezmení.
Položila maličkú na prah domu a vedľa nej položila list.
"Nezabudnem na teba," zašepkala a rozplynula sa, aby sa mohla ďaleko odtiaľ premeniť na vlka
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Ronnie Ronnie | Web | 21. prosince 2010 v 21:24 | Reagovat

ale...
škoda... všetko je také zamotané a cítim, že nedokončené...

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.