II Tretia kapitola - "Milujem ťa"

31. srpna 2009 v 16:04 | Dora |  Canis II.
Canis počula nejaký lomoz. Hoci bola rozospatá, videla dobre. Nasledovala zvuk. Prichádzalo to z kuchyne. Vošla dnu a zbadala nejakú malú postavu, ktorá však hneď zmizla. Bežala za ňou, ale vyskočil von oknom a potkýnajúc sa o vlastné nohy bežala k plotu. Keď sa otočila, Canis uvidela, mužskú tvár. Bol to Peter.



"Remus! Zobuď sa!" triasla ním.
"Čo je?" zachrapčal ospalo.
"Kniha! Ukradli ju!"
Remus sa ospalo posadil.
"Kto?"
"Peter!"
"Čo?!"
"Bol to on! Videla som ho. Ukradol knihu z police. Ty si mu povedal, kde je?"
"Ale Canis! Predsa... Peter... možno si len zle videla..."
"Dobre som videla! Bol to Peter!"
"Canis... ráno, dobre?" znovu sa otočil a zaspal.
Canis vstala, obliekla si svoje najdotrhanejšie šaty a plášť a vyšla von. Za plotom sa odmiestnila rovno pred bránu IX. Bola to hlavná brána do Skrýše. Zabúchala na ňu a strážcom povedala heslo. Mala šťastie, že ešte nebola polnoc, lebo vtedy by sa heslo zmenilo a musela by kontaktovať stráže.
Vošla dnu. Po stenách horeli fakle a pod nimi sedeli alebo obchodovali vlkolaci. Roky ich zmenili viac na vlkov ako na ľudí, preto sa im prevrátil aj režim dňa. Prechádzala stredom cesty. Nikto jej nevenoval pozornosť, až kým nezašla za roh a našla vlkolaka, ktorého kľadala. Sadla si k nemu na zem.
"Čo chceš?" opýtal sa nevľúdne. Ani na ňu nepozrel.
"Čo tak zhurta? Chcem len informácie."
"Len? Informácie sú drahé," stále na ňu nehľadel. Videla len jeho skrčený chrbát a špinavé vlasy podobné srsti.
"A čo by si za informáciu chcel?" spýtala sa so záujmom.
"No, povedzme..." konečne na ňu pozrel. "...dávku dobrého mäska. Mladého."
"Ale Fenrir! Podľahol si svojej slabosti. Ale dobre. Zoženiem ti dieťa. Bábätko."
"A chcem aj teba," na jeho tvári sa zjavil úškrn. "A chcem ťa živú."
"To je už trochu priveľa," Canisin výraz ztvrdol. "som ochotná ti dať dieťa, ale nie mňa. Ja sama si vyberiem, komu sa oddám."
"Chápem. Ale dieťa bude len malá splátka, takže bude len málo informácií."
"Chcem len jednu - kde býva Peter Petigrew?"
"Ako to mám vedieť?"
"Nehraj sa so mnou, dobre viem, že si ho chcel zabiť, napadol si ho v jeho skrýši."
"Skrýša, to je iná vec. Áno, viem to. Ale aby si to zistila, prihoď ešte jedno dieťa...ô
"Nie sme v kasíne! Ber alebo nechaj tak!"
"Dobre, dobre," zdalo sa, že stratenie čerstvého mäsa nechce riskovať.
"Jeho skrýš je v tom starom sklade na Green Street. Prečo to chceš vedieť?"
"To ťa trápiť nemusí," vstala a odkráčala. Ešte začula nejaké rýchle kroky, ale keď vyšla spoza rohu, nikto tam nebol.


Remus si uvedomil, že Canis odišla. Ospalo sa posadil, nadávajúc sám sebe, že sa s ňou neporozprával. Obliekol sa, pričom ospalosť z neho pomaly vyprchávala. Vybehol z domu a rozmýšľal, kde by mohla byť.
"Prišiel niekto pred chvíľou?" opýtal sa vlkolaka pri bráne, keď už bol vnútri. Prikývol. Remus sa ponáhľal ju hľadať. Nakúkal do rohov, kým ju uvidel. Sedela u skrčeného Fenrira Greybacka. Počúval ich rozhovor s narastajúcou hrôzou. JEHO Canis mu má zohnať bábätko? To bude len nejaký trik...
Canis vstala a pohla sa smerom k nemu. Remus rýchlo vstal a bežal sa skryť. Dal jej trochu náskok a bežal na Green Street.


Remus stál za bedňami vína a počúval.
"Ty si neuvedomuješ vážnosť situácie? Tá kniha ke dôležitá!"
"Temný pán ju chce," odpovedal bojazlivo Peter.
"Vieš, čo tá kniha môže spôsobiť? Daj mi ju!"
"Nedám!"
"To si myslíš ty!"
Bolo počuťzavytie a zapraskanie steny.
"Kde je?" vrčala Canis.
Peter bol hlupák, ale aj zbabelec.
"V skrini..." zachrapčal.
"Tam?" zrejme jej ju ukazoval. Náraz do zeme prezrádzal, že ho pustila. Bolo počuť kroky a zavŕzganie pántov.
"Máš šťastie, peter," a odmiestnila sa. Remus vybehol spoza bední.
"Tysi na jeho strane?" vybehol na Petra.
"Nie!" Peter sa akože zhrozil. Práve mu niečo došlo.
"To ona! Chcela tú hlúpu knihu pre neho!"
"Povedal si, Temný pán ju chce."
"To preto, lebo som ju chcel ochrániť. Bol to argument, prečo ju nedať. Ale som slaboch," zatváril sa previnilo.
Remusovi sa podlomili kolená a zviezol sa na zem. Jeho Canis... zradila ich... ako mohla? Ona... prečo ona?
Vrátil sa domov. Canis tam ešte nebol. Predpokladal, že dáva knihu Voldemortovi. Klesol na matraca rozplakal sa. Počul kroky, ale neprestal. Nejaké silné ruky ho chytili akolo pliec.
"Čo sa stalo?" ozval sa Siriusov hlas. Remus úplne zabudol, že je tam.
"Canis nás zradila!" tlmene hovoril cez slzy.
"Ona je s ním. S Voldemortom."
Sirius ho objal a Remus v jeho objatí hľadal to, čo hľadá malé dieťa, keď ho zradí kamarát.


"Ako to mohla urobiť?"
"Ja si nemyslím, že k nemu prestúpila. Canis predsa poznáme už roky."
"A Petra nie? Musíme na ňu všetkých upozorniť."
"Ale Remus! Aspoň sa s ňou porozprávajme... možno je všetko úplne inak."
"Sirius, nechaj ma! Toto si musím vyriešiť sám. Zradila hlavne mňa."
Sirius sa postavil. Už bol umytý, na stole pred ním sa paril čaj. Bolo už ráno, Canis sa však ešte stále nevrátila. Už ani nemala kam. Remus opatril ich dom a okolie všetkými možnými kúzlami proti nej, a Siriusa menoval strážcom tajomstva polohy ich domu. Sirius namietal, ale nakoniec to vzdal.
"Ale ja to nebudem navždy. Teraz nie som v stave, kedy by som mohol strážiť toľké tajomstvá. Už predsa strážim to Jamesovo. Prenechaj to niekomu. Ja naozaj nie som..."
"Sirius, je to len počasné. Keď tak veľmi nechceš, zverím to... Petrovi."
"Petrovi?"
"Áno. Od neho to nikto nečaká. A už preukázal, že je dobrý kamarát. On si to zaslúži."
"Možno..."


Canis odiľla od Dumbledora rovno domov. Už sa rozvidniavalo. Premiestnila sa pred dom. Ale tam nijaký dom NEBOL. Na mieste, kde mal stáť ich som, bola len zrúcanina a nad ňou temné znamenie. Canis klesla na kolená a rozplakala sa. Nevedela, koľko plakala, či minútu, či hodinu, alebo dokonca mesiace.
"Remus!" zvolala.
"Remus!" volala znovu. A znovu. Keď sa aspoň trochu upokojila, postavila sa a chcela preskúmať trosky. Vykročila k domu, ale nejaká neviditeľná sila ju odhodila späť.
"Čo to..." po lícach jej stiekli ďalšie slzy. Znovu sa pokúsila dostať do domu, ale znovu ju to odhodilo. Vtedy si všimla, že pri strome bol malý pergamen. Bol asi istá, že tam predtým nebol. Zodvihla ho a roztvorila. Na niektorých miestach boli kvapky sĺz, ktoré rozmazávali atrament.


Bol som zvedavý, či ti vytečie
aspoň slza, keď uvidíš znamenie.
Nie som mŕtvy, nie naozaj. Nie
telesne. Ale ty si ma zabila zvnútra.
Ja som ťa miloval, a ty si
ma zradila. Prešla si na jeho
sranu. Stretneme sa v poslednej
vojne, a ja ťa zabijem. Teš sa, Canis
Lupusová, pretože príde posledný súd.


Na pergamen dopadali horúce slzy. Canis ničomu nechápala. Prešla na jeho stranu? On si myslí, že prešla na stranu Temného pána? Ale prečo? Ako? Ako sa to mohlo tak zvrhnúť? Veď ešte pred pár hodinami ju hladil... objímal... bozkával...
Ešte teraz cítila jeho pery na krku, jeho telý dych...
"Ja som to nebola! Milujem žňťa, Remus Lupin!"
Nemohla vidieť, ako za barierou ani nie meter od nej stojí Remus a plače.
"Milujem ťa, Canis Lupusová!" zašepkal.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.