Prvé kolo

30. srpna 2009 v 14:34 | Kira |  Sebastian Legrand
Táto kapitola mala byť pôvodne ešte dopísaná, ale po dlhej dobe som sa do toho nedokázal pustiť. Tak je len takto krátka. Nevadí, nezáleží na dĺžke, skôr na kvalite (i keď aj tá je dosť biedna)


Na okenné sklá dopadali kvapky dažďa, každou minútou ich bolo viac. O chladné okno sa čelom opieral mladý chlapec, sotva sedemnásťročný. Oči mal zavreté, bledú tvár meravú, telo sa mu triaslo ako v zimnici. Na skle zostával po jeho horúcom dychu opar.
Už-už sa zdalo, že sa jeho drobná postava zvalí na zem, ale on stál vzpriamene, bez toho, aby na sebe dal znať to, čo sa mu odohrávalo v duši.
Ďalší, zase ďalší... deviaty. Ešte jeden, a bude ich desať. Rovných desať! Zvraštil obočie, z pevne zovretých pier mu prenikol zúfalý ston. Potrebujem tabletky na spanie... Trhol sebou, že sa otočí, no nakoniec zostal aj naďalej stáť opierajúc sa čelom o okno. Ruky mu viseli pozdĺž tela, sem-tam mykol chudučkými prstami.
"Budeš tam ešte dlho stáť?" Otázka, ktorá bola vyslovená potichu, sa v Sebastianovej hlave ozývala s oveľa väčšou hlasitosťou.
"Šššš..." Priložil dlane na okno a hlavu od neho odtiahol.
Pootvoril oči, ale keďže miestnosť bola osvetlená ostrým svetlom, hneď ich aj zavrel.
"Sebastian?" Nový mužský hlas chlapec dobre poznal. A mužovi, ktorému patril, dôveroval. Niečie ruky ho pevne chytili za plecia a odtiahli do koženého kresla.
"Sebastian, počuješ?" Chlapec otvoril oči a pred sebou zbadal ustaranú tvár doktora Clarka.
"Počujem... počujem... ale radšej by som nepočul," odpovedal tichým hlasom.
"Och, drahé dieťa, prečo si sa len na to dal?" Medzitým, čo to vravel, mu prikladal dlaň na čelo a rozopínal bielu košeľu pofŕkanú kvapkami krvi.
"Jonathan, prines mi tašku," prehovoril doktor k mladíkovi, ktorý postával pri dverách. Poslúchol ho a odišiel.
"Chlapče, zničíš si život," povzdychol si trpko doktor a vzal jeho horúcu a bledú tvár do dlaní.
"Život som si zničil už dávno," zašepkal Sebastian a ledva vnímal dianie okolo seba. Pred očami mal stále ten hrozný obraz, stále videl zúfalého a prosiaceho muža, počul jeho hlas, ktorý hovoril: "Prosím, mám rodinu, prosím, nezabíjajte ma!" Pár sekúnd po tom padol na zem, mŕtvy, s guľkou v hlave.
"Pán doktor, potrebuje vás Thomason, Morrisonov ochrankár ho postrelil," vysypal zo seba zadýchaný Jonathan, ktorý vbehol do miestnosti nesúc doktorovu čiernu tašku.
"Že si ten prekliaty Robert nedával väčší pozor!" zvolal doktor Clark podráždene a priskočil k Jonathanovi. Vytrhol mu tašku z rúk, otvoril ju a začal sa v nej prehrabávať.
"Daj mu jednu tabletku a ulož ho do postele!" Po tom, čo vtisol Jonathanovi do ruky krabičku s tabletkami na spanie, vybehol z miestnosti. Jonathan podišiel k Sebastianovi.
"Ach, mladý, čo s tebou?" pokrútil hlavou, vzal pohár s vodou, čo stál na stole a sklonil sa k nemu. "Otvor ústa." Len čo tak Sebastian urobil, vložil mu do úst tabletku a podal pohár. "Tak, a teraz poď, pekne do postele." Jonathan dobre vedel, že Sebastian by sa neudržal na vlastných nohách, a tak ho vzal do náručia. Chlapec bol chudý, ľahký ako pierko, takže jeho presun do postele nebol namáhavý.
"Čo len z teba bude!" zabedákal Jonathan ešte predtým, než odišiel z miestnosti.

***

"Pán doktor, už spí."
"To je dobré. Vravel som Wilsonovi, aby ho neprijímal, ale ten starý blázon si nedá povedať. Budem sa s ním musieť znova porozprávať!" Doktor Clark spolu s Jonathanom kráčali po osvetlenej chodbe agentúry W. K. a potichu sa zhovárali. V tejto budove platilo, že aj steny majú uši.
"Strýko je bezcitný. A keby moji rodičia ešte žili, nikdy by som tu nepracoval!"

Jonathan Wilson bol sirota, rodičia mu umreli pri páde lietadla, keď sa vracali z Austrálie späť do Ameriky. Vtedy si ho jeho strýko, Christopher Wilson, vzal do opatery a vychovával ho ako svojho vlastného syna, ktorého nikdy nemal, ale túžil po ňom. Jeho manželka Michelle umrela počas tehotenstva pri výbuchu laboratória, v ktorom pracovala. Presne v tom roku bola založená agentúra W. K., ktorej šéfom bol práve Jonathanov strýko Christopher. Táto agentúra zamestnávala mužov a ženy starších ako osemnásť rokov, ktorých počas dvojročného výcviku naučila ako správne zaobchádzať so zbraňami, strieľať, ako sa neprezradiť a odstrániť stopy po ohavných činoch, ktorých sa dopúšťali, každý musel ovládať pravidlá agentúry ako Otčenáš. Počas tých dvoch rokov sa z úplne obyčajných ľudí stali prvotriedni zabijaci. Mohli ste im povedať, že sú agenti, no tými oni neboli. Boli nájomní vrahovia. Na Christopherovom stole sa kopili objednávky, ktoré vybavovali jeho zamestnanci. Rýchlo, čisto, bez stopy. Jonathan nikdy nechcel pracovať u svojho strýka, no bol k tomu viac menej donútený. Zo začiatku sa mu to hnusilo, ale neskôr to začal brať ako súčasť svojho života. Nepamätal si, koľko ľudí zabil, no bolo ich veľa. Tak veľa, že si na toľké vraždy ani nespomínal.
Jediný raz, čo sa u svojho strýka-šéfa sťažoval, bolo vtedy, keď prijal štrnásťročného Sebastiana Legranda. Bolo zakázané prijímať ľudí mladších ako osemnásť rokov, ale Christopher Wilson to aj tak porušil. Ale len jedenkrát. Dôvod prijatia mladého Sebastiana bol taký, že odprosil veľkého Wilsona. Kľačal pred ním, prosil ho a pritom mu stekali slzy po lícach. To Wilsona zrejme obmäkčilo a prijal ho. Nik nevedel prečo sa tak mladý chlapec rozhodol, okrem Christophera Wilsona, jeho synovca Jonathana a doktora Clarka.
Totižto, Sebastian bol sirota rovnako ako Jonathan. Žil na ulici, bol nútený žobrať a jeho život pre neho už nemal zmysel. A tak sa rozhodol, že pôjde sem. Po dvojročnom výcviku, len čo dovŕšil šestnásť, sa stal právoplatným zamestnancom agentúry W. K.
Zvlášť veľký záujem o neho prejavoval doktor Clark, ktorý mu dával tabletky na spánok, o ktoré chlapec tak často prosil, a Jonathan, ktorý videl, ako ťažko znáša všetky tie vraždy, ktoré bol donútený vykonať. No mohol si za to sám, on si vybral túto cestu.
"Veľmi ťažko to znáša. V noci, keď prechádzam okolo jeho izby, počujem tiché výkriky a stonanie. Ani tá tabletka nezaberá. Ale mal by som mu ich prestať dávať, nechcem, aby na nich začal byť závislý," vravel nahlas doktor Clark a zamyslene si prechádzal ukazovákom po oholenej brade.
"Asi by som mal ísť za ním," povedal s nepotláčanými obavami Jonathan a nervózne si hrýzol spodnú peru.
"Hmm, asi. Ráno príď za mnou do ordinácie, niečo ti pre neho dám. Dobrú noc." Doktor sa pobral ďalej a Jonathan rýchlym krokom zamieril k výťahu.

 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.