Kapitola šiesta

29. srpna 2009 v 17:38 | Dora |  Mesiace pred
Remus s Tonksovou sa museli vrátiť do domu na Grimmauldovom námestí. Remusov bok bol na tom podstatne lepšie, ale hlava mu po pár hodinách oťažela a Dumbledore vyhlásil, že musí ísť domov. Sirius sa stal akosi imúnny proti spánku, Dumbledorovi aj Remusovi s Tonksovou, a ostal.

Madam Pomfreyová nebola veľmi nadšená, ale Sirius sa ku Canis priviazal neviditeľným povrazom, len na ňu hľadel a nevnímal.
Tonksová čakala, že to bude znášať horšie Remus, no ten už ani tak nesledoval Canis, ako Síriusa a oblohu. Tonksovú to vnútorne hrialo, aj keď si to nechcela priznať.
Remus otvoril dvere a vpustil Tonksovú prvú. Tá rešla okolo všetkého, čo sa dalo zrútiť, bez nehody, kým ju Remus, vyzúvajúc si topánky, nezačul zhíknuť. Rýchlo na ňu pozrel, očakávajúc nehodu, no ona hľadela do zrkadla s výrazom absolútneho zdesenia.
"Čo je?" prešiel k nej. Tonksová stále hľadela na svoj odraz, zreničky rozšírené.
"Prečo mi nikto nepovedal, že vyzerám takto?" zamávala rukami na svoj odraz. Remus sa rozosmial. Zvláštne, ako často sa v poslednej dobe smeje... A to práve v prítomnosti tohto dievčaťa.
"Podľa mňa to nie je zlé," povedal s úsmevom.
"Vôbec sa mi to nehodí," namietla a jej vlasy len tak zašumeli, keď si ich menila na sivo - ružové.
"Ani toto sa ti nehodí," poznamenal a ona prižmúrila oči.
"A čo sa mi teda hodí?"
"Prečo si nedáš ružovú? Bola si v nej zlatá," usmial sa. Zarazil sa nad vlastnými slovami. Tonksová mu okamžite vyhovela.
Lepšie?" spýtala sa.
"Hey," vybral sa hore schodmi. Ani najmenej sa mu nechcelo premýšľať, čo ho núti odpovedať na otázky o Tonksovej výzore. 5ahalo ho to do spánku a vedel, že skôr či neskôr sa bude musieť o predchádzajúcej noci.
Tonksová sa uspokojila so svojím výzorom žuvačky a usalašila sa v kuchyni. Zajtra jej vyprší PNka, na ministerstve už si na ňu brúsia zuby. Ak ešte bude prejavovať známky choroby, možno ju pustia...
Sivastá fľakatá pokožka a smradľavý dych hádam budú stačiť.




Sirius sa od Canis nevrátil. Pod neviditeľným plášťom a v podobe psa pri nej zaspal a zobudil ho až príchod Remusa a Tonksovej, ktorá trvala na tom, že pri Canis ostane tiež.
Tonksová v ten deň na ministerstve zažiarila. Keďže sa nič prevratného po dobu jej abstinencie nestalo, šéf oddelenia autorov jej milostivo oboznámil, že unikla z okruhu podozrivých. Tak ako Kingsley, keďže tak vehementne pátral po Siriusovi Blackovi a prinášal dlho očakávané výsledky. Ministerstvo informovalo čarodejnícku verejnosť, že Siriusa skoro chytili v Tibete a sú mu na stole práve v tejto krajine.
Teraz sedeli všetci traja pri Canis, Sirius naľavo od postele, Remus a Tonksová napravo. Canis nebola ešte mimo ohrozenia smrti, a ak sa do dvoch dní nepreberie, môžu podľa madam Pomfreyovej chystať pohreb. Pred Siriusom to nespomenula, pretože už teraz vyzeral, že ju chce zavraždiť, keď sa ku Canis čo i len priblížila.
Tonsová zažmurkala a vyrovnala sa na stoličke. Zdalo sa jej to, alebo sa Canisine prsty pohli?
Chvíľu sa nič nedialo, Tonksová sa už chcela zosunúť na stoličku, keď sa kĺby Canisiných prstov ohli.
"Pohla sa!" vyhŕkla. Rámus a Sirius hneď zostražiteli.
Madam Pomfreyová hneď pribehla a sklonila sa nad Canis. Tonksová chvíľu rozmýšľala, či má detektor na spánok, lebo to nemohla počuť.
"Preberá sa..." zmumlala, ani nie k ním ale sama sebe.
Chvíľu sa pred ňou skláňala, potom naliala do pohára na stolíku vodu a opäť sa k nej sklonila. Tonksová sa naklonila na stoličke a Remus ju musel zachytiť, aby nespadla.
Keď sa madam Pomfreyová od nej odtiahla, Canis mala pootvorené oči a plytko dýchala. Sirius vydýchol a hľadel na ňu ako na svätý obrázok. Remus len prikývol a Tonksová si oddýchla.
Madam Pomfreyová sa postavila a prešla pomedzi nich s výhražným pohľadom na Remusa.
"Nijaké ťažké témy," pripomenula.
Keď odchádzala, Remus sa zodvihol a Tonksová k nemu prekvapene vzhliadla.
"Nemôžem tu byť a nerozprávať sa s tebou," povedal Canis. "A jediná téma, ktorú mám, je ťažká."
Odkráčal a Tonksová bola na pomykove. Pozrela na Canis a tá sa usmiala.
"Čo tak ísť za ním?" spýtala sa slabým hlasom a Tonksová sa ospravedlňujúco usmiala, keď vstávala.
Keď sa za ňou zavreli dvere, Canis pozrela na Siriusa.
"Malá Nymphadora po ňom naozaj ide... Nikdy by som si to nebola pomyslela. Ako malá mala Remusa rada, aj on ju, ale to pomyslenie... Samozrejme, teraz je to iné, je žena a on je stále ešte celkom mladý... Je to milé."
"Áno, máš pravdu. Ale nedávam tomu veľkú nádej. Poznáš Remusa."
"Samozrejme... Už len z princípu zabráni hocijakému citu, snáď by mohol byť aj kňazom..."
"Celibát by mu išiel."


Tonksová zostala pred dverami domu na Grimmauldovom námestí a nevedela sa rozhodnúť, či vojde alebo nie. Nechcela Remusa rušiť a pôsobiť dojmom, že dolieza, a nechcela byť v tmavom dome sama, kým Remus bude zavretý v izbe. Nakoniec sa zvrtla a nerozhodne si sadla na múrik proti domu. Na plecia jej spadli kríky a listy ju šteklili na líci.

Remus vykukol von oknom a zazrel ružovlásku homplálať nohami, sedieť na múriku a hľadieť na dom. Nehľadela na jeho okno, no oči jej často kmitali tým smerom.
Odvrátil sa od okna.
Kedysi naozaj miloval. Canis bola jeho jediná láska. Bol mladý a pochabý, nezamýšľal sa nad tým, či im to vydrží alebo stroskotá. A k obom možnostiam to malo rovnako blízko. S Canis sa milovali úprimne a vášnivo, no taká dávka lásky nebola normálna. Niekedy mal pocit, že to prerástlo do nenávisti. Aj tak ju však miloval. A mal pocit, že aj ona miluje jeho. Preto ho tak ranilo, keď odišla. Hanbil sa za seba, za to, čo bol, za svoj život a myšlienky. Veľmi rýchlo zistil, že ostal bez nej a bez svojho života len troska.
To jeho bezmocnosť ho dohnala utiecť z krajiny. V Anglicku mu nedali prácu kvôli vlkolačstvu, mohol len nečinne sedieť a rozmýšľať, čo ho zabíjalo.
Na cestách sa mohol zamestnať len ako brigádnik, či už u čarodejníkov alebo u muklov. Často vykladal tovar z lodí alebo niečo podobné.
A teraz práve príčina tohto ležala na posteli v Nemocničnom krídle a bojovala o život. Canis pretkala celý jeho život už od dvanástich rokov. Mal by ju milovať alebo nenávidieť. Lenže on už nič necítil. Absolútne nič. Bol k nej chladný ako kus ľadu a jediné, čo sa v ňom prebúdzalo, bola divokosť. Keď sa s ňou pohádal, akoby sa vrátil o dvadsať rokov späť.
A teraz tu stojí a nepremýšľa len o Canis. Dievča dvadsať metrov od neho, s ružovými vlasmi a o pätnásť rokov mladšie. Mútilo mu hlavu už nejakú dobu. Nechápal, prečo sa po toľkých rokoch zamiloval do mladej autorky, keď celý život stretával kopu dievčat aj žien a nikdy sa nič nestalo. Canis ho držala pod vodou a teraz, keď sa ukázala, akoby ho niekto pustil z klietky. Vždy po nejakej hádke mal chuť vybuchnúť, a keď bol pri Tonksovej, prebudila sa v ňom krásna žiadostivosť.
Doteraz dokázal pred ostatnými ukryť svoje pocity, teraz však mohol ukryť len jediný - ako ho priťahuje ružovláska za oknom.
Opäť pozrel do okna. Ktovie, prečo tam tak smutne sedí...
Stmievalo sa. Na tmavej oblohe sa už jemne črtal okrúhly mesiac a Remusa zamrazilo pri pohľade naň.

Tonksová sedela na múriku a hľadela na dom. Dvere sa otvorili a zabuchli a k nej kráčal Remus vo vyťahanom hnedom tričku a sivých menžestrákoch.
"Čo tu robíš tak sama?" spýtal sa a sadol si k nej.
"Rozmýšľam. Asi aj v dome je nejaké zaklínadlo na zväčšenie, nie?" hľadela na dom modrými očami.
"Asi áno," pritakal, no on pozeral do tých očí.
"Všetky domy sú také úzke... Ale ja som nikdy nemala vnútri ten dojem," pokračovala.
"Na dome je veľa zaklínadiel, asi máš pravdu."
Chvíľu len tak hľadeli, ona na dom, on na ňu, kým nesklopila pohľad a neusmiala sa.
"Ja ťa vidím, Remus," povedala. Remus hneď pozrel inam.
"Mal by si byť pri Canis. Teraz ťa potrebuje tak ako Siriusa, možno viac."
"Nemôžem tam zostať a nerozprávať sa s ňou o tom, čo urobila. Proste je to divné. Siriusovi stačí na ňu pozerať, ale ja ju nepotrebujem očumovať, veľmi dobre ju poznám."
Tonksovú napadlo, že ku Canis Remus pociťuje možno aj nenávisť, snáď odpor. Keď o nej hovoril, čeľusť mu stvrdla, oči schladli a hlas zhorkol.
"Sirius ju miluje, čo?" spýtala sa opatrne.
"Áno."
Videl na nej, že chce vedieť viac.
"Sirius ju vždy miloval, no nikdy, aspoň myslím, s ňou nič vážne nemal. Iba raz," pri spomienke na to sa uškrnul. "Pohádali sme sa a skoro sa spolu vyspali. Ona to zastavila."
"Nevadí ti to?"
"Už nie."
"A ona ho miluje?"
"Asi...? Neviem, v nej sa nedá čítať."
Stíchli a Remus prvý krát chcel hovoriť, a to o hocičom.
"Tvojim rodičom nevadí, že bývaš s nami?" spýtal sa a Tonksová naklonila hlavu na stranu.
"Nie. Povedala som im, že rád ma potrebuje a oni ani nevedia, kto je v dome."
"Vadilo by im to?"
"Prečo by im to malo vadiť? Som dospelá."
"Ale sú to tvoji rodičia, asi by ich zaujímalo, že bývaš s trestancom na úteku a vlkolakom."
"Preboha prestaň, Remus! Dobre vieš, že to nie je také zlé, ako keď to takto povieš! Veď ste obaja normálni ľudia ako každý iný!"
"Nebavme sa o tom. Nikdy to nikam nevedie."
Tonksová stíchla, nechcela ho otravovať. Remus nevedel, čo povedať.
"Prepáč, som hlupák," zamrmlal a ona sa na neho prekvapene otočila.
"Ale nie... Iba si presvedčený o svojej pravde. A ja som si istá, že to preháňaš. Keby si sa správal menej utiahnuto, aj ľudia by sa k tebe správali inak."
"Ľudia ma odsudzujú ešte predtým, ako zistia, čo som. "Otrhané oblečenie a jazvy," pozrel na svoje oblečenie. "Ale nemám na nové veci a jazvy mi už nezmiznú."
"Iba hlupáci hľadia na výzor. A iba idioti, čo ťa spoznajú, sa nechajú odradiť, keď zistia, že si vlkolak."
"Ďakujem."
Usmiala sa na neho.
"Niet za čo."
Obaja pozreli pred seba.
"Nie je ti tu zima?" spýtal sa. Tonksová, v dlhom plášti, pozrela na spolu sediaceho v tričku.
"Poďme dovnútra..."
Vstali a bok po boku sa vybrali do domu. Remus sa výnimočne nezavrel do izby, ale spolu s Tonksovou išiel do kuchyne a urobil pre oboch čaj.
"Mala by si si dať oddych s varením," povedal jej, keď mu chcela pomôcť.
"Ja viem, všetko mi padá... To mám od detstva. Mama ma už k ničomu nepustí..."
"Možno, keby si pracovala trochu pomalšie..."
"No to je najťažšie."
Položil pred ňu na stôl pohár s pariacou sa tekutinou a pred seba tiež a sadol si.
"Vďaka," vybrala prútik a začala nad pohárom krútiť a čaj sa miešal.
"Pôjdeš do Nemocničného krídla, alebo počkáš na Canis, kým sa úplne zotaví?"
"Teraz asi počkám kým na tom bude trochu lepšie. Musíme sa baviť o nej?"
"Nie, prepáč... A o čom sa chceš baviť?"
"Ako bolo v práci?"
"Ehm... Fayn."
"Zhltli ti chorobu?"
"Áno, dokonca som mimo okruhu podozrivých. Irónia, však?"
"Pre nás dobré správy."
"Hlavne si dať pozor, aby to tak ostalo. Hneď nás zavrú, ak sa prejavíme..."
"To nám hrozí všetkým."
"Ale ja a Kingsley sme najbližšie ku zdroju... Thiknesse je určite so smrťožrútmi. Podporuje všemožne verziu, že ministerstvu chystáme vzburu a striehne na každom rohu."
"Je to veľmi možné... Thiknessa som raz stretol, vyzeral byť utiahnutý a pracovitý."
"Aj ja som ho takého poznala."
"Možno by sme ho mali nejako stiahnuť..." zamyslene sa poškrabal na brade.
"Ja som za."
"Porozprávam sa o tom s Dumbledorom."
Tonksová sa napila čaju a položila hrnček na drevo.
"Idem... Spať," postavila sa a odišla. Remus zobral jej hrnček s čajom a hodil ho do drezu.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.