Kapitola druhá

29. srpna 2009 v 17:26 | Dora |  Mesiace pred
Remus sa vrátil o tri hodiny a hneď sa zatvoril v izbe. Nebol na obede ani na večeri, a tak, keď padla tma, šla Tonksová za ním s tanierom hrachovej kaše. Celý čas si dávala pozor pod nohy, a tak nakoniec vyšla po schodoch bez jediného zakopnutia.

Zaklopala a otvorila dvere. Remus ležal na posteli a sledoval cez okno bezmesačnú oblohu.
"Ahoj, nie si hladný?" spýtala sa, keď na ňu pozrel.
"Ani nie, ale vďaka," posadil sa. Položila tanier na nočný stolík a z vrecka vytiahla lyžičku, ktorú položila vedľa.
"Tak... dobrú chuť," zaželala a vyšla z izby. Keď zavrela dvere, dolu schodmi práve schádzali dvojičky.
"Čau, Tonksová, ideš dole?" spýtali sa jednohlasne a už ju tlačili dolu schodmi do kuchyne. Usadili ju za stôl, dôkladne zamkli a sadli si k nej každý z jednej strany.
"Máme pre teba návrh..."
"... na dobrý obchod."
"Chlapci, viete, že ja s hračkami nemám čo robiť," namietla, otáčajúc hlavu z jedného na druhého.
"Počul si to, Fred?"
"Počul, George!"
"Neslýchané!"
"Že obchodovanie s hračkami!"
"Nikdy sme neobchodovali s hračkami!"
"Tak to vyklopte!" navrhla so zvihnutým obočím.
"Pozri, máme nejaký zaujímavý tovar v Severnom Írsku, ale akosi je to trochu... nelegálne," povedal Fred.
"Nelegálny tovar, či dovoz?"
"To i to," odvetil George.
"Takže určite pochopíš..." začal Fred.
"... aké ťažké je pre nás to sem dostať," dokončil George.
"A čo by som mala z toho, že vám to sem dopravím?"
"To je ten dobrý obchod!" vyhlásil George.
"Dáme ti polovicu zárobku, ktorý budeme mať z toho tovaru."
"OK, chlapci, nechcem peniaze," namietla. "Ale budem to mať u vás."
"Super!" zahlásili naraz a naširoko sa usmievali.



Tonksová stála pri gobelíne v salóne a študovala ho.
"Tvoja mama tam nie je," ozval sa za ňou hlas. Otočila sa na Siriusa, ktorý sa postavil vedľa ne.
"Viem," zatlačila prstom na vypálenú časť čiernych vláken naspodu gobelínu.
"Rozmýšľam, že ho spálim rovnakým spôsobom, ako vypaľovali tie mená," povedal Sirius zamyslene a prechádzal prstom po menách.
"To nie je zlý nápad. Ja som myslela, že by nebol zlý nápad, keby sme vybúrali steny a nahradili ich novými.
"Myslíš, že by sa to dalo?" pozrel na ňu.
"Neviem. To by sme museli skúsiť."
Sirius vytiahol prútik, otočil sa a zamával na protiľahlú stenu. Stena popraskala a opadala z nej omietka, no to nahradila nová a prasknuté miesta sa zocelili.
"Nejde," strčil si prútik za opasok.
"Budem musieť ísť," povedala ticho.
"Niekedy príď, aj mimo stretnutí. Ak budeš chcieť vypadnúť od rodičov... Tento dom bude vždy pre teba otvorený.
"Vďaka. Rada prídem. Dokonca nerada odchádzam."
"A musíš?"
Pousmiala sa a pokrčila plecami.
"Idem ešte za Remusom. Tak sa maj."
Kývla mu a odišla. Na schodoch narazila na Molly, ktorú objala a potom vošla do Remusovej izby. Sedel na posteli, opretý o stenu, a niečo písal.
"Čau," pozdravila ho. Pozrel na ňu a rýchlo vstal.
"Ja už idem," oznámila.
"Hm... No," vydal zo seba. Tonksová k nemu pristúpila a krátko ho objala.
Pustili sa a ona odstúpla.
"Tak... Sa zatiaľ maj."
Vyšla a zatvorila za sebou.
Zišla o poschodie a z izby si zobrala zmenšený kufor, ktorý si strčila do vrecka. Pri dverách už čakali Fred a George, mrkli na ňu, zoširoka sa usmiali a jednohlasne ju pozdravili.


Na Grimmauldovo námestie o pár dní na to mali prepraviť Harryho Pottera.
Tonksová prišla do domu krátko pred odletom.
"Tonksová, uč si tu mala byť!" vrčal Moody.
"Prepáčte, Alastor, nemohla som nájsť metlu!" zodvihla do vzduchu svoju Kométu.
"Hlavne, že si tu!" vyhlásila Hestia.
"Ahoj, Remus!" pozdravila Tonksová muža, ktorý práve vyšiel z domu.
"Ahoj," pousmial sa na ňu.
Všetci nasadli na metly a podľa Moodyho inštrukcií vzlietli. Leteli niekoľko hodín. Vysoko vo vzduchu nebolo tak teplo ako na zemi, a tak už po hodine začali mrznúť.
Keď doleteli, už bola tma. Všetci sa tešili na teplo domu Dursleyovcov. Nahrnuli sa do kuchyne. Prvý išiel samo zrejme Divooký, potom Hestia, Emmeline, Sturgis, Dedalus a Kingsley. Posledný vošiel Remus, tesne za Tonksovou. Tá sa zastavila a na chvíľu ucítila Remusa, kým si všimol, že zastavila a odkročil od nej.
Tonksová sa trochu posunula a pritom zavadila o tanier. Ten zarinčal na podlahe a roztrieštil sa na sto kúskov.
Všetci sa na ňu vystrašene otočili s vytiahnutými prútikmi, no potom vydýchli a Kingsley prevrátil oči. Remus už však mávol prútikom a tanier sa scelil. Sklonil sa, aby ho zobral, a keď sa vystrel, ocitol sa rovno pred Tonksovou. Na chvíľu sa ich pohľady stretli, vyrušil ich však Hestiin hlas. Odvrátili sa od seba.
"Jde je?" spýtala sa Hestia. "Moody, vidíte ho niekde?"
"Hmmm," Moodyho oko sa točilo v jamke.
"Hey, vidím ho," potvrdil nevrlo. "Je hore."
"Čo robí?" spýtala sa Emmeline. Všetci v miestnosti sa už nevedeli dočkať, kedy ho uvidia.
"Sedí na posteli a rozmýšľa, kto môžeme byť."
Moody švihol prútikom. Hore sa ozval vrzgot dverí a na chodbe kroky. Na vrchu schodov sa objavil mladý chlapec.
"Odlož ten prútik, chlapče, aby si niekomu nevypichol oko," vyzval ho Moody.
"Profesor Moody?" spýtal sa neisto chlapec.
"Ten profesor nemusí byť," zavrčal. "K učeniu som sa veľmi nedostal, no nie? Poď sem dolu, chceme sa na teba poriadne pozrieť."
Tonksovej hovoril z duše. Konečne mohla myslieť na niečo iné ako na Remusa. Ten sa práve predral pomedzi ostatných a zastal pred Moodym.
"To je v poriadku, Harry. Prišli sme po teba," povedal. Jeho hlas znel chrapľavejšie než obvykle.
"P-profesor Lupin?" zajachtal Harry Potter. "Ste to vy?"
Tonksovú zamrazilo.
"Prečo tu všetci stojíme po tme?" ozvala sa nahlas. "Lumos!" mávla prútikom. Svetlo osvetlilo kuchyňu a ľudí v nej. Harry zažmurkal. Tonksová si všimla, ako sa Remus zoširoka na Harryho usmieva. Nikdy u neho taký úsmev nevidela, a tak si ho hneď zamilovala.
"Och, vyzerá tak, ako som si myslela," vyhlásila Tonksová. "Čau, Harry!"
"Teraz to chápem, Remus," povedal Kingsley. "Vyzerá presne ako James."
"Okrem očí," zachrapčal Sturgis. "Liliných očí."
"Si si istý, že je to on, Lupin? Spýtal sa Moody podozrievavo. "To by bolo pekné, keby sme priviedli nejakého smrťožrúta, ktorý vzal na seba jeho podobu. Mali by sme mu položiť nejakú otázku, na ktorú vie odpovedať iba skutočný Potter. Ibaže by mal niekto so sebou Veritaserum."
Tonksová prevrátila oči. Celý Moody, snáď si myslí, že je toto sám Veď-Viete-Kto.
"Harry, akú podobu má tvoj Patronus?" spýtal sa Remus.
"Jeleňa," odvetil Harry.
"To je on, Divooký," prikývol Remus. Na to Harry pomaly zostúpil dole, zastrkujúc si prútik do zadného vrecka nohavíc.
"Nestrkaj si tam ten prútik, chlapče!" zreval Moody. "Čo keby sa zapálil? Aj lepší čarodejníci, než si ty, prišli o zadok!"
"Koho poznáte, kto prišiel o zadok?" spýtala sa Tonksová.
"Na tom nezáleží, len si nedávaj prútik do zadného vrecka! To je jedno zo základných pravidiel bezpečného zaobchádzania s prútikmi, ale dnes oň už nik nedbá."
Moody vstúpil viac do kuchyne, lebo doteraz stál s ostatnými pri schodoch. Tonksová opäť prevrátila oči. "Videl som to," dodal.
Lupin podal Harrymu ruku.
"Ako sa máš?" prezrel si ho.
"D-dobre," zakoktal sa. "Som rád... Máte šťastie, že tu Dursleyovci nie sú..." mumlal.
"Že šťastie!" vyprskla Tonksová smiechom. "To ja som ich odlákala, aby nám nezavadzali. Poslala som im kuklovskou poštou list, že sa dostali do užšieho výberu v celoštátnej súťaži o najlepšie udržiavaný trávnik pred domom. Práve teraz majú namierené na odovzdávanie cien... Alebo si to aspoň myslia."
"Tak teda odchádzame?" spýtal sa Harry. "Kedy?"
"Takmer vzápätí," povedal Remus. "Čakáme iba na signál, že je cesta voľná."
"Kam ideme? Do Brlohu?"
"Nie, nie do Brlohu."
Presunuli sme sa do kuchyne.
"To by bolo priveľmi riskantné. Hlavný stan sme si rozložili na neodhaliteľnom mieste. Chvíľu to trvalo..."
Moody si sadol za stôl a upil si zo svojej fľašky. Remus začal predstavovať.
"Toto je Alasor Moody, Harry."
"Áno, ja viem."
"A toto je Nymphadora..."
Remus na ňu pozrel a ich oči sa do seba zabodli. Tonksovú striaslo. Aj sa zabudla poriadne nahnevať za to, ako ju nazval.
"Nevolaj ma Nymphadora, Remus," povedala ticho. Zvrtla sa na Harryho a silnejšie vyhlásila: "Som Tonksová."
"Nymphadora Tonksová, ktorá je radšejˇ, keď ju volajú priezviskom."
Sklonila hlavu.
"Aj vy by ste boli radšej, keby vám vaša matka dala meno Nymphadora."
Ďalej Remus predstavoval ostatných.
"Až prekvapujúco veľa ľudí sa ponúklo, že pôjde po teba," snažil sa Remus neusmiať.
"Áno, ale o to lepšie," povedal Moody. "Sme tvoja stráž, Potter."
"Iba čakáme na signál, že je bezpečné vydať sa na cestu," vysvetlil Remus. "Máme asi pätnásť minút," dodal pri pohľade z okna.
"Títo muk lovia sú veľmi čistotní, pravda?" ozvala sa Tonksová, obzerajúc sa po kuchyni. "Môj tatko sa narodil v kuklovskej rodine a je to starý lajdák. Asi je každý iný, tak ako my čarodejníci."
"Eh... Áno," prikývol Harry. A obrátil sa k Remusovi. Nastala debata, ktorej hlavným bodom bola Moodyho prehnaná ostražitosť. Zaklincoval to, keď si utopil oko v pohári.
Nakoniec, keď Remus poslal Harryho do izby po veci, Tonksová sa ponúkla, že mu pomôže.
"Je to tu tak zvláštne, až priveľmi čisté," obzerala si chodbu, ako kráčali do jeho izby, a tam sa potešila.
"Toto je lepšie!" vyhlásila. Izba vyzerala ako po výbuchu bomby. Presne tak to vyzeralo aj v Tonksovej izbe u jej rodičov.
Kým Harry začal baliť, Tonksová sa postavila pred zrkadlo vo dverách skrine.
Ktovie, čo Remusovi na mne vadí.

Prešla si prstom po líci. Pod oči jej fialové vlasy vrhali tiene.
"Vieš, fialová vlastne nie je moja farba," zaťahala sa za pramienok vlasov.
Harry niečo neurčitého zamrmlal.
"Áno, veru tak," vyhlásila energicky a privrela oči. Rozmýšľala nad niečím podobným fialovej, ale jemným. Rozhodla sa pre ružovú.
Keď otvorila oči, videla v zrkadle Harryho, ako na ňu civí.
"Som metamorfmág," usmiala sa.
Chvíľu sa obzerala v zrkadle. Ružové vlasy vyzerali dobre sedeli jej, a keď ešte trochu upravila kruhy pod očami a vpadnuté líca...
Možno práve to mu vadí. Že som metamorfmág. Možno ho to dokonca desí... Že mením výzor. Čo ak sa bojí, že toto nie je moja pravá tvár...?
Nadýchla sa a keď videla Harryho, ako na ňu stále civí, začala vysvetľovať.
"To znamená, že môžem meniť svoj výzor, ako chcem. Narodila som sa tak. Z ukrývania a maskovania som na školení autorov dostala najvyššie známky, hoci som sa vôbec nemusela učiť, a to bolo super."
"Vy ste auror?" spýtal sa uchvátene.
"Áno," odvetila hrdo. "Aj Kingsley, ale on je trochu vyššie než ja. Ja som sa kvalifikovala iba pred rokom."


Remus stál pod schodmi a mračil sa na chodbu nad sebou. Pristúpila k nemu Emmeline.
"Remus, nemračte sa tak. Hádam sa o Harryho nebojíte? Alebo o Tonksovú? Už sa nemôže nič stať, sme tu."
Vyhladil tvár, pozrel do zeme a pokrútil hlavou.
Nie, nebál sa. Zrazu ale cítil bodavý pocit v hrudi, akoby ho prebodával ľad. Tonksová s Harrym práve vyšli do jeho izby. Harry mladý, známy a pekný, Tonksová mladá, príťažlivá autorka...
Čo si to namýšľaš, Lupin? karhal sám seba.
Tu sa nemôže nič stať. A aj keby, čo to teba zaujíma?
No napriek všetkému, čo si nahováral, zmocnil sa ho chlad a následne horúčava, keď si ich predstavil spolu... V objatí... Bozkávajúc sa...
"Idú už?" spýtal sa Moodyho.
Moody si nasadil oko.
"Hey, už otvárajú dvere.
Veď je to Harry! Je to len dieťa! Ako si môžeš myslieť, že...
Vtedy sa na schodoch objavil kufor a za ním Tonksová a Harry. Remus prešiel ku stolu, vybral list Dursleyovcom a zapečatil ho. Nechal ho na stole a pozrel na Tonksovú s Harry. Tentoraz sa vyhol jej očiam a pozrel na Harryho.
"Výborne," zahlásil. "Myslím, že nám ostáva ešte asi minúta. Radšej by sme mali vyjsť do záhrady, aby sme boli pripravení. Harry, napísal som list tvojej tete a strýkovi, aby si nerobili starosti..."
"Nebudú."
"... že si v bezpečí..."
"Z toho budú akurát nešťastní."
"A že sa k nim vrátiš na budúce leto."
"A musím?"
Remus sa usmial.
Kým Moody splýval Harryho, Tonksová prešla okolo Remusa tak blízko, že jej lakeť sa o ňu obtrel. Nasucho prehltol a prezrel si jej vlasy. Vyzerala v nich ešte lepšie...
"To sa vám podarilo, Divooký."
Tonksovej hlas ho prebral. Pozrel na Harryho, ktorý sa zmenil na kuchynskú linku. Smutne sa pousmial. Tonksová si ho nevšímala. Čakal to. Bola to mladá baba, nemohla sa zaujímať o starého chlapa...
Vyšli von a po pár Moodyho inštrukciách a signáli vzlietli.


Dora po porade zostala na večeru. Celý čas sa zamýšľala nad tým, aké city prežíva. Boli stále intenzívnejšie a stále viac ju trápili. Čím bližšie bola pri Remusovi, tým viac videla, že pre neho nič neznamená. Zožieral ju ten pocit...
A keď bola od neho preč, bolo to ešte horšie. Pocit prázdna, keď ho nevidela... Žiarlivosť, ktorá nebola vôbec opodstatnená. V Remusovej prítomnosti sa pohybovalo len pár žien, no nijakej, aspoň navonok, nevenoval žiadnu pozornosť.
"Tonksová, čo je ti?" spýtala sa Molly, ktorá práve vošla do miestnosti. Tonksová neprítomne hľadela do steny.
"Nič, ja len... Rozmýšľam."
"Harry, je zlatý, však?"
Tonksová hľadela na Siriusa, s ktorým sa Molly práve pohádala. Vychádzal z kuchyne a zostal tam len Remus, Artúr a Mundungus, ktorý práve zaspával.
"Je milý," prikývla. Remus sa napoly postavil, no zamaskoval to tým, že si zasunul stoličku.
"Večera bola výborná," pochválil.
"Ďakujem," milo, no trochu kŕčovito sa na neho Molly usmiala.
"No, ja by som mala ísť, už je veľa hodín," postavila sa Dora. "Ďakujem za večeru."
S tým vyšla do chodby. Za sebou začula kroky a s nádejou sa otočila, no to bol len Artur. Unavene si zložil okuliare a usmial sa na ňu.
Úsmev opätovala.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.