Svetlo

29. srpna 2009 v 17:20 | Dora |  Nová nádej
Harry sa krčil v malej kutici pri dome Weasleyovcov. Zrazu sa otvorili dvere a na sekundu k nemu preniklo svetlo, kým Ginny nezatresla dvere. Kľakla si pred neho a hľadela mu do očí. Sedel na vratkom stolčeku a pozeral sa na ňu pohľadom, ktorým iných neobdaril nikdy.

"Harry..." prehovorila potichu. "... musíš odtiaľ odísť. Naši plánujú dať niečo smrťožrútom, nesmieš to vziať, počuješ?"
"Ginny, počúvaj ma," zviezol sa ku nej a chytil ju za dlane. "Dnes to urobím. Už som ho skoro presvedčil... on to dnes urobí."
"Čo urobí?"
"Ginny, dnes sa to stane... Voldemort si dnes posledný krát rozdelí dušu."
"Ale... To nie je možné! Veď už si rozdelil dušu dävať krát, má desať horcruxov, z čoho sedem je zničených!"
"On už nechce deliť svoju dušu. Chce poslednú desatinu svojej duše ukryť v inom predmete ako vo svojom tele. Vo mne."
Jej oči sa zväčšili a zaleskli. On si k nej kľakol a zovrel jej dlane vo svojich.
"To nemôžeš! Nenechaj ho to..."
"Ginevra, počúvaj ma!"
Stíchla. To, že ju nazval celým menom, ju vystrašilo. Bolo to vážne.
"Musím to urobiť. Od chvíle, čo do mňa vloží tú dušu, ten lúsok, budem musieť byť stále pri ňom. Bude si ma pri sebe držať ako kedysi Nagini. Tak bude možnosť, že ma zabijú taká, ako že zabijú jeho, a mňa by zabili menej radi ako jeho. Od teraz sa s tebou nebudem môcť stretnúť. Nebudem sa môcť s tebou kontaktovať. Je tu jediná možnosť."
Vytiahol šarlátovo červenú šatku a popod vlasy jej ju prevliekol okolo krku, dotýkajúc sa pri tom jej pokožky prstami.
"Keď sa látka sfarbí do zelena, povedieš rád na túto adresu," podal jej malý žltý papierik, na ktorom bolo čosi načmárané.
"Tam ti všetko povedia."
"Harry," naklonila sa k nemu tak blízko, že cítil jej dych.
"Prosím, nerob to. Prosím."
"Ginny..."
Odtiahla sa.
"Nevieš, ako bude tvoje telo a duša reagovať na tú jeho."
"Ginny, už som mal v sebe jeho dušu šestnásť rokov a prejavovať sa to začalao až oveľa neskôr."
"Nie, prejavovať sa to začalo, keď bol ON pri moci. A prejavovalo sa to čím ďalej tým silnejšie, keď si bol pri ňom! Okrem toho, teraz budeš možno oveľa, oveľa zraniteľnejší!"
"Neboj sa. Dokážeme to."
"Nie, Harry," skoro plakala. Ale ona nikdy nemohla plakať.
"Prosím, nerob to. Nájdeme spôsob..."
"Ty to nechápeš, Ginny. Pre toto som to urobil. Pre toto som sa ťa vzdal. Aby sme už nemuseli mať problémy s jeho návratom."
"Nechápem význam tohto všetkého."
"Voldemort má tak malú dušu, že aj jeho mozog s ňou nesúvisí."
"Ale aj tak stále..."
"Takto zabijeme nielen jeho, ale aj smrťožrútov."
"Harry! Zabudla som! Nesmieš nič jesť, kým to nepreveríš! Do jedla chce Hermiona pridávať drogy."
"Nech si dá pozor."
"Harry..."
Harry vstal a otvoril dvere. Hneď ako sa ho dotkli slnečné lúče, zmizol. Ginny sa skrčila a po lícach jej stekali slzy.


Remus zavrel dvere a so Siriusom si sadli na posteľ.
"Ty si s ňou SPAL?" spýtal sa Remus rozhorčene.
"Nezačni mi to vyčítať!" varoval ho Sirius. "Prosím, ty nie."
"Sirius, preboha, je príliš mladá! A príliš... je zadaná, okrem iného. Obaja tu bývajú, v tvojom dome, ty sa s ňou proste nemôžeš zahrávať!"
"Nezahrávam sa s ňou, nie je to tak."
"Tak ako to je?"
"Nechcel som s ňou nič mať, jasné? Stalo sa to strašne narýchlo, pamätáš, ako ste boli na ministerstve, keď sme ostali doma len traja? Ja, Ginny a Hermiona, a Ginny bola stále v izbe. Boli sme spolu v kuchyni, rozprávali sme sa, a... ani neviem, ako to prišlo, proste... veď som to fakt nechcel."
"Áno, tak to vyzerá, keď niečo nechceš, že sa nevieš dočkať, kedy to príde."
"Remus, neironizuj, nie o tomto."
"Aspoň pre teba niečo znamená? Alebo si bol ochotný skočiť na každú?"
"Fakt si o mne myslíš, že som nadržaný býk?"
"A nie si? Aspoň doteraz som mal pocit, že si sa zmenil, ale..."
"Keby som taký bol, skočím naozaj po každej, a ak si si nevšimol, tak v dome je viac žien, a nezadaných."
"Chceš povedať, že si sa zamiloval do Hermiony?"
"Netuším, ale určite ma priťahuje. Vieš čo, choď dolu, ty upokojíš Ronalda rýchlejšie ako ona."
"Dobre, a ty trochu porozmýšľaj o svojich výstrelkoch, a žehli si ich sám."
"Veď dobre, ty mudrlant."
Keď sa za Remusom zavreli dvere, Sirius si ľahol na posteľ. Chvíľu ležal a pozeral do stropu, keď sa dvere otvorili znovu. Sadol si, no bola to len Hermiona. Sadla si k nemu na posteľ a on si opäť ľahol.
"Prečo nechávaš svoje prádlo u mňa?" spýtal sa a podal jej nohavičky. Strčila si ich do vrecka.
"Aby si ich mohol ukazovať môjmu bývalému."
"Ja som ich nikomu neukazoval, zaplietli sa mi do oblečenia."
"Myslíš že si si ich pod haldou handier nevšimol."
"Aj tak sa to dá povedať."
"Bože, ja som vedela, že to takto dopadne!" vzdychla si a hodila sa vedľa neho na posteľ. Odfúkol si jej vlasy z tváre.
"Ako inak to malo dopadnúť?"
"To je už teraz úplne jedno. Ale som rada, že to zistil. Chcela som sa s ním rozísť, ale nevedela som, ako."
"Tak to je zaujímavý pohľad na vec."
"Len nepovedz, že si robíš starosti. Ty si nerobíš starosti z ničoho."
"Naozaj? To som nevedel."
"Tak už to vieš."



Voldemort stál pri stole a počúval najnovšie správy od Yaxleyho.
"Zašili sa ako myši, pane, už dva týždne sme nijakého nevideli."
"V poriadku," povedal Voldemort. Lzatiaľ teda nič nepodnikneme. Môžege sa ísť najesť."
S týmto sa smrťožrúti rozliezli po celom dome. Čakalo ich jedlo, ktoré pripravoval jediný škriatok v dome.
Harry sa za dva mesiace dozvedel o Voldemortovi všetko. Jedol len raz za deň a spal len pár hodín denne, vždy len chvíľu v kresle pri ohni. Harry zatiaľ stál za kreslom a to vlastne robil stále. Voldemort mu dovolil len spávať vo svojej izbe, vždy cez deň. Aj teraz ho poslal do postele. Harry odpadol do postele a hneď zaspal.
Zobudil sa o pár hodín. Na jeho dvere búšila nejaká päsť. Otvoril a niekto ho odsotil nabok. Do jeho izby vletel Yaxley a začal ju prehľadávať.
Vtedy však do dverí vplával Voldemortov čierny plášť a po ňom on sám.
"Yaxley," zasyčal. "Vypadni."
Yaxley stŕpol a okamžite odišiel z izby. Voldemort prešiel do stredu izby. Harry stále nechápal.
"Traja moji smrťožrúti sú mŕtvi."
Harry sa zamračil.
"Čo sa stalo?"
"Našli ich mŕtvych v posteliach. Dolohov nedýchal, ale nakoniec sa zobudil. Ale zostali štyria smrťožrúti."
Voldemort bol v koncoch. Jeho boj skončil, videl šancu už len v tom, že sa opäť stiahne a nájde si nových prívržencov. Skončil. Mal už len Harryho.
Okamžite vyšiel za Voldemortom a spolu sa náhlili do jedálne. Tam sedeli traja smrťožrúti . Yaxley, Dolohov a, hoci sa to zdalo neuveriteľné, Doyle. Harry stála čakal, že odniekiaľ vyjde Bella, ale zdalo sa, že ak mu nikto neklame...
"Bella je mŕtva?" spýtal sa. Nechcel hovoriť, ale chcel zistiť, či to predsa len nie je pasca.
Voldemort na neho zazrel studeným pohľadom. Pochopil, že sa nemal pýtať.
"Pane, musíme začať s ochrannými kúzlami. Je jasné, kto má útok na svedomí!" zahlásil Yaxley. On bol najvystrašenejší a najviac dúfal v záchranu.
"Samozrejme, že vieme, kto ho má na svedomí. No ja chcem skôr vedieť, ako sa dostali vinníci cez našu doterajšiu ochranu," hrmel ticho Voldemort.
"Pane, možno by sme naozaj mali, hoci Potterovi veríte, preveriť ho," začal Dolohov pokojne.
"Harryho nikto preverovať nebude," namietol Voldemort. Harry zatiaľ nahmatal šatku na svojom pravom zápästí a potiahol ju za cíp. Šatka sa pod jeho dotykom zachvela a on dúfal, že si nik nevšimne, že sčervenela.
"Choď," nakázal mu Voldemort. Harry sa zvrtol a rýchlo odkráčal von z domu. Sadol si do rochu kamennej terasy a nechal tmu, aby ho zahalila.
Trvalo niekoľko minút, než zazrel pohyb. K nemu kráčalo niekoľko ľudí, boli však tak ďaleko, že im nevidel do tváre. Okamžite vytiahol prútik a začal dávať zaklínadlá do pozoru. Okolo domu na sekundu zažiaril striebristý kruh a oni do neho narazili, čo ich odhodilo desiatky metrov.
Kým sa zviechali, Harry vkĺzol do domu. Vpravo od neho sa niečo pohlo. Namieril na to prútik, no zazrel len krásne ligotavé telo hada. Krútilo sa mu pod nohami a dotýkalo sa chladnými šupinami jeho nôh pod habitom.
"Tak si sa predsa len vrátila," prihovoril sa hadovi Harry parselsky. "Pán bol s tvojím odchodom nespokojný."
"Už nie som Pánom majetok," zasyčala Nagini. "Slúžim tomu, kto vie, čo chce. Nebojí sa zapudiť svoju myseľ a riskovať svoju dušu. Niekomu, kto prežil smrť."
"Ten niekto musí byť obdivuhodný, ak si ho vybrala tak zaujímavá osoba."´
"Tvoje lichôtky ma bavia, ale teraz máme inú prácu. Premeň ma, Harry Potter. Dokážem behať Pánovi za zadkom, a nepotrebujem na to jeho dušu."
"A naše mysle?"
"Obe sú prázdne. Nekontroluje tvoju myseľ. Ani moju nebude."
Harry na hada namieril prútik a švihol ním. Had sa začal meniť, jeho pružné telo sa zväčšovalo, šupiny sa vzťahovali pod kožu, ktorá ružovela.
Len pár sekúnd trvalo, kým pred Harrym stála jeho verná kópia, až na to, že nahá a bez okuliarov.
Harry ešte mávol prútikom a jeho telo sa odelo.
"Ešte okuliare," poprosil Harry sípavo. Vtedy si ich už nasadzoval a otočil sa na odchod. Druhý Harry sa kúzlom zneviditeľnil a rozbehol sa von.

Ginny sedela na pohovke v salóne domu Blackovcov a pravou rukou zvierala šatku na krku. Nemohla si pomôcť, každú chvíľu ju žmolila prstami a pozerala sa do prázdna. Už jej ani nevadilo, že ju pozorujú všetci obyvatelia domu, ktorým o šatke samozrejme nič nepovedala.
Sedela takto hodnú chvíľu, keď sa dvere otvorili a dnu vplával ako netopier Snape. Za ním Sírius s Rámusom a potom Dora, Luna a všetci ostatní.Posledná vbehla Hermiona a keď zavrela dvere, sadla si k Dore. Takto spolu sedeli oproti Ginny Sirius s Rámusom a Dora s Hermionou pod nimi na zemi. Rámus a Sirius ako jeden zovrely ich ruky a vytiahli si ich na kolená. Obaja však iným spôsobom - Remus si Doru privinul a položil jej ruku na brucho, zatiaľ čo Hermiona si sadla do rohu gauča s nohami cez Siriusove kolená. Ginny sa veľmi nezaujímala o dianie v dome, ale Síriusov a Hermionin vzťah nezaznamenala ani kútikom oka. Aj ostatní na nich hľadeli prekvapene a Snape pohŕdavo.
"Prečo sme tu?" spýtala sa Luna a v jej hlase zaznelo len trochu zasnenosti.
"Dnes podvečer som zacítil znamenie," povedal Snape a vyhrnul si habit, čím odhalil biele predlaktie. Na vystúpených žilách sa rysovalo tmavé tetovanie, čudne sa vlniace v tmavých farbách.
"Hnevá sa," vysvetlil Snape. "Ale inak ako zvyčajne. Nie tak silno. Akoby ho čosi tlmilo."
Vtedy sa Ginny nahlas nadýchla, až to pripomínalo vzlyk. Všetci sa na ňu pozreli. Zvierala šatku a veľkými očami hľadela na znamenie.
A vtedy sa to stalo. Šatka sa pod jej prstami zvlnila.
"Ginny, tvoja šatka, je zelená!" upozornila u Hermiona. Ginnine oči sa ešte zväčšili a ona si šatku strhla a zahľadela sa na ňu.
"Musíme ísť!" vyhlásila, postavila sa a prebehla ku dverám. Nikto ju nenasledoval.
"Poďte, no tak!" zavolala na nich a otvorila dvere.
"Ginny, čo sa deje?" nechápal Neville.
"Nič sa nepýtajte a poďte!"
Dora sa postavila a vytiahla Rema za ruku. Aj Hermiona so Siriusom sa zodvihli, a tak ich nasledovali aj ostatní. Snape zažmúril čierne oči, no išiel tiež.
Giny vytiahla z vrecka žltý papierik a prečítala všetkým adresu.
"Godrikova úžľabina, kostol Svätých z Assisi, tretia lavica napravo."
"Čo?" nechápal Kingsley.
"Tam musíme ísť," povedala Giny . Vyšli z domu a Kingsley sa venoval ochranným kúzlam.
"Ale... Tam sme boli!" vykríkla Hermiona do ticha. "Boli sme na tom cintoríne pri kostole."
"Tak aspoň vieš, kam sa máme odmiestniť," povedala Ginny.
"Počkať, nie, Ginny!" namietol rázne Remus. "Nikam nejdeme, kým nám nevysvetlíš, čo sa deje. Nie je to pasca?"
"Nie je, Remus! Neviem, sama neviem, čo nás tam čaká. Ale verte mi! Ja verím človeku, čo nás tam posiela. Len musíme ísť rýchlo, strácame čas!"
"Ginny..." ozvala sa Luna. "... Ja s tebou pôjdem."
Ginny prikývla.
"Aj my, Ginny... Luna," pridal sa Seamus a tým aj Dean a Neville.
"Tak aj my," povedala Orora a tak aj Kingsley.
Nakoniec sa pridal aj Ron a Snape síce stále mlčal, no bolo jasné, že ide. Dora, Sirius, Rámus a Hermiona išli tiež.
Pochytali sa a odmiestnili. Tentoraz bola Godrikova úžľabina iná. Keď tam naposledy Ron a Hermiona boli, všade bol sneh, Vianočná atmosféra, z kostola sa ozývali piesne veriacich. Teraz bolo všade ticho, aj kostol bol pustý. Vo vnútri nebol vôbec nikto.
"Tretia lavica vpravo," pripomenula Ginny.
"Tretia lavica vpredu či vzadu?" spýtala sa Hermiona. "A vpravo od čoho?"
"Neviem, to tu nie je. Neprehľadáme to?"
"Pustili sa do hľadania. Polka začala prehľadávať lavice pri dverách, polka pri sochách vpredu. Kostol nebol veľmi veľký ani ozdobený. Netrvalo dlho, a už sa ozvala Hermiona.
"Niečo mám!"
Všetci sa k nej rozbehli. Kľačala pri lavici v prednej časti kostola a zo spodku strhávala list.
"Ginny, je pre teba," podala jej list. Ginny ho rozbalila a začala nahlas čítať.

Milá Ginny,
Som rád, že si našla tento list a dúfam, že nie si sama. List sa tu objavil aj tak až potom, ako som začaroval šatku.
Budeš potrebovať každú pomoc. Volám ťa len preto, lebo teraz máte šance na výhru najvyššie. Dávajte si pozor, sami nevkročujte do domu, bojujte na otvorenej ploche do domu, bojujte na otvorenej ploche a hlavne, nechoďte k lesu.

V kostole zavládlo ticho.
"Nepochopila som ani slovo," priznala sa Hermiona.
"Pochopíš," povedala Giny a dočítala posledný riadok.
"Sídlo Malfoyovcov, Notingham, južná hranica Sherwoodskeho lesa."
"Čože?" spýtal sa Sirius.
"Práve sme sa stali strážcami tajomstva. Môžeme napadnúť Voldemorta," povedal Ron.

O minútu už kráčali k veľkému sídlu na pozadí tmavej noci. Ich snahu dostať sa bližšie k domu prerazilo kúzlo, čo ich odhodilo o pár metrov.
Zviechali sa zo zeme a vyťahovali prútiky.
"Počkať," zavelila Hermiona. "Kým to opäť skúsime, Ginny by nám mala niečo vysvetliť. Sadla si na zem a čakala. Postupne si posadali všetci.
"Dobre," rezignovala Ginny.
"Všetko sa to začalo, keď Voldemort zabil Harryho. Harry sa vrátil, no to, čo je, keď je smrť," nevedela to inak vyjadriť. "Zmenilo ho to. Keď sa vtedy postavil pred Voldemorta, mal myseľ tak zahatanú, že Voldemort nemohol z nej nič vyčítať. Uveril mu a spravil z neho svojho najvernejšieho a pred piatimi mesiacmi ho poveril najdôležitejšou úlohou. Dal mu svoje posledné dva horcruxy, aby ich ukryl."
"Voldemort má ĎALŠIE horcruxy?" zdesila sa Hermiona.
"Áno. Dva posledné, o ktorých ani Voldemort sám nevie, kde ich Harry ukryl. Ale poslednú časť pred dvoma týždňami ukryl do neho samého."
"Do Harryho?!"
"Áno, do Harryho. Dal mi túto šatku," ukázala na svoju ruku, v ktorej stále držala zelenú šatku. "Mala som vás priviesť do toho kostola, keď šatka zozelenie."
"To znamená, že Harry nie je smrťožrút?" spýtal sa Ron.
"Presne tak. Je stále na našej strane."
"Som rád, že ste to konečne pochopili," ozval sa hlas z kríkov a o chvíľu sa v tme ukázal Harryho telo. Ginny sa za ním rozbehla a hodila sa mu okolo krku. Harry ju vďačne objal a pobozkal ju do vlasov.
"Harry!" všetci sa postavili a opatrne k nemu prišli.
"Ahojte," pozdravil ich, stále držiac Ginny. "Teraz sa musíte skryť. Snape?" spýtal sa svojho dlhoročného nepriateľa. Prišiel k nemu a spoločne začali mávať prútikmi. Okolo nich začal brnieť vzduch a keď zložili prútiky, zvonka bol neviditeľní, len medzi sebou sa videli.
"A teraz ma tu čakajte. Musím zničiť horcruxy."
"Harry, pôjdeme s tebou," vyhlásila Hermiona.
"Prepáč, Hermiona, ale toto musím urobiť sám. Okolo skrýše sú zaklínadlá, ktoré nedovolia vojsť nikomu, kto chce horcruxu ublížiť."
"A čo chceš urobiť ty?"
"Ja dokážem kúzla mysľou oklamať."
"Ja to nechápem, Harry. Nikto tomu nechápe."
"Raz vám to vysvetlím."
S týmto sa otočil a pohol sa k lesu. Snape sa vybral za ním.
"Čo robíš?"
"Nepotrebuješ niečo, čo horcrux zničí?" spýtal sa.
"Máš snáď niečo lepšie ako roh jednorožca?"
Vybral z vrecka špicatý biely roh.
"Kedy si to všetko stihol?"
"Nemôžem za to, že tebe všetko trvá roky."
"Nebuď drzý, zachránil som ti život."
"Že si nepamätám."
"Nevďačník."
"Nemusíš ísť so mnou."
"Chcem ísť s tebou. Som zvedavý."
"Ty? Odkedy?"
"Nezaujímaj sa o moje dôvody."
Vošli do lesa a chvíľu mlčky kráčali po jeho obvode. Prišli k označenému stromu a Harry začal odčarúvať ochranné kúzla. Vybral z otvoru vak a z neho vytiahol malú sklenenú lebku. Z vrecka vybral roh a na kameni ho rozbil. Sklo slabo vykríklo a zažiarilo.
"Jeho duša je tak malá, že viac ani nebude trpieť," povedal Harry.
"Škoda."
"Bohužiaľ, na jeho mučenie nemáme čas," povedal Harry. "Ešte jeden horcrux."
"Kde je?"
"Neexistuje."
"Čo?"
"Druhý horcrux je teraz tam, kde už nič neexistuje. Hodil som ho do Bermudského trojuholníka."
"Ty blázon!" zašepkal Snape. "Vždy si bol hlupák, no myslel som, že si dostal aspoň trochu rozumu!"
"Snape, drž hubu," osopil sa na neho. "Ešte predtým som jeho dušu dostal do jedinej kvapky vody. Jeho duša má jediný horcrux."
"Potter, neverím ti," Snape vytiahol prútik, no Harry bol rýchlejší.
"Prepáč, Severus," Harry zašepkal niekoľko slov v latinčine a Snapovo telo padlo do trávy.


Fénixov rád sedel v kruhu a sledoval dom Malfoyovcov. Dora sa oprela o Remusa.
"Musíme sa vrátiť domov skoro. Teddy je sám."
"Čo keby si sa vrátila domov sama?" spýtal sa ticho.
"Nie, nevrátim sa sama. Nevrátim sa, kým sa nevrátiš so mnou."
"Teddymu sa môže niečo stať."
"Ale nie za hodinu. Zvládneme to a spolu sa vrátime domov."
Vtedy zodvihla hlavu a pozrela sa mu na ruku.
"Nebolí ťa to?" spýtala sa ustarane.
"Neboj sa."
"To ni je odpoveď. Bolí ťa to, však?"
Vtisol jej na čelo bozk a objal ju ľavou rukou.
Trochu ďalej stál Sírius a Hermiona sa mu opierala o nohu, sediac na zemi.
"Sadni si, než dostaneš kŕč," povedala mu.
"Keď mi na nej sedíš..."
"Tŕpne ti."
"Nestaraj sa mi o nohu, dobre?"
Nadurdene sa posadila rovno a dala tak slobodu jeho nohe. Ten na ňu pozrel a po pár sekundách si sadol. Objal ju a ona mu tvár skryla do hrude.
"Nezdá sa vám, že sa niečo zmenilo?" ozvala sa Luna. Všetci sa napriamili.
"Čo, Luna?" spýtala sa Orora.
"Už asi nie sme začarovaní," vysvetľovala Luna.
"Počkať, máš pravdu," povedala Ginny. Luž musia byť blízko!"
"Nie je to skoro?" spýtal sa Remus podozrievavo.
"Ktovie, kde tie horcruxy ukryl," upokojovala ich Ginny. "Možno blízko, aby ich mohol rýchlo zničiť."
No vtedy sa z krovie vynorili tri postavy v čiernych plášťoch a vypálili tri zelené lúče.


Harry stál v tieni múra a čakal. O chvíľu von vyšla jeho kópia a zamierila k nemu.
"Vypustil smrťožrútov a tie svoje beštie," povedala Nagini parselsky. Nevedela to vo svojom jazyku pomenovať.
"Živých mŕtvych," dokončila. Harry prikývol.
"Zabijú ich?" spýtala sa zvedavo.
"Pravdepodobne," prikývol.
"A už nikto mu nebude stáť v ceste."
"Si nespokojná?"
"Ja už som mu slúžila dosť. Je rada na tebe."
"Prečo ťa poslal preč?"
"Mám dozerať na smrťožrútov. Mal by si zrušiť svoje kúzlo. Pozri sa," ukázala na dvere. Von vyšli poslední traja smrťožrúti.
"Kde sú nemŕtvi?" spýtal sa.
"Všade okolo. Napadnú ich postupne, najprv ľudia a potom oni.´"
"Dobre. Tak, ak ti to nebude vadiť..." Harry na ňu namierili prútik a ona prekonala premenu odzadu. Keď jej hrubé telo pokryli šupiny, odkĺzala sa s pobavenými zasyčaním, ktorému Harry nerozumel veľa. Namieril prútik na miesto, kde by malo pôsobiť zaklínadlo. Zamumlal proti kúzlo a švihol prútikom.
Otočil sa a vyšiel na verandu. Von vyšiel v tej chvíli Voldemort a postavil sa do stredu plochy verandy.
Harry zaujal svoje miesto vedľa neho, trochu pozadu.
Takto spolu sledovali boj.


Prvý sa postavil Rámus a hneď na to Sirius. Postupne za Dorou vstávali všetci a vyťahovali prútiky.
"Rozlúčte sa so životom," zachrapčal jeden zo smrťožrútov a opäť vyslal zelený záblesk, no aj tento minul svoj cieľ. Naraz sa na smrťožrútov zniesla kopa zaklínadiel, no väčšinu odrazili spoločným štítom, ktorý však zoslabol a posledné kúzlo trafilo najnižšieho smrťožrúta zoslabenou silou. Bol to Kyngsleyho Amadeus, smrťožrút sa zvalil na zem a chvíľu sa nemohol ani pohnúť. Smrťožrúti nestrácali čas a vyslali čierne a sivé záblesky. Fénixi sa uhýbali a vysielali svoje kúzla. No vtedy zašumelo lístie a k nim sa predrali dve ďalšie postavy. Boli odporní, mali sivú pokožku a slizké vlasy a pohybovali sa trhane a pomaly. Posledné dva zaklínadlá trafili smrťožrútov s tí sa zvalili do trávy.
"Inferiovia!" vykríkla Hermiona.
"Treba na nich svetlo a teplo! Musíme ich spáliť!" kričala Dora.
"Dobre, všetci použite Firuer!" zakričal Sirius. "Tri, dva, jeden... Teraz!"
Odvšadiaľ sa ozvali výkriky, z prútikov vyšľahli plamene a vo vzduchu sa spojili. Namierili ich na inferiov. Plamene ich telá pohltili a upiekli. Inferiovia nevydali ani hláska. Lenže z kríkov začali vystupovať ďalšie postavy.
"Odstúpte!" vykríkol Remus. "Sirius, poď!" zatiahol ho do stredu hlúčika.
"To zaklínadlo, čo sme našli v knižnici na Rokforte. Pamätáš si ho?"
"Ten ohnivý prstenec? Hey, ale na to musíme byť traja."
"Kingsley!" zavolal ho Remus. Vstúpil k nim a on mu zašepkal zaklínadlo do ucha. Všetci traja zodvihli prútiky nad hlavy a začali odriekať.
"Sekund orei de pres mi sude dom oni guľatel trade."
Spojili špičky prútikov a z nich vyšľachol obrovský horiaci hru. Obišiel Fénixov rád a po zemi sa blížil ku stále približujúcim sa inferiom a zachválil ich. Pokračoval však stále ďalej, zväčšoval sa a keď bol tak veľký, že od neho obhoreli kmene stromov, rozplynul sa. Fénixi sledovali dom Malfoyovcov, ktorého sa plamene ledva dotkli. Okolo nich horeli telá inferiov a tráva. Na terase stáli dve tmavé postavy.
"Plamene sa dostali cez ich ochranu," povedala ticho Orora.
"Tam už ochrany nie sú," povedala Luna. Vtedy bolo počuť zašušťanie a do trávy dopadlo telo. Remus okamžite k Dore priskočil a podoprel ju.
"Čo sa deje?" spýtal sa ustráchane.
"Som len slabá."
"Bolí ťa niečo?"
Pokrútila hlavou.
"Musíš domov," povedal. "Vieš, čo bude nasledovať."
"Ja viem, Remus. Ale bez teba nepôjdem."
"Nebuď tvrdohlavá..."
"Nie," zastavila ho. "Naše deti potrebujú oboch rodičov a potrebujem teba. Poď so mnou."
"Nemôžem."
"Tak nejdem ani ja."
"Dora..."
No vtedy sa ozval burácavý, vysoký hlas.
"Zabili ste mojich smrťožrútov, no stále som tu ja. A je tu Harry," bol to Voldemort z terasy. "My dvaja vás premôžeme tak ľahko, že si to ani neuvedomíte."
"Mýliš sa, Voldemort," teraz sa ozval dievčenský hlas. Fénixi sa pohli dopredu a vpredu kráčala Orora, so zosilneným hlasom. Luž dávno nemáš na to, aby si nás zabil všetkých. My sme Fénixi, sme najlepší z najlepších, a ty, ty si len obraz svojej predošlej slávy. Tvoja sila je preč. Keby to snáď bolo inak, ani jeden z nás by neprežil," prišli až ku terase. Konečne ho videli.
"Ste hlupáci," povedal pohŕdavo. "Hŕstka najhorších potkanov. Bojíte sa smrti."
"To ty si ten, čo sa bojí smrti," vysmial sa mu Ron. Ginny len hľadela na Harryho, neschopná ničoho. On na ňu nehľadel. Hľadel na horiacu lúku.
"Lenže ja som nesmrteľný.
"Keď myslíš..." povedal Harry, zodvihol si prútik ku spánku a vystrelil si do hlavy zelený lúč.



Harry sa postavil z tvrdej zeme. Okolo seba videl len stromy a mach. Na jednom pníku zazrel to, čo hľadal. Malé stvorenie, také malé ako myška, krútilo sa, odporné a stiahnuté z kože. Tentoraz nepocítil potrebu chrániť ho. Nežil s ním dosť dlho.
Na ďalšom pníku sedel Albus Dumbledore. Oblečený mal zlatý habit a zlatý vankúš bol aj na ďalšom pníku. Dumbledore sa usmial a privolal Harryho. Ten si sadol na ten pníks vankúšom.
"Zdravím ťa, Harry," privýtal ho. "Dúfam, že sa nehneváš, že sme tu, v Zakázanom lese."
"Samozrejme, že nie. Ale čo tu robí ten testral?" ukázal na zviera ležiace pri jednom strome.
"Je tu, lebo ťa chce zaviesť smrti."
"Čo ja už nie som mŕtvy?"
"Nie, Harry. Toto nie je smrť. Toto je len niečo medzi tým, medzi životom a smrťou. Tu sa môžeš rozhodnúť."
"Musím sa vrátiť."
"Nie. Ty sa chceš vrátiť."
"Som unavený."
"Sem sa môžeš vždy vrátiť. Tam už len raz."
"Je tam niekto?" spýtal sa.
"Tam? Neviem, nepamätám sa. Ale asi áno. Smrť je len jedna a mŕtvych je veľa."
"Môžem sa vrátiť skoro?"
"Áno. Harry, mal by si ostať tam. Tvoa Ginny ťa potrebuje. A vieš, že Dora je tehotná? A Hermiona je s tvojím krstným otcov? Iba Severus je stále sám. A o toto všetko chceš prísť? O celý život len preto, že si unavený? Odpočinúť si môžeš aj živý. Tu už môžeš len odpočívať."
"Dobre. Tak sa vrátim. Budem ale... Stále rovnaký? Taký ako doteraz?"
"Vadí ti, aký si?"
"Bolo to užitočné, bo rád by som bol opäť ako kedysi. Takto si už nikdy nenájdem cestu ku svojim priateľom."
"Nejde o to, že by ťa zmenila smrť. Zmenilo ťa to, čo si prežil. Myslím, že to nezávisí od toho, či žiješ alebo si mŕtvy."



Harry padal vzduchom. Otvoril oči, no náraz o tvrdú zem mu vzal dych. Namieril prútik na Voldemorta a pomyslel si:
"Avada Kedavra."


"Harry!"
"Vstávaj!"
"Harry!"
Harry otvoril oči a tým umlčal členov rádu, čo ho budili.
"Žije!" vykríkla Opora a bolo počuť výdychy úľavy. Harry sa posadil a vtom sa na neho vrhli dve dievčatá. Oči, nos aj ústa mu zaplnili vlasy, brčkavé hnedé a vlnité ryšavé.
"Ty si nám dal zabrať, kamarát," ozval sa Ronov vysmiaty hlas.
Harry nemohol uveriť svojim ušiam ani očiam. Akoby mesiace pred jeho ďalšou smrťou ani neexistovali. Chvíľu si myslel, že to bol len sen, len súčasť jeho "smrti".
No keď sa od neho Hermiona a Ginny odtrhli, videl, že stále leží na kamennej verande.
"Je mŕtvy?" spýtal sa a zistil, že jeho hlas je konečne správne chlapčenský. Ginny sa zasmiala a sadla si k nemu.
"Je!" opäť ho objala. "Zabil si ho! Natrvalo!"
No vtedy ju niečo jemne odtislo a pred Harryho si kľakol Kingsley. "Musíš nám toho veľa vysvetliť. Napríklad, kde je Snape?"
"Tu som," ozval sa hlas spoza Fénoxov. K Harrymu dokrivkal Snape.
"Ty napodobenina Pottera, zhoď zo seba toho hada!" povedal. Až vtedy si Harry uvedomil, že mu po pleciach lezie Nagini.
"Prosím, zlez," zasyčal na Nagini. Tá sa zošuchla z jeho pliec a odplazila sa. Snape mu podal ruku a vytiahol ho na nohy.
"Musel som ťa zakliať, inak by mi to nevyšlo," povedal mu Harry. "Ale to ty vieš."
"Viem," zahundral.
Odstúpil a nechal Remusa a Siriusa, aby ho objali. Najprv Remus, ktorému zagratuloval.
"K čomu mi gratuluješ?" spýtal sa prekvapene.
"Predsa k otcovstvu," usmial sa. Keď zmetene odstúpil a nahradil ho Sirius, Harry nasadil prísny výraz.
"Ty mi chodíš s kamarátkou?"
"To ho trochu šokovalo.
"A to zas odkiaľ vieš?" zložil ruky na prsiach.
"Mám svoje zdroje. Prežil som predsa smrť."
A silno ho objal.
Potom objal Rona a spolu s Ginny zamierili k lesu, aby sa mohli odmiestniť. Prehodil Ginny cez plecia ruku a posledný krát sa pozrel na Voldemortove telo. O chvíľu sa tu zbehne celé misterstvo a budú poriadne prekvapení.
Na jeho hrudi sa skrútil hrubý had.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.