Len vec, nič viac

30. srpna 2009 v 14:23 | Kira |  Slash jednorázovky-K
Smutná poviedka bez happy endu, presne taká, aké mám rád. A aké najčastejšie píšem

"Raz si začal veriť, sklamal si sa. Odvtedy už nešlapeš do tŕňov a neotváraš svoje srdce iným. Nikomu. Naučil si sa veriť iba samému sebe, lebo len ty vieš, že sa nikdy nesklameš a nezradíš."

Pár: Žiaden určitý
Upozornenie: Obchod s bielym mäsom, ľahký náznak pedofílie


Bosými nohami stál na studenej zemi a tesnejšie si k hrudi pritisol batoh so všetkými svojimi vecami. Len pár... Pre ostatných bezvýznamné, pre neho znamenali celý minulý život.
Smutnými sivými očami hľadel pred seba a snažil sa ignorovať slová tých, ktorých nenávidel. A ktorí ním opovrhovali. Veď bol len vec, nič viac. Aspoň toto sa mu snažil vsugerovať jeho majiteľ, ktorý ho predával svojim zákazníkom. Tváril sa ako vec, mlčal ako vec, znášal údery ako vec, nikdy nie ako živá bytosť s citmi.
Vzdal sa svojho sna stať sa maliarom. Vzdal sa svojej budúcnosti, ktorá sa v jeho predstavách javila taká krásna. Už ani nevedel, čo znamená úsmev, čo znamenajú slzy.
"Má peknú tvár," prehovoril jeden z mužov v drahom obleku a prechádzal mladíkovi tučným prstom po líci. On sa ani nepohol, poslušne držal.
"Len je trochu vychudnutý," ozval sa druhý, ktorý mu blúdil chtivými rukami po chrbte a pozadí.
"Takú krásnu pleť som ešte nevidel... Vravíš, že nepoužíva žiadne prípravky?" Tretí muž sa pozrel na chlapcovho majiteľa, ktorý prikývol. "Takže prirodzené. Krása..."
Líca mu uväznil silný stisk posledného, štvrtého muža. Líšil sa od ostatných tým, že bol vysoký a chudý.
Videl, ako si pozorne prezerá jeho tvár, ako hľadí na jeho zažltnuté zuby. Odvážil sa zdvihhnúť zrak do tých hnedých a zvláštne tvrdých očí. Muž mu pohľad opätoval, nepatrne sa usmial a pustil mu líca.
"Tá farba očí je na ňom najzvláštnejšia," prehovoril tichým hlasom a odstúpil.
Mladý chlapec k nemu pocítil isté sympatie, nepozeral sa na neho tak, ako ostatní. Bol iný.
"Kúpim ho!" ozval sa zrazu tučný muž, ktorý doteraz obhmatával jeho pozadie. "Koľko za neho chceš?"
"Dvesto eur," odpovedal majiteľ a odohnal mužove ruky od chlapca. Pritiahol si ho k sebe, ten neprotestoval, ani nepípol.
"Dám tristo!" zvolal iný, rovnako tučný ako ostatní dvaja. Majiteľ vzal chlapcovi batoh, hodil ho na zem a pomaly mu začal vyhŕňať tričko. Najprv odhalil chudé a mliečne biele brucho bez jediného chĺpku, potom sa v tej belobe zjavili dve žiariace bodky - bradavky.
"Päťsto!"
"Päťstopäťdesiat!"
Bolo mu z toho všetkého zle. Cítil sa ešte mizernejšie ako po iné razy. Skutočne je len vec... Tak úbohý.
"Tisíc eur," prehovoril chudý a vysoký muž, v ktorom mladý chlapec videl nádej. Nik z ostatných nebol ochotný dať viac, veď je mnoho takých ako on.
"Aj tak je až príliš chudý," poznamenal jeden z nich a odišiel.
Majiteľ chlapca postrčil dopredu, kopol k nemu jeho batoh a pobral sa k výhercovi, aby si ho nechal vyplatiť.
Drobnými rukami objal cenné veci v ruksaku a prázdnym pohľadom sledoval svoje bosé a špinavé nohy.
"No poď." Okolo pása ho objala mužova pevná paža a viedla ho k jedným z dverí. Majiteľ odchádzal, nechal ho tu. Samého... S ním.
Vstúpili do tmavej a teplej miestnosti, no než sa vôbec stihol zorientovať, batoh mu bol zase vytrhnutý z objatia a nejaká ruka mu už blúdila pod tričkom. Bol pritlačený o chladný povrch dverí a jeho pery drvili drsné a bezcitné bozky.

Zmýlil sa... Je ako ostatní. Všetci sú rovnakí. Uslzené oči skryl za viečkami, aby sa nemusel dívať na vlastné utrpenie.

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.