Kapitola štvrtá

29. srpna 2009 v 17:30 | Dora |  Mesiace pred
Ubehol len týždeň, odkedy Canis prišla a Tonksová navštívila Grimmauldovo námestie. Dom bol úplne pustý, len v kuchyni Sirius čítal noviny.

"Ahoj, čo si tu tak sám?" spýtala sa prekvapene.
"Remus a Canis sa šli hádať," prevrátil stránku.
"Čo sa šli?" sadla si, mračiac sa na obrázok ministra.
"Keď si odišla po poslednej porade, ešte sa hádali, no oni sa nikdy nevedeli pohádať potichu..."
"A predtým, keď boli spolu? Doteraz si mi o nich hovoril tak, akoby sa nadovšetko milovali, a teraz vravíš, že sa hádali..."
"To je inak. Naozaj sa milovali, ale vždy boli výbušní. Majú príliš rovnaké povahy, ale v niektorých smeroch sú diametrálne odlišní. Remus rozvážny, zmierený so svojím osudom, odvšadiaľ utečie, mysliac si, že tým ušetrí tých druhých. Canis má vždy pravdu a vždy všetko vie, nikdy nepodľahne a ani nedá najavo, čo cíti. Viem, že teraz to vyzerá, akoby bola táto situácia pre ňu len hra, ale v sebe cíti bolesť. Nevidela nás veľa rokov a som si istý, že nechcela odísť. Obaja sú však tak vlčí..."
"Akože obaja?"
Sirius zložil noviny.
""Aha, prepáč, ty to ešte nevieš. Canis je tiež vlkolak."
"Aha... Tak už to chápem. Zažila som Remusa podráždeného..."
"To ešte nič nie je. Raz sme sa pobili."
"O tom vtedy hovorila Canis?"
"Presne. Pohádali sme sa kvôli nej a zašlo to do bitky. Ani neviem, či sa predtým Remus bil, no dopadol som horšie než on. A nakoniec," uškrnul sa. "Mu jednu vrazila Canis."
"Muselo byť pre nich ťažké spolu žiť."
"Bolo to... Vášnivé."
"Jedno mi však nesedí."
"Čo?"
"Remus nevyzerá ako zbabelec."
"Veď on ani zbabelec nie je."
"Tak prečo odvšadiaľ utečie?"
S odpoveďou si dal Sirius načas.
"Remus je ťažká povaha. Myslím, že sa nikdy nezmieril s tým, čo je, to sama vidíš. Vždy utečie v momente, keby u neho mohla prepuknúť tá... Druhá stránka. Asi sa bojí, že vybuchne. Preto sa dokázal s Canis vždy tak dobre pohádať. Nemusel sa brzdiť, vieš si to predstaviť."
"Radšej nie," zahundrala.
Dvere sa otvorili a vošiel Remus.
"Ahoj... Ahoj," pozdravil Síriusa a keď si všimol Tonksovú, tak aj tú zvlášť. Vyzeral, akoby sa práve s niekým pobil. Prišiel ku stolu, vyzliekol si habit a hodil ho na stoličku. Zostal v rifliach a sivom tričku.
"Wow, Remus Lupin si na verejnosti zložil habit!" Sirius sa rozvalil na stoličke a vyškieral sa. "To sa stalo naposledy... V sedemdesiatom siedmom!"
"Veľmi vtipné, Sirius!" ohradil sa.
Tonksová nevedela, či má hľadieť na Remusa či do prázdna. Ten študoval ryhy na stene, opierajúc sa o stoličku.
"Vybavili ste si to?" spýtal sa Sirius.
"Dá sa to tak povedať. Tonksová?" Tonksová na neho prekvapene pozrela. Hľadel jej do očí, lemovaných tyrkysovou ofinou.
"Zistila si, čo si potrebovala, či si tu len tak? Alebo ešte niečo potrebuješ?"
Tonksovej sa zdalo, že sa jej chce zbaviť.
"Ehm... Vlastne áno, myslela som, teraz ste tu sami, a varí vám Kreacher... Vlastne vám asi robí všetky domáce práce... myslela som, že by som sa mohla vrátiť"
Remus so Siriusom na seba pozreli.
"Prečo nie?" spi kývol Sirius. Lale si si istá, že budeš variť?"
"Čo si tým chcel povedať?" zamračila sa na neho.
"Nič," zastavil Siriusa Rems. "Sirius má len rád pizzu."
"Veď preto," nadvihla obočie.
"No dobre, idem si ľahnúť," Remus sa zobral a odišiel.
"Ľahnúť? Spýtala sa.
"Dnes je spln. Dúfa, že zaspí."
Chvíľu len tak sedeli.
"Miluješ ho?"
"Čo?"
"Či miluješ Remsa."
"Ja... Ja neviem. Prečo sa ma to pýtaš?"
"Vyzeráš, akoby si ho milovala. Aj on si to všimol."
"Ja neviem, či ho milujem."
"Páči sa ti?"
"No.. Áno.."
"Žiarliš na neho?"
"Asi... Asi áno..."
"Zviera ti pri ňom žalúdok?"
"No... Áno."
"A chýba ti?"
Chvíľu neodpovedala.
"Áno."
"Tak ho miluješ."
Tonksová pokrčila plecia.
"A čo na tom?"
"Máš pravdu, asi nič."
Vtedy si Tonksová všimla kabát na stoličke. Remus si ho tu musel zabudnúť.
Zaklopala na Remusove dvere a keď ju pozval, vošla.
"Zabudol si si kabát," oznámila. Remus ležal chrbtom k nej, s hlavou strčenou pod vankúšom, a tak len zamručal na znak súhlasu. Tonksová mu položila kabát cez nohy, no po chvíli váhania ho roztiahla a prikryla Remusa celého. Remus sa usmial a keď sa zavreli dvere, padli na neho mrákoty. Po pár minútach padol do nepokojného spánku.


Sirius ležal na posteli a sledoval stmievajúcu sa oblohu. Biely mesiac bol stále viditeľnejší, okrúhly ako lopta.
Rozšírili sa mu zreničky. Vyskočil a vybehol z izby.
"Tonksová!" zavolal. "Tonksová!"
Stál pred Remusovými dverami a počúval. Zo schodov pribehla Tonksová s vytiahnutým prútikom.
"Čo sa deje?"
"Videla si u Remusa elixír?"
"Ehm... Nie... Neviem," rozmýšľala. Nepozerala sa príliš po izbe.
A vtedy jej to došlo. Remusov protivlkolačí elixír. Má ho brať týždeň pred splnom a so Snapom sa síce pred týždňom stretol, no neprehovoril s ním ani slovo.
"Idem dnu," rozhodol Sirius.
"Čo blázniš?" vyhŕkla prekvapene. "Musíme zamknúť dvere a..."
"Dvere zamkneš, keď tam budem. Nikoho dnu nevpúšťaj, aj keby prišiel sám Dumbledore."
"Sirius, to nezvládneš, tá izba je malá, veď sa roztrháte!"
Tonksová skoro kričala. Naplnil ju pocit hysterického strachu, ktorý len ťažko ututlala. Nebála sa o seba, ale o nich. Nechcela, aby sa navzájom zabili.
"Neboj sa, zneškodním ho."
Dolu sa ozvalo buchnutie dverí.
"Je tu Dumbledore."
"Ako..."
"Určite mu Snape povedal."
"Sviňa!" ušlo jej. Určite mu to povedal až dnes, aby už nemohol Dumbledore zakročiť.
Z izby sa ozvalo zaskučanie. Obaja sa pozreli na dvere a Sirius si cez hlavu prevliekol habit a tričko.
Tonksová mu zobrala veci v nádeji, že pokračovať už nebude, no zmýlila sa. Sirius si stiahol aj nohavice a slipy, kým ona sa otočila a keď jej všetko podal, počula otvorenie a zatvorenie dverí.
Zvrtla sa a vytiahla prútik. Na poschodie práve vyšiel Dumbledore a vážne k nej prišiel, kým ona zamkla.
"Dobrý deň, pán profesor," povedala za hlasného vrčania od dverí. Dumbledore jej kývol, no vtedy sa obaja zvrtli ku dverám, keď začuli brechot, čudné zavrčanie, skoro až zavytie a prudký náraz do dvier. Tie sa otriasli a niečo ťažké sa po nich zosunulo dolu. Spod dvier vytŕčala čierna srsť. Trvalo to len pár sekúnd a pes sa postavil. Ďalší brechot a náraz do niečoho, čo nahlas zahrkotalo. Ešte niekoľko nárazov do tej veci a ľudské kroky. Niekto zaklopal na dvere.
"Sirius?" spýtala sa Tonksová celkom nelogicky.
"Áno," zachrapčal. Tonksová odomkla a rýchlo za ním zavrela.
Sirius vyzeral otrasene. Mal hlboké škrabance po rukách, pleciach aj hrudi. Najhoršie boli hlboké stopy po zarytí pazúrov na pleciach. Tonksová mu rýchlo podala nohavice a on sa obliekol.
"Pán profesor," hovoril pri tom Dumbledorovi. "Nie som si istý, no asi som mu spôsobil otras mozgu*."
Dumbledore prikývol.
"Pozriem sa mu na to."
Otvoril a zavrel za sebou. Sirius sa zviezol na zem a oprel sa o stenu. Tonksová napäto čakala na Dumbledora. Ten vyšiel o chvíľu sám a zamkol dvere.
"Hádam bude v poriadku. Urobil som, čo som mohol, no aj tak ho pre istotu ráno zoberiem k madam Pomfreyovej."
Obaja sme prikývli a Dumbledore sa nahol k Sriusovi. Prútikom mu prešiel po ranách a tie sa hojili.
"Poďte, pán profesor," povedala, keď sa vystrel. Sirius si šúchal boľavé plece. "Urobím vám čaj."
"To je v poriadku, zostanem tu."
""Tak aspoň stoličku..:" vytiahla prútik a vyčarila stoličku. Profesor si sadol a Tonksová sa posadila vedľa Siriusa, ktorý si naťahoval tričko.
"Pán profesor, toto by sa nestalo, keby Snape..." začal Sirius, no Dumbledore ho stopol.
"Profesor Snape sa nezachoval dobre, ale snažil sa to napraviť."
"Snape mu nedal elixír!"
"Ale dal!" zahriakol ho opäť a pokračoval pokojnejšie. "Severus za mnou prišiel v ten deň po poslednej schôdzi, pretože zabudol popri rozruchu s Canis na elixír. Hneď ho Remusovi poslal, no to nestačilo na to, aby mal elixír plný účinok. Keby Remus vôbec nebral elixír, vyzeralo by to inak."
"Snape na ten elixír nezabudol," zahundral Sirius.
"Uvedomil si..."
"Snape si vždy veľmi neskoro uvedomí svoje konanie, nezdá sa vám?"
Tonksová stratila niť rozhovoru.
"Máš pravdu, Sirius, Severus sa nechal uniesť starou nenávisťou, no nie tak, ako by mohol."
"Máme mu byť za to vďační?"
"To nehovorím."
Sirius si skryl hlavu do dlaní.
"Zostanete tu celú noc, pán profesor?" spýtala sa Tonksová.
"Nie, vlastne už musím ísť. Ak by som nestihol prísť do rána, sledujte Remusa. Keby sa nepreberal, odveď ho do Rokfortu, Tonksová."
Vstal, prútikom odstránil stoličku a odišiel.
Tonksová so Siriusom tam ostali sedieť. Zvnútra bolo počuť len tiché dychčanie a občasné zavrčanie.
"Tonksová, choď spať," prehováral ju Sirius. "Choď, ja tu zostanem."
"Nie, budem tu."
"Načo by si tu strávila celú noc..."
"Pôjdem spať, keď bude Remus človekom a v poriadku!"
Nastalo ticho.
"Dobre."
Tonksová sa zahľadela na dvere a skoro sa snažila cez ne vidieť. Predstavila si telo vlka, natiahnuté pri skrini oproti dverám, so zakrvavenou srsťou a pramienkom zaschnutej krvi stečenej po čele na ňufák.
Zaštípali ju oči a nos.
"Čo sa stane, ak sa preberie pred svitaním?" spýtala sa ticho.
"Budem tam musieť ísť a pomôcť mu k tomu, aby opäť zaspal."
"Čo ak ho zabiješ?!" vyslovila svoje najväčšie obavy.
"Tonksová," Sirius sa na ňu otočil a zahľadel sa jej do očí. "S Remusom som sa pobil sto krát. Najmenej. A doteraz to vždy prežil. Aj keď je trochu na hlavu."
"Teraz to nie je vtipné."
"Remus prežije všetko. Je to nezmar."
"Aj tak by sme mali vymyslieť spôsob, ako mu neublížiť."
"Zaspievam mu uspávanku."
"Skôr som rozmýšľala, či na to nie je nejaký elixír alebo čo... muk lovia majú takú chemickú gebuzinu, ako sa to len volá... éter? Čo keby som to zohnala?"
"Teraz? A kde?"
"Muklovia majú ešte otvorené niektoré obchody."
"Nezaspíš?"
"Veľmi vtipné. Idem," postavila sa a zišla dolu a von.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.