Prvá kapitola - Stretnutie

29. srpna 2009 v 16:49 | Dora |  Canis

Upozorňujem, že táto poviedka je jedna z mojich úplne prvých. Nie je to žiadna výhra, príbeh sa mi síce (podľa mňa) celkom vydaril, ale po roku a pol, čo píšem, je toto proste... priemer.



Nemožné! Je to tu! Oni to dokázali...
Takto v duchu jasala a sama seba sa pod chvíľou spytovala, či to môže byť pravda, či si z nej len zas niekto nevystrelil. No ako mala na takéto niečo reagovať? Proste tomu nemohla uveriť... boli síce náznaky, že sa niečo deje, rodičia už boli naozaj čudní, ale nemyslela si, že by dokázala preraziť tú bariéru a dostať sa tam. To bolo pre ňu snom, a nemohla uveriť, že by sa im to podarilo.
Canis sa pozrela na mamu, ktorá mala v očiach slzy. Potom sa otočila na otca, ktorý vyzeral, akoby mal zamdlieť.
"Je to žart, však?" opýtala sa ich s pochybovačnosťou v hlase.
"Nie je... prisahám. Aspoň my by sme ti nič také neurobili... ako by sme mohli?" povedala jej mama a dodala. "možno by sme mali ísť...aby si si mohla všetko usporiadať v hlave."
Áno, to teda naozaj chcela. Usporiadať si to v hlave. Ako mohol ten muž toto dokázať? Na ministerstve vy jej to predsa nedovolili. Ale on bol mocný... veľmi mocný. Bože, ono je to snáď pravda! Dokázali to! Ona to dokázala! Bude sa učiť... ona sa bude učiť... učiť sa na Rokforte!


Tak toto bol Cinisin prvý dojem, keď si uvedomila, že ju neklame hlava, nemá halucinácie ani si z nej nevystrelili. Canis bola vlastne taká šťastná, že si namýšľala, že bude všetko dobré. Ale teraz si uvedomila, že nič nebude tak dobré. Sedela v kupé úplne na konci vlaku a spomínala, ako sa sem dostala...
Predierala sa práve so svojím kufrom a pozerala sa do kupé, ktoré boli preplnené a nemohla sa nikam dostať. Zrazu prišla ku kupé, ktoré nebolo také preplnené, vlastne tam boli iba traja chlapci. Dvaja z nich sa smiali a rozprávali medzi sebou, zatiaľ čo ten tretí iba sedel a pozeral sa von oknom. Keď si odkašlala a povedala "Ahojte, mohla by som si prisadnúť?", tí dvaja chlapci na ňu pozreli. Jeden mal čierne strapaté vlasy a hnedé oči, druhý čierne dlhšie vlasy a sivé oči. Mohli mať tak 11 až 12 rokov. Ten s dlšími vlasmi sa najprv pozrel na jej sivé vlasy a čierne oči, potom sa ozval.
"No... vieš, už je tu dosť plno."
"Ale veď ste tu len traja." povedala.
"Štyria, chcela si povedať." povedal ten chlapec, postavil sa a vtiahol dnu malého tučného chlapca.
"Aj tak ste ešte nenaplnili ostatné miesta. prosím vás, chalani, kým sa tu s vami dohadujem, tak po prvé, blokujem chodbu, po druhé, zaberajú sa ďalšie kupé. Takže ak sa rýchlo nepoberiem von alebo dnu..."
"Tak sa teda radšej pober von!" povedal stále ten istý chlapec.
"Dobre." povedala a naľakala sa, keď počula svoj zastretý hlas. Toto nebolo dobré.
Tretí chlapec, ktorý stále hľadel do okna, sa zrazu otočil a pozrel na ňu smutnými zastretými očami. Ale v tých očiach bolo aj niečo iné. Nevedela to dobre popísať. Akoby niečo známe, ale čím ďalej na to myslela, tým ďalej sa jej to v mysli ocitalo.
"Choď." povedal ten chlapec smutným hlasom a pozrel sa na svojich kamarátov. Bol bledý a strhaný, ale aj akýsi... príťažlivý, pekný. Mal obtrhané oblečenie a hnedé kratšie vlasy.
"No tak fajn... ale nie preto, že by som sa vás bála!"
Chlapec za usmial a zas pocítila niečo, čo ho sním spájalo, ako pri tom pohľade.
"Tak... sa majte." Povedala a bola rada, už nemala ten hlas. Odišla.
Teraz tu sedela a rozmýšľala. Možno to nemá nič spoločné s tým... možno je už len poverčivá, a bolo to len preto, že je dievča.
Otvorili sa dvere kupé a stál v nich ten pekný chlapec s kupé. Posadil sa oproti a neisto povedal.
"Ahoj... myslel som, že by si chcela spoločnosť. Inak, prepáš chalanom, že sa tak správali, ale nemajú baby veľmi radi ako spoločníčky. Teda nie na dlhých cestách. Unúvajú ich."
"To je dobré... hlavne že som spoznala prvých študentov." Usmiala sa. Ale neusmiala sa tak, ako sa dievčatá usmievajú, ale tak inak, ako zviera, ktoré je spokojné. Chlapcovi to neušlo. Trochu sa stiahol a potom jej podal roztrasenú ruku.
"Ja som Remus Lupin. A ty?"
"Canis Lupusová." Povedala bez okolkov.
Usmial sa presne ako ona pred chvíľou.
"Máš zaujímavé meno." Povedal Remus a prehliadol si ju.
"Koľko máš rokov?" zaujímala sa.
"12, aj ostatní."
No...takže 12.
"Ja mám 11, som prváčka." Povedala.
Pozrel sa na ňu.
"Si z muklovskej rodiny, pol na pol, alebo čarodejnica?"
"Som čarodejnica." Odpovedala s hrdosťou v hlase.
"Aha... aj ja."
Bol to čudný rozhovor, akoby dvoch celkom odlišných ľudí, ktorých však tak veľa spája... Videla v tom chlapcovi akúsi neviditeľnú oporu, pritom ho ani nepoznala... no už len to, že tam bol, bolo úžasné...
Cestovala s Remusom. Bol to dobrý spoločník, vysvetlil jej všetko o hrade. Stále na ňu hľadel so záujmom, už sa ale nevypytoval.
"Povedz, je pravda, že sú tam povolené zvieratá?" opýtala sa, keď jej vysvetlil systém pohyblivých schodíšť.
"Áno, sovy, mačky, ropuchy, potkany... aj netopiere...a podobne." Povedal a oči mu zosmutneli. Canisine oči však zažiarili radosťou.
"Výborne! Zvieratá mám rada!" zarazila sa a rozmýšľala, či nepovedala priveľa, ale usúdila, že to bola úplne normálna veta úplne normálneho dievčaťa.
"Ja tiež... ale oni nemajú radi mňa." Povedal Remus smutne.
"Veď ani mňa." pritakala Canis akoby nič.
"Hovoríš to akosi ľahostajne."
"Urobím s tým snáď niečo?" odvetila zamyslene a pozrela sa von oknom. Videla málo, už bolo šero, ale aj tak ju to upokojovalo. Hľadala mesiac, už mal vyjsť. Padla tma a ona zrazu pocítila takú letargiu, aká mohla znamenať len jedno - nov. Pomaly sa pozrela na Remusa a videla, že aj on sa tvári presne tak isto. Otočil k nej hlavu a pozrel sa jej do očí. V nich sa odrážala úzkosť. Obaja pocítili to isté - že musia byť pri svojom druhovi. Bolo to ako sen. Ani poriadne nevstala a presadla si k nemu. On ju objal a pozrel jej do očí. Boli ako zhypnotizovaní. Zaspali v idúcom vlaku.
Spali asi tri hodiny. Zobudili sa na trhnutie vlaku. Stále si dobre neuvedomovali okolie. Ledva sa postavili a zobrali si kufre. Mali problém ich uniesť a keď vyšli von, ani si nevšímali, kam idú. Zrazu ich strhol pár rúk a postavil ich nabok. Pred sebou videli nejasnú tvár.
"Vnímate ma?" ženský hlas znel ustarane. "Viete, kto som, Remus?" otočila sa k nemu.
Remus... to je meno chlapca... ale ten vedľa nej... bola zmetená. Nechápala súvislosti. Potriasla hlavou, aby si ju vyjasnila. Aj Remus zatriasol hlavou. Potom sa znovu pozrel do očí tej neznámej ženy a zachrčal.
"Preboha... Poďte obaja so mnou.! Ach, vyšlo to tak zle... práve dnes... no je to lepšie, ako by to malo byť za splnu... oveľa lepšie..." mrmlala a viedla ich popri rade študentov čakajúcich na koče. Nasadli na koč ťahaný nejakými čudnými tvormi. Obaja ožili. Pozreli sa do prázdnych očí toho tvora. Splašil sa a nespokojne fŕkal a pohadzoval hlavou. Žena ich rýchlo vtlačila do koča a nepokojne sa obzerala. Canis znova zaspala.
Keď sa prebudila, niesol ju niekto ozrutný na rukách kamennou chodbou. Jeho kroky sa ozývali ako hromové burácanie mora o skaly. Ten niekto ju položil na akúsi malú drevenú stoličku a nasadil jej na hlavu klobúk. V ušiach sa jej ozval tichý hlások.
"Máš v hlave veľký zmätok. Si otupená svojím tajomstvom. Ale tvoje úmysly sú jasné.
CHRABROMIL!
Nič nevnímala. Tie isté ruky ju zas zdvihli a niesli. Nevedela, kedy, ocitla sa v mäkkej posteli. Mala hlavu tak otupenú, že zas zaspala.


Zobudila sa na nejakú hlasnú vravu. Chvíľu jej trvalo, kým sa spamätala, a potom sa pomaly posadila. Oproti nej ležal Remus a okolo neho jeho kamaráti z vlaku.
"Nevedeli sme, kde si, odkedy si odišiel ´na záchod´, nevrátil si sa." Hovoril ten s dlhšími vlasmi.
"No... musel som niečo vybaviť." Zahováral Remus, dobre si uvedomujúc, ako to znie.
"No to vidíkme." Uškrnul sa chlapec so strapatými vlasmi a pozrel na Canis. Aj Remus sa pozrel a keď videl, že sa zobudila, usmial sa.
"Ahoj, ako sa cítiš?"
"Otupene."
"Zvykneš si."
Zamračila sa.
"Na čo si mám zvyknúť?" nechápala.
"No... na ten pocit. Keď je nov a... spln."
Zasmiala sa zvláštnym, vrčivým smiechom.
"Ja si nemám na čo zvykať! Toto prežívam 5 rokov!"
"5 rokov?! Tak už viem! Tie tvoje oči! A..." zarazil sa a pozrel sa na priateľov. Tí sa uškŕňali od ucha k uchu. Ten dlhovlasý podišiel k nej a podal jej ruku.
"Zdravím, vĺčko! Ja som Sirius. A toto je James," ukázal na strapatého. "a Peter." Ukázal na tučnejšieho.
"Remusa už samozrejme poznáš." Pritiahol si stoličku a posadil sa.
"Ja som Canis." Usmiala sa na nich.
"Asi by si chcela vedieť, čo sa stalo." Povedal Sirius.
"To áno. Kto bola tá žena? A ten ozrutný chlap?"
"Takže tá žena bola McGonagallová, profesorka transfigurácie a zástupkyňa riaditeľa. A ten ozrutný chlap bol Hagrid, náš hájnik. No tak prejdime rovno k veci. Teba a Remusa sme nevideli už dosť dlho. Na triedení zrazu vošiel Hagrid s tebou v náručí a my sme nevedeli, čo sa stalo. Vyzerala si hrozne, bola si spotená a triasla si sa. Vtedy si nám pripomenula Remusa, keď je nov. A keď ťa klobúk zaradil, Hagrid ťa hneď zobral a odniesol. Pomysleli sme si, že si asi tu, v Nemocničnom krídle. A možno aj Remus, keď ste zmizli spolu. Hneď ráno sme sem išli, ale spali ste, tak sme prišli aj teraz. Ale my už musíme ísť. Máme čarovanie. Majte sa!" žmurkol na Remusa a pobral sa ku dverám aj s ostatnými.
Keď sa dvere zavreli, Remus a Canis na seba pozreli.
"Takže som sa nemýlil, vtedy vo vlaku. Niečo nás spája."
"Áno... asi áno. Ale aj ja som si to myslela."
Nastala odmlka. Canis sa zvalila na posteľ, bola ešte unavená. Aj Remus sa oprel. Chvíľu len oddychovali. Chvíľu. Potom zaspali.

Keď sa prebudili, už boli oveľa sviežejší. Remus sa hneď začal vypytovať.
"Aký sú tvoji rodičia? A ako si sa stala vlkolakom? Ako si sa dostala na Rokfort?"
Canis sa chrčivo zasmiala.
"Asi si ešte nestretol vlkolaka...? No nič... vieš... ani ja. Takže... rodičov veľmi dobrých. Až pridobrých. Náš rod nie je známy. Hlavne preto, že moja pra - pra - pra - pra babička bola mukelka. Takže nemáme hlboké korene."
"A..."
"Vlkolakom som od šiestich rokov. Uhryzla ma Anja Luki, Sicílska vlkolačka. Boli sme na dovolenke a tam... no a na Rokfort ma prijal Dumbledore. Nemohla som tomu uveriť! Ale neviem, ako by som tu mohla byť za splnu? Možno v nejakej miestnosti."
"Asi viem, kde budeš. Aj ja tam bývam... aj keď... asi by nás mali od seba vtedy oddeliť."
"Hovoríš to tak smutne."
"A čo mám skákať od radosti? Preboham veď som netvor! Vlkolak!"
"Aha! Takže aj ja som netvor! Neber to tak tragicky! A neľutuj sa tak! Nie si prvý ani posledný vlkolak na svete. Vzchop sa konečne! Správaš sa ako malé dieťa, ktoré sa stratilo a nevie nájsť správny smer."
Remus ju pozoroval s odmietavým výrazom na tvári.
"Ty nevieš, aké to je..." zarazil sa a pozrel na ňu.
"Dobre, tak vieš. Ale je to... ty sa za to nehanbíš?"
"A prečo?" nadvihla obočie. "Čo tým dosiahnem? Veď je to proste tak. Je to náš údel a my ho musíme niesť."
"A ty to nesieš celkom ľahko."
"Ako tak pozerám, aj tvoji priatelia."
"To áno... moji priatelia. Keby som nemal ich... a to som si myslel, že ma opustia..." zasmial sa tým vlčím smiechom, ale smutným.
"Kedy si im to povedal?" vyzvedala.
"Ja som im to nepovedal." Zasmial sa zas. "Oni na to prišli sami!"
"A aj tak ťa neopustili." Mudrovala Canis. "Tak to ti aspoň ukazuje, že ťa majú radi takého, aký si."
Chvíľu rozmýšľal a potom sa zvalil na posleľ.
"Nemali by sme už ísť?" spýtal sa.
"Áno... bože, ja som hladná! Zjedla by som vola!"
Ja aspoň zajaca." Rozosmial sa. "Ale čerstvého!"
Smiali sa. Potom sa obliekli každý za svojím závesom a zbehli do klubovne. Nikto tam nebol, a tak Remus navrhol, že jej ukáže hrad. Prezreli si len kúsok hradu, a to vežu Chrabromilu, a potom sa pobrali do zborovne. Vraj tam počkajú na tú McGonagallovú a ona im dá rozvrh. Mala pracovňu hneď oproti zborovni. Ešte ani nezvonila a už tam boli. Keď zazvonilo a von sa vyvalili žiaci, už len chvíľu trvalo, kým prišla žena s prísnym výrazom, okuliarmi a tuhým uzlom hnedých vlasov skrútených na temene. Pozrela na nich, dvoch čakajúcich, a hneď im otvorila dvere a uviedla ich do malej pracovne so stolíkom uprostred a malým kozubom. Sadla si za stôl, ale oni zostali stáť.
"Slečna Lupusová, prepáčte, je mi naozaj ľúto, že ste svoj prvý deň na Rokforte prežila v Nemocničnom krídle. Ale inak by ste bola ešte ako ste vyzerala pri triedení. Keby ste sa tu len tak zjavila v nejakej fakulte."
"Samozrejme, že to chápem." Prikývla Canis. "Nie je to vaša chyba. Ja si veľmi vážim prijatie na túto školu."
Profesorka zažmurkala, očividne prekvapená Canisiným správaním.
"Som rada, že to beriete takto, slečna. A čo sa týka vás, pán Lupin, vaši spolužiaci vás už čakajú. Dám vám rozvrh a zajtra môžete nastúpiť. Čo sa týka vášho výpadku, vo vlaku vám začalo byť zle a tak ste chýbali na večeri. Môžete ísť."
Remus sa pozrel na Canis a odišiel. McGonagallová pokračovala, obrátená ku Canis.
"Slečna Pulusová, som si istá, že pravdu o svojom stave na triedení..." Canis prikývla. "Takže som našla myslím dostačujúcu výhovorku : na ceste sem vás obrovská sépia čo býva v jazere stiahla do vody a vy ste utrpela šok."
"Ďakujem. Ešte niečo...?"
"Už len rozvrh." Sklonila sa a zo šuplíka vybrala malú tabuľku s rozpisom hodín na tento školský rok a podala jej ju.
"Prosím, zastavte sa zajtra večer o siedmej tu, v mojej pracovni. Preberieme vaše noci za splnu."
Vyšla von a zrazila sa s Remusom.
"Čakáš na mňa?" usmiala sa.
"Ako inak?" odvetil a viedol ju kamenným schodišťom znovu do Chrabromilskej klubovne. "Môžeme sa spýtať, čo sa učilo, a potom... ísť ešte na prechádzku po hrade alebo..."
Prišli do klubovne a zamierili rovno k Siriusovi, Jamesovi a Petrovi. Canis chvíľu váhala, ale keď si to Remus všimol, zatiahol ju k nim. James sa tváril odmietavo a Sirius tiež nebol najšťastnejší. Peter mal o očiach až strach.
"Ahojte," pozdravil ich James. Ruku si skrýval pod stolom. "Remus, môžeš na slovíčko?" vytiahol ruku obviazanú akousi látkou, a hneď si ju aj skryl pod habit. Remus išiel za ním.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.