Kapitola piata

29. srpna 2009 v 17:36 | Dora |  Mesiace pred
Tonksová o dve hodiny vyšla na poschodie. Sirius skalne hľadel na dvere.
"Mám, to," ukázala na plastovú fľaštičku.

"OK," odvetil. Tonksová si k nemu sadla. Hodinky ukazovali pol noc.
O tretej už jej kľuckala hlava. Opierala sa o stenu stále v rovnakej polohe, čím trpel jej zadok a kostrč, chrbát a krk mala v jednom ohni a pred očami tmu. Sirius len hľadel na dvere, až mala pocit, že spí s otvorenými očami. Nažive ju držal len smäd, pretože zistila, že v nepohodlí a smädná nezaspí tak ľahko.
Zvnútra Remusovej izby bolo počuť škrabanie o podlahu a vrčanie. Sirius tvrdil, že má len nepokojnú noc, a že za to môže spln a bolesť hlavy, ktorú mu spôsobil.
"Choď spať," ozval sa zrazu Sírius a Tonksová sa prebrala z driemot, ktoré na ňu šli.
"Nie, nejdem," namietla.
"Remusovi nepomôžeš, ak budeš ráno grogy. Choď sa vyspať, dnes sa už nič prevratné nestane, a ja ťa zobudím, keď sa premení."
"Keby som šla teraz spať, ráno by to so mnou bolo horšie. Veď aj tak slnko vychádza už okolo siedmej..."
"Keď myslíš..."
Každá hodina bola pre oboch ako dostať kropáčom po hlave. Po siedmej sa vliekla každá minúta. Tonksová vstala a išla pozrieť von oknom svojej izby, keďže na chodbe okná neboli. Tma redla.
Každý krok cítila, akoby mali jej nohy sto kíl, keď vychádzala za Siriusom. Počítala sekundy.
Pred pol ôsmou vrčanie a šuchot odrazu prestali.
"Idem tam," rozhodol Sirius a už vstával. Nakukol do izby a následne vošiel. Tonksová chvíľu čakala, no potom jej nedalo a nasledovala jeho príklad.
Sirius s Remusom boli na druhej strane izby pri skrini. Remus napoly sedel, napoly ležal, opierajúc sa o skriňu, s očami zatvorenými. Sirius ho stihol zamotať do habitu a teraz sedel pri ňom s rukami na pleciach.
Tonksová od Remusa nemohla odtrhnúť oči. Remus mal ľavú polku tváre poznačenú zaschnutou krvou, ktorej stopa končila až na krku, kde ju prekrýval habit. Krv pochádzala z rany na boku hlavy, lepila mu vlasy dokopy a tie odkrývali puknutú lebku, z ktorej však už našťastie nevytekala krv.
Sirius na Tonksovú pozrel, no tvár mal stále rovnakú ako celú noc. Všimla si jeho pohľad, tak radšej vyšla z izby a odišla do kuchyne, kde sa konečne napila. Nabrala pohár vody a vyniesla ju Remusovi. Sedel už na posteli a habit mal poriadne oblečený. Tonksová mu podala pohár a on sa vďačne napil. Naplnila jeho pohár švihnutím prútika a on vypil aj to. Podal jej ho a ona ho opäť naplnila a vyčarovala malú utierku. Namočila ju a pustila sa ňou Remusovi utierať líce. On ju nechal a len sedel vedľa Siriusa, ktorý sledoval mravce, hmýriace sa v krvi pri skrini. Tonksová sa trochu čudovala, že sa ani nenamáhal odstrániť ju. Zotierala pritom Remusovi krv z brady a krku. Nakoniec utierku prútikom vyčistila a keď ju opäť namočila, už mu len pretrela očistené miesta do čista.
"Môžem...?" ukázala na golier habitu a on prikývol. Prútikom mu ho na desiatich centimetroch roztrhla a odhalila koniec tej krvavej šmuhy na jeho pleci. Očistila ju rovnakým spôsobom.
"Vďaka," povedal vysilene. "Na čo vlastne čakáme?"
"Na Dumbledora," odvetil Sirius. "Pôjdeš za Pomfreyovou."
"Nič mi nie je."
"Jasne," poznamenala Tonksová uštipačne. "Až na rozštiepenú lebku si vlastne pomerne fit, čo?"
"Je to len povrchové zranenie. Ani z toho nie je veľa krvi."
"Lebo ti krvácanie zastavil Dumbledore!"
"On tu bol?"
"Áno. Nebyť jeho, vykrvácaš. Tá krv je len z prvej minúty, čo ti Sirius láskavo otrieskal hlavu o skriňu," zagánila na neho. Remus nepovedal nič. Tonksová na neho pozrela a zazdalo sa jej, že je popolavejší než predtým.
"Je ti zle?" spýtala sa s obavami. Prikývol, tak rýchlo vyčarovala kýbeľ a podstrčila mu ho. Strčil nadoň hlavu a už bolo počuť len dopadanie zvratkov na umelohmotné dno.
Vystrel sa a Tonksová mu už podávala čistú vodu. Vypláchol si ústa, práve keď na dvere niekto zaklopal. Tonksová vstala a otvorila.
"Dobré ráno," pozdravil Dumbledore a svoj modrý pohľad namieril ponad polmesiačikové okuliare na Remusa.
"Ako sa cítite, Remus?" spýtal sa.
"Divne," odvetil.
"Vracal," dodala Tonksová.
"To by chcelo madam Pomfreyovú. Poďte, Remus, odprevadím vás do Rokfortu. Tonksová, možno by ste mala ísť tiež, aby sa Remus mal s kým vrátiť, keby bol v stave, ktorý by mu nedovolil sa premiestniť."
Tonksová prikývla a Remus pozrel na Siriusa.
"Ty tu nerob blbosti," upozornil ho, vstal a šiel za Dumbledorom. Tonksová za nimi ledva prepletala nohami.
Vonku zašli do kusu zelene oddeľujúcej ich od ďalšej ulice.
"Chyťte sa ma," prikázal Remusovi. Tonksová sa zas chytila Remusovej ponúkanej ruky a tak sa odmiestnili.


Remus sedel na lôžku v Nemocničnom krídle a nechával madam Pomfreyovú, aby mu ošetrila ranu na hlave. Ani nesykol, keď sa dotýkala prútikom bolestivých miest a vysávala krv.
"Budem ti musieť dať Kostrorast," vyhlásila a Tonksovú zamrazilo pri predstave, že bolesť, ktorú ona zažívala pred rokmi v nohe, bude teraz cítiť Remus na hlave. Madam Pomfreyová akoby čítala jej myšlienky.
"Je to však tak bolestivé, že ťa bude musieť uspať. Dievča ty by si sa tu mala tiež vyspať. V takomto stave sa premiestniš po častiach na Severný pól, a to tiež len ak budeš mať šťastie."
Tonksová prikývla. Sedela na posteli vedľa Remusovej a jediné, čo chcela, bolo zvaliť sa do perín. Chcela však počkať, kým zaspí Remus.
Zdravotná sestra naliala Remusovi do hrdla za pohár čírej tekutiny a ten sa rozkašľal. Hneď na to mu dala vypiť silný elixír spánku a on sa zviezol do perín, ponorený do snov. Tonksová si tiež ľahla a takmer okamžite zaspala.


Zmrákalo sa.
Remus sa zobudil po piatich hodinách spánku, ešte stále unavený. Hlava ho bolela, no oveľa menej ako keď išiel spať. Cez okno videl, ako jasnú oblohu zaberajú mraky a bránia slnku, aby vyšlo. Vedľa neho oddychovala Tonksová, medené vlasy sa jej v spánku dobývali do nosa. Remus si pamätal, že ráno ich ešte mala sivasté.
Zvláštne, neuvedomoval si skoro ani vlastné meno, ale vie, aké mala Tonksová vlasy?
Posadil sa na posteli a hľadel na ňu. Ona a Sirius boli celý čas pri ňom, to ona sa trhala mu pomôcť a ona sa rozhorčovala nad jeho neopatrnosťou. Samozrejme to mohol urobiť každý človek, no podvedome cítil, že toto je čosi viac. Bolo to zvláštne pomyslenie, že by sa o neho zaujímalo mladé dievča ako ona...
Madam Pomfreyová k nemu pricupitala a pustila sa mu prezerať hlavu. Remus si ani neuvedomil, ako bolesť ustúpila do pozadia. Namiesto toho však pocítil silnú, tupú bolesť v ľavej polke tela. Bok mal v jednom ohni a plecom nemohol pohnúť. Keď madam Pomfreyová prestala prezerať jeho hlavu, vyhrnul si na boku habit a odhalil modrinu hraciu všetkými farbami. Madam Pomfreyová potichu zhíkla.
"Prečo si mi o tom nepovedal?" spýtala sa karhavo.
"Nevšimol som si," odvetil po pravde. Madam zacmukala.
"Mohlo sa ti to liečiť, kým si spal, takto to nebudem môcť mať pod kontrolou... No dobre, dám ti na to masť z drvenej kosti murtlapa, hádam to pomôže..."
Mávnutím prúika zatiahla závesy, keďže Remus mal na sebe len habit a ten si vyzliekol.
"Máš narazené plece," krútila sestra hlavou.
"Nemôžete s tým niečo urobiť?"
"Ale samozrejme, že s tým niečo urobím," poklopala mu prútikom po pleci. "Nie je to nič tragické. Lepšie?"
Trochu pohol plecom, no skrivil tvár.
"Trochu."
"Nie som zázračná. O týždeň budeš fit."
Vyšla zo závesu a Remus si neskoro prehodil habit cez stehná a slabiny. Pomfreyová sa vrátila s kravičkou mazľavej sivej hmoty, ktorú mu za jeho občasného zasyčania rozotierala po farebnom boku.
Nakoniec mu na bok prilepila biely plát z obväzov a on hneď, ako sa obliekol, padol do postele a oddychoval. Bolesť ho zničila, unavovala ho. Madam Pomfreyová odstránila závesy a on sa hneď pozrel na Tonksovej posteľ. Prevrátila sa na bok a teraz bola k nemu otočená tvárou. Ústa mala jemne pootvorené a po kútiku jej stekali sliny. Remus sa usmial a zatúžil jej ich zotrieť.
Čo ťa to napadá, Remus? spýtal sa sám seba. Prevrátil sa na druhý bok a zavrel oči, no hneď, ako sa jeho boľavá polka tela dotkla matraca, trhol sebou a radšej zostal na chrbte. Vzdychol si pri pomyslení na týždeň obmedzovania sa. Dumbledore mu určite povie, aby zostal v dome a nechodil za svojimi povinnosťami k vlkolakom. Možno dokonca pridelí jeho služby niekomu inému... Ktovie, či sa Tonksová ponúkne a pôjde za neho, alebo zostane a bude sa o neho starať...
Opäť si vynadal, ale musel priznať, že ho láka jej spoločnosť. Bola vnímavá a inteligentná, vedela, kedy má hovoriť a nechcela nikomu vyjatriť staré rany.
Rozhodol sa, že jej zakáže ísť za neho, keby k tomu prišlo. No nie preto, že chcel jej spoločnosť, ale preto, že Tonksová potrebuje oddych. Od zajtra opäť nastupuje do práce, Thiknesse si ju bude chcieť nechať ako poistku, určite ju teraz bude po týždni abstinencie podozrievať.
Thiknesse, ty had...

Tonksová otvorila oči a pretiahla sa ako mačka. Remus sledoval, ako zíva a utiera si sliny z líca. Prehrabla si vlasy a chvíľu vyzerala presne ako James vždy, keď vstal.
Remus sa rýchlo posadil. Nechcel ležať, keď ho videla. Práve vtedy na neho uprela hnedé oči. Remus si ich pamätal z rána, boli vyčerpané a bez určitej farby, taká zes modrej, zelenej a hnedej. Teraz vyzerala byť spokojná sama so sebou. Posadila sa a tie hnedé oči si skúmavo Remusa prezerali.
"Je ti lepšie?" spýtala sa s náznakom starosti v hlase a zahľadela sa mu do očí. Už chcel cuknúť, no uhla prvá. Zahľadela sa mu na hlavu, no nič nevidela.
"Oveľa," pritakal. Nebolo mu bezchybne, ale naozaj oveľa lepšie. Hlava ho nebolela, od rána nevracal a bok ho najviac pálil pri pohybe, inak bol v poriadku. Ani si nevšimol, kedy mu vyliečila sestra škrabance na krku a tvári. Pár ich cítil na hrudi.
"To som rada," počuteľne si vydýchla.
"Pôjdeme?" spýtal sa a ona prikývla.
Vstali a Remus zavrávoral. Tonksová k nemu pribehla a podoprela ho a on nenamietal. Viedla ho okolo postelí uličkou k dverám. Podopierala mu pravý bok pravou rukou a ľavú mu obtočila okolo pliec. Nemohol si pomôcť, usmial s na ňu a ona na neho.
Lenže všetko pekné sa musí skončiť. Dvere zvonka niekto rozrazil a za bielymi vlasmi a bradou sa mihli dvaja muži nesúci čiernovlasé dievča.
Remus okamžite zastal a v očiach sa mu zaiskrilo. Jemne Tonksovú odstrčil a ignorujúc bolesť kríval k posteli, na ktorú muži položili zakrvavené telo vlkolačky. Tonksová k nemu pribehla, viedla ho k posteli a usadila na stoličku.
Remus si oprel lakte o kolená a päste pod bradu.
"Čo sa stalo?" spýtala sa Tonksová ustarane.
"Canis urobila hlúposť," povedal Dumbledore.
"Čo spravila?" Tonksová uhla madam Pomfreyovej, ktorá sa hrnula ku Canis s obväzmi, masťami a prútikom.
"Severus jej dal elixír pred jej príchodom na poradu, ale Canis sa rozhodla ho nezobrať. Dnes mala prísť na námestie, no keď nechodila, Sirius mi poslal sovu. Bál som sa toho... Našli sme ju príliš neskoro."
Remus hľadel na Canisinu bledú, krvou posiatu tvár. Tonksová prešla za jeho stoličku a stisla mu plece.
"Ona sa z toho dostane," povedala chlácholivo. Prikývol a už skoro siahol po jej ruke, no ovládol sa. Ťažko prehltol. Canis videl takto doriadenú len raz, a to skoro zomrela. Bolo ironické, že jej to vtedy spôsobil on... Ale nikdy nestratila vedomie.
"Bojím sa, že to nebude ľahké," ozvala sa Madam Pomfreyová, liečiac najslabšie rany prútikom.
"Je tak doriadená... Ak sa do dvoch dní nepreberie, nedávam jej veľkú šancu..."
Dvere sa otvorili a dnu vnikol prievan.
"Ďakujem, páni," povedal Dumbledore a vyprevádzal dvoch čarodejníkov, ktorí Canis doniesli. Keď za nimi zavrel dvere, Sirius zo seba strhol neviditeľný plášť a vrhol sa ku Canisinej posteli na kolená.
"Sirius, nedotýkajte sa jej!" štekla po ňom a on stiahol ruku, ktorou jej chcel odhrnúť špinavý prameň vlasov.
Tonksová preskakovala pohľadom z Remusa na Síriusa a na krvavú Canis. Ani jeden si toho druhého nevšímal, no Sirius bol celý bez seba, zatiaľ čo Remus iba sedel a hľadel na ňu. Madam Pomfreyová čistila Canis krv z tváre a potom všetkých vyhnala a vyčarovala závesy okolo postele.
Keď ich o pol hodinu odčarovala, Canis vyzerala oveľa lepšie. Krv mala očistenú a na rukách vyčnievajúcich spod periny sa jej leskli obväzy. Tvár mala síce stále bledú, no už nie tak strašidelne.
Sírius s Remusom si opäť sadli, Dumbledore sa ospravedlnil a Tonksová si s miernym váhaním nakoniec sadla tiež. Ku Remusovi, ktorý teraz pozeral von oknom.
"Ak tu chcete byť, musíte byť ticho!" vyhlásila Madam Pomfreyová vzťahovačne. "A keď sa zobudí, dlho sa s ňou nebavte a už vôbec nepreberajte ťažké témy ako máte v obľube," zaškúlila na Remusa a potom na Siriusa.
"Ty na nich dávaj pozor," ukázala na Tonksovú. Tá prikývla a oprela sa na stoličke.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.