II Štvrtá kapitola - Strašná strata

31. srpna 2009 v 16:06 | Dora |  Canis II.
Canis kráčala nocou. Bola odhodlaná ho presvedčiť. Dúfala, že ešte bude mať koho... nie, ešte nie. To nemohol... ani on by predsa...
Zastavila sa pri zrúcanine. Postavila sa pred tabuľu Pozor! Nebezpečentvo úrazu!. Nad troskami svietilo Temné znamenie. Bolo to tam ako po výbuchu.
"Lily! James!" zavolala do noci.
Nikto nevychádzal, ani sa neozval. Skúsila prejsť cez ich zábrany. Prekvapene zistila, že nijaké zábrany nie sú.
Prosím, nie...

Tento dom bola skutočná zrúcanina. Ešte sa z nej dokonca prášilo. Zhrozená Canis sa začala prehrabávať troskami. Našla niekoho ruku. Rýchlo ju chytila a odhádzala trosky okolo nej. Odkryla mužské telo.
"James!" zakvílila. O chvíľu najšla aj...
"Lily!"
O trochu ďalšie našla ešte niečo...
"Preboha!" zakričala zúfalo. Pod troskami ležalo dieťa, chlapec.
"Harry!" vytiahla ho. Začal hlasno plakať. Na čele mal krvavú ranu v tvare blesku. Pod čiernymi vlasmi svietili krásne zelené oči.
Presne ako james a Lily dohromady.
Sadla si na zem a osušila mu rukou krv z čela. Vyčarovala vo vzduchu fľašku mlieka. Chlapček spokojne pil, dokonca prestal plakať.
/Čo teraz? Rozmýšľaj, Canis!/
Ako tam tak sedela a kŕmila ho, niekto sa primiestnil. Rýchlo sa pozrela na príchodziehoa jej srdce sa rýchlo rozbúšilo.
Stál tam Remus, čierne, trochu neposlušné vlasy mu viali vo večernom vánku, a kedysi hrdú mužskú postavu mal akúsi uvoľnenejšiu, smutnejšiu.
Keď ju videl, s Harrym v náručí, oči sa mu zaplnili slzami. Bola tak krásna...
Canis nevedela, čo robiť. Remus sa k nej pohol, ale potom sa zarazil. Bola to smrťožrútka, vrahiňa... a možno zabila aj ICH!
"To... ty?"
Akoby sa prebudila zo spánku.
"Ja som to nebola!" zvolala.
Videla, že jej neverí. Vstala, prešla k nemu a vložila mu Harryho do náručia aj s fľaškou. Tak veľmi ho chcela pobozkať... otočila sa a odišla. Keď bola od neho asi na desať metrov, otočila sa.
"Ja som to nebola," a odmiestnila sa.


3 hodiny naspäť
Canis sedela na zemi v sklade. Chcela vedieť aspoň niečo, aspoň ako sa majú, ako sa MÁ...
Celý rok a niekoľko mesaicov žila medzi vlkolakmi, nemala kam ísť, Dumbledorovi posielala správy o Olekovi a iných vplyvných vlkolakoch, a pritom sa stále snažila zabudnúť na svojich priateľov a hlavne na Remusa. Ale to nešlo. Musela niečo vedieť. A jediný, kto jej mohol dať informácie, bol Peter. Bol to síce zradca, ale bola to jej posledná nádej.
Otvorili sa dvere na sklade a dnu preniklo denné svetlo. Zažmúrila oči, bola zvyknutá na tmu. Peter vošiel. Canis čakala, kým si zloží kabát a tým svojím ťarbavím krokom sa odšuchtal na matrac. To bolo okrem stoličky to jediné, čo tu mal.
"Ešte nespi," ozval sa do ticha Canisin hlas. Peter vyskočil. Hoci sedela len dva metre od neho, bola skrytá v tieni, takže ju nevidel.
"Canis!" zvolal, veľmi zle zakrívajúc strach a paniku.
"Ako sa máš, Peter?" hrozivo ticho sa opýtala Canis.
"Výborne! Nikdy mi nebolo lepšie!" rýchlo blabotal.
"To som rada. Ale na tvojom mieste by som sa posnažila mi nedať dôvod, aby som ti ten krásny život ešte osladila."
"Čo chceš?" zvolal zúfalo.
"Chcem informácie, o ktoré si ma obral. Predpokladám, že toty si povedal Remusovi, že som zradca."
"Canis! Musel som! Nevieš, čo mi urobil!"
"O to teraz nejde. Chcem pekne vedieť, čo sa dialo za posledný rok."
Peter sa na ňu ustráchane pozrel. Chce len to?
"No... Jamesovi a Frankovi sa narodili chlapčekovia v ten istý deň. Jeden sa volá Harry, ten Jamesov, a druhý Nevill. Sirius si stále nikoho nenašiel. A Remus..."
"Remus?" zatajila dych.
"No... niekoľko mesiacov ani nevyšiel z domu. Jedlo mu nosil Sirius. Vyzeralo to u vás strašne. Nevyšiel totiž ani za splnu. Nakoniec vyšiel po ôsmych mesiacoch. Ďalšieho pol roka len pracoval, a to tak intenzívne, že chytil ôsmych smrťožrútov. Nevieme, čo robil, ale asi... asi sa ich pýtal na teba. A dnes majú Harry a Nevill jeden rok. A..."
Zarazil sa. Canis si otrela slzy spôsobené zmienkou o Remusovi.
"A čo?"
"A nič," zahováral rýchlo, ale v očiach mal iskryčky strachu.
"Čo si chcel povedať?" Canisin tón prešiel do výhražného.
"Nič!" Peter začal panikáriť. To bolo to, na čo Canis čakala. Pritlačila ho svojou vlkolačou silou o zem.
"Hovor!" zavrčala na neho výhražne.
"James... James dnes zveril tajomstvo niekomu inému...."
"Komu?!"
"M... mne..." zašepkal vystrašene.
Canis vyskočila. Povedal to už Peter Temnému pánovi? Alebo sa len chystal?
Vybehla zo skladu a ponáhľala sa do Godrikovej úžľabiny.


Remus sa pozrel na Harryho. Zaspal. Na čele mu svietila malá jazva. Už viac nedokázal zadržiavať slzy. Bol prekvapený, koľko ich je, myslel, že všetky vyplakal za tých osem mesiacov. Plakal a plakal tichučko, aby nezobudil chlapčeka vo svojich rukách. Začul hrmot. Cez slzy žmúril na nočnú oblohu. Na zem zostúpila obrovská motorka. Sirius zostúpil a obzeral sa. Vôbec nevyzeral prekvapene, keď videl zrútený dom a Temné znamenie.
"Kde sú?" spýtal sa vecne.
"A prečo si vytiahol Harryho z domu?" pokračoval a pohol sa k domu.
Remus akoby videl ducha. Tento človek bol jedným z jeho veľkých kamarátov, James mu bol viac ako brat. On bol strážca tajomstva. Iba on mohol povedať Voldemortovi o mieste, kde sa nachádzajú Lily a James. Spriahol sa s Canis?
Sirius sa usmial a podišiel k nemu.
"Daj mi Harryho," zobral mu Harryho z meravých rúk.
"Pôjdeš za oteckom a mamičkou," prihovoril sa mu Sirius.
On ho chce zabiť! Musím ísť za Dumbledorom!
Odmiestnil sa okamžite. Harry sa na to rozplakal.
"Čo je? Chceš za mamou?" usmial sa na neho Sirius.
Nechápal, čo sa Remusovi stalo. Veď len stojí pred ich domom...
Niečo mu však došlo. Prečo o polnoci Remus stojí s jeden ročným chlapcom pred domom svojho kamaráta, v tvári má zhrozený výraz a odmiestni sa bez slova?
"James!" zavolal.
"Lily!" nikto mu neodpovedal. Rozbehol sa k atrape, ktorá maskovala ich dom... a zistil, že to NIE JE atrapa. Začal prehadzovať voľnou rukou trosky. Vykríkol od hrôzy.
"Nie!" reval. "Nie!"
Spadol na kolená. Harry sa v jeho náručí rozplakal. Sirius ho položil vedľa Lily a zrútil sa na zem. Plakal ako malé dieťa.
Po dlhých minútach si už len otupune sadol k telu jeho najlepšieho priateľa a chytil ho za ruku. Stisol ju a čakal, že sa na neho James usmeje, že ho obijme a potľapká po chrbte, že zodvihne Harryho, svojho syna, a podá mu ho...
Ale nie, to sa už nestane...
Po mokrých lícach mu stekali ďalšie slzy.
Niekto ho potľapkal po chrbte, ale nebol to James, jeho spoznal vždy... toto potľapkanie ho zaborilo do zeme medzi troskami. Pozrel sa hore. Mesiac aj hviezdy zakrývala obrovská tvár Hagrida, Rokfortského hájnika.
"Čo sa stalo?" opátal sa plačlivo. V očiach sa mu ligotali lzy.
"Ja... ja neviem," plakal Sirius.
"Remus nepovedal..." Hagrid bol úplne zmätený.
"Ja musím ísť. Zober Harryho... aj moju motorku."
"Tvoju... ale Sirius... veď tú motorku miluješ!"
Hagrid mal pravdu, tú motorku mu dali všetci Záškodníci na narodeniny pred troma rokmi. Siriusovi však práve niečo došlo.
"Zober ju, ta teraz musíš ísť čo najrýchlejšie. Čo ti povedal Dumbledore?"
"Chcel, aby som ho doniesol k príbuzným..." začal sa prehrabávať vo vreckách. "Kde to len..."
"Nechak tak. Len choď..." postavil sa a zatackal. Odmiestnil sa krátko predtým, ako Hagrid našiel malý lístoček.
"Toto je tvoj nový domov..." ukázal ho Harrymu.

Privátna cesta 4
Malé Neradostince
Surry
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.