II Prvá kapitola - Veľká rana

31. srpna 2009 v 16:01 | Dora |  Canis II.
"Ako vravím, páni a dámy. Sme nútení niečo podniknúť. Neviem, či sa náš nový nepriateľ nepokúsi o viac ako rozsievať zlo. Poznal som ho, je silný, mocný protivník, má to, čomu podľa mňa podľahne veľa ľudí. A my, hoci si to nerád priznávam, sme nudní. Málo ponúkame. Ľudia budú chcieť viac. A kým zistia, čo naozaj chce a žiada, bude, žiaľ, neskoro. Minister nestačí na všetko. A ľudia chcú všetko. Preto sa pýtam - ste schopní tomu odolať? Potrebujem ľudí, ktorí budú stáť za mnou."

Prikývli. Neboli vystrašení... teda až na jedného.
"Potrebujem nielen dobrých čarodejníkov, ale hlavne dobrých ľudí. Všetkých vás bude chcieť získať. Nielen že by ste sa boli pri ňom mali výborne, ale mohli by ste páchať hocičo, nikto by sa vám nepostavil, každý by sa vás bál. U mňa zas budete vystavení veľkému riziku. Možno zomriete mladí a neznámi, ale pre dobrú vec."
Znovu prikývli.
"Teraz by som sa rád porozprával s niektorými osobitne. Prosím, ostante tu najprv vy, Canis a Remus."
Odišli, len Canis s Remusom zostali.
"Chcem od vás hroznú vec. Bude to náročné. Ste ochotní?"
"Pravdaže."
"To je dobre. Vaše schopnosti potrebujem na jednom s najhorších miest na svete. Medzi vlkolakmi."
Rýchlo sa na seba pozreli.
/Chce naozaj veľa.../
/Ale je to naša povinnosť./
/Máš pravdu.../
"Dobre."
"Potrebujem správy."
"V poriadku."
Pozrel na nich. V pohľade mal strach a súcit. To ich znepokojilo.
"Je mi to ľúto. Prichádzajú ťažké doby. Musíme niesť obete. Hrozné obete."
"My to chápeme," usmiala sa Canis.
Odišli a vpustili dnu Siriusa, Jamesa a Lily. Po nich tam mali ísť Frank a Alice, potom ešte Peter... a nejakí čarodejníci, ktorých nepoznali. Bolo ich v riaditeľovej pracovni asi päťdesiat. A neboli to len ich vekové kategórie.
/Ideme domov?/
Zastavme sa ešte u Kančej hlavy. Aberforth mi chcel predať nejakú kozu. Takže niečo viac./
Prešli Rokvillom a zastavili sa na dvore pred krčmou.
/Počkaj!/ Canis k nemu natiahla ruku. /Na obrus kvapká krv. Máme si dať pozor./
/To máte dohodnuté? Ja sa z vás dvoch zbláznim!/
/Ak máme byť úspešní, nemali by sme sa tvráiť ako čarodejníci. Mali by sme hrať vlkolakov. Daj mi prútik./
/Čo s ním chceš?/
/Nepýtaj sa!/
Zobrala jeho aj svoj prútik do rúk a nechala ich zmiznúť.
/Sú doma./
/A čo ak budem potrebovač čary?/
/Si vlkolak. Nie čarodejník. Pamätaj./
/Zbožňujem ťa./ poznamenal ironicky.
/Aj ja teba, zlatko./
Vstúpili dnu a zamierili hneď k pultu. Mali šťastie, že vonku tak snežilo a mali plášte.
Keď ich Aberforth uvidel, namrzene k nim podišiel.
"Mám niečo dobré," zašepkal.
"Kto je to?" zavrčala Canis.
"Akýsi Lotan. Vyzerá ako vlkolak, ale nie som si istý. Tak chcete vedieť, čo mám?"
"Hovor!" výhražne zavrčal Remus. Hrali to dobre.
"Jedna bosorka vravela, že u Borgina a Burkesa videla to, čo hľadáte. Majú to za osemdesiat galeónov."
"To je dosť. Ale je to dôležitá kniha. Temný pán ju veľmi chce. Povieme mu to," áno, Temný pán tú knihu chcel, a oni to Dumbledorovi musia povedať.
"Bude rád," potvrdil Remus.
"Kde je?" zašepkala Canis.
Barman kývol hlavou ku stolu v rohu miestnosti.
"Maj sa," kývli mu hlavou.
Zamierili k chlapíkovi pri stole. Mal plášť na viacerých miestach dotrhaný, kapucu si stiahol z tváre. Sadli si oproti nemu. Muž ani nezodvihol hlavu od pohára ohnivej whisky.
"Zdravím, Lonton," zavrčal Remus. Bolo jasné, že je to vlkolak. Aspoň pre nich.
"Čo chcete?"
"Toho je veľa."
"Čo chcete odo mňa?" vyštekol.
Chceme sa dostať tam, kde máme byť."
"My vás nechceme!"
"To nezávisí na tebe, že? My chceme ísť za tvojím pánom - za Olekom."
"Čo budem mať z toho, že vás tam zavediem?"
"Budeš žiť."


Canis si sadla do kresa. Bol to dlhý deň.
"Olek bol dosť podráždený."
"Len podráždený?" zasmial sa Remus a vošiel do miestnosti s večerou. "Zúril, že sme sa dozvedeli o Skrýši."
"Večera!" zvolala Canis a lačne sa vrhla na jedlo.
"Len sa nezadrhni! To by som prišiel hneď o dve lásky..."
"Och, Remus, prestaň, ešte to nie je isté."
"Cítim to! Som vlk, takéto veci cítim!"
Vzdychla si. Pravdu povediac, bola by rada, kebyže je naozaj tehotná, ale nechcela sa sklamať.
"Vráťme sa k úlohe.mČo myslíš, robíme dobre?" opýtala sa.
"Určite. Musíme sa pripraviť, musíme bojovať!"
Za tie roky sa toho veľa zmenilo. Canis vyštudovala, stala sa liečiteľkou u Sv. Munga a Remus pracoval pre Gringottbanku ako kliatborušiteľ. James a Lily sa zobrali a aj Frank s Alice boli šťastní manželia. Jedine Sirius stále nenašiel nijakú vyvolenú.
Najhoršie veci za posledné tri roky boli však tie, ktoré vykonal muž v tieni, nazývaný aj Lord Voldemort, a jeho verní smrťožrúti. Voldemort rozsieval v krajine zlo a beznádej, hoci ešte stále verejne nevystúpil Hovorilo sa, že získava bytosti na svoju stranu. Ľudia sa báli, pretože nevedeli, kedy znovu udrie a kam. Dokonca nevyslovovali jeho meno len preto, aby neprivolali pohromu.
"Aj tak to bude mať s nami Temný pán ťažké," vzdychla.
Prečo ho nevoláš aj ty menom?" podráždene sa spýtal Remus.
"Pretože ho uznávam."
"Uznávaš? Uznávaš?! Veď on..."
"Ja viem, Remus, viem, kto je. Proste je to neuveriteľne dobrý čarodejník. Aj čierny mágovia uznávajú Dumbledora, tak čo? Neuznávam ho ako človeka, ale ako čarodejníka."
Remus sa zamračil.
"A najviac uznávam... vieš koho?"
"Nie," odvetil zlostne.
"Teba," zavrčala podlízavo a pritúlila sa k nemu.
"Nesnaž sa ma udobriť!"
Pobozkala ho a rozopla mu nohavice.
"Tak snaž," usmial sa.



Tmou sa zakrádala malá postava v čiernom plášti. Zahla za roh a vyľakane odskočila, keď uvidela skupinku v plášťoch a maskách.
"Temný pán ťa chce vidieť," ozvalo sa spoza masky prvého smrťožrúta.
"Yaxley, ja naozaj..."
"Čuš!" vykríkol ýenský hlas.
"Nech len povie, čo chce, Bella," podlízavý hlas Luciusa Malfoya sa ozýval v uličke.
"Aspoň bude mať Temný pán viac dôvodov ho trestať," zasyčala Narcissa.
"Ja som tonaozaj nebol!" vzlykal Peter.
"To vysvetľuj Temnému pánovi."
Zozadu ho schytil pár rúk a premiestnil ho pred starý dom. Vstúpili dnu. Peter sa triasol ako osika. Viedli ho chodbou s mnohými dverami. Petrovi sa vždy zdalo čudné, že Temný pán nevýba vysoko vo vežiach ani hlboko v podzemi. Keď ho k nemu priiviedli, nešli po nijakých schodoch.
Otvorili posledné dvere, voviedli ho do veľkej tmavej miestnosti a zavreli dvere.
"Peter Petigrew," zasyčal hlas z kresla pri kozube. Petrovi ten tenký hlas vyhnal zimomriavky.
"Dopočul som sa niečo, čo ma znepokojuje. Zamlčal si mi, že tvoji priatelia sú Dumbledorovi chránenci a spojenci. Samozrejme, že som sa to dozvedel aj tak, ale stálo ma todrahocenný čas. A čas, za ten sa platí. Vieš, kto bude zaň platiť, Peter?"
Peter sa triasol eko ešte nikdy. Stretol sa s Temným pánom len dva krát, ale to mu stačilo. Nikdy ho však netrestal.
"Budeš to ty, Peter. To ty zaplatíš. A nielen bolesťou."
Tieň v kresle zodvihol prútik.
"Crucio!"
Peter sa začal zvýjať v obrovských mukách, celé telo mu horelo.
Voldemort zrušil kúzlo.
"Odteraz mi budeš hovoriť všetko. Všetko, čo urobia alebo urobili. A teraz mi povieš všetko, čo vieš."


Dve postavy zahalené do plášťov bežali medzi hŕbou tieňov. V podzemí bolo len málo svetla, preto sa nedali rozoznať. Postavy zastali pred veľkými dverami. Dvere sa o hodnú chvíľu otvorili a vyšla z nich ďalšia postava. Vyceril na nich svoje žlté zuby.
"Čaká vás," zavrčal Fenrir.
Vošli a dvere sa zavreli. Táto miestnosť bola snáď najhrozivejšia z celej Skrýše. V strede obrovskej diery vyhĺbenej pod zemou blčal veľký oheň a vo vyhĺbeninách pri stenách ležali na kožušinách mladé vlkolačky. Canis zvraštila tvár. Nemala ich rada. Za ohňom na kamennom tróne obloženom kožušinami sedel Olek. Vyceril odporne žlté zuby, postavil sa, obišiel oheň a prihovoril sa im so širokým gestom.
"Priatelia moji!Som tak rád, že ste prišli, tak rád."
"Olek," poklonili sa.
"Prejdime na dôvod vašej návštevy," pokračoval podlízavo.
"Potrebujeme nové posily do bitky pri druhej bráne. Upíri zaútočili na vchod. Nepadnete ich zozadu. Povedie vás Fenrir. Toto musí byť utajené, preto som si zavolal len vás dvoch. Ostatní tiež budú chodiť v skupinkách. Príjmate?"
"Samozrejme," prisvedčil Remus. Bola by hlúposť to neprijať.
"Pomôže vám asi paňäťdeiat vlkolakov. Prejdete za nich tunelom Alfa, o tom ešte nevedia. Všetko vám vysvetlí Fenrir."
Poklonili sa a odišli. Vonku bežali hneď k ústiu tunela, kde našli vlkolakov.


Vlkolaci sa zmietali vo vojne. Canis a Remus museli prísť práve v tomto zlom čase. Obaja sa museli naučiť bojovať s mečmi a zakrývali svoje čarodejnícke schopnosti.
Bežali tunelom a keď zahli k bráne, uvideli ich. Asi sto upírov, žien bolo málo. V brneniach a s mečmi v rukách bili na bránu. Okolo nich ležali telá vlkolakov.
Fenrir dal tichý povel rukou a rozdelili sa. Prešli hodný kus ň, kým si ich upíri všimli. S výkrikmi na nich zaútočili. Začal sa ostrý boj. Niekoľko upírov padlo. Pri Canis sa zvalil na zem vlkolak, ona pôvodcu rany na vlkolakovom krku bodla mečom do hrude. Boj sa pomaly zvrtol na výhru vlkolakov. Už žilo len pár upírov. Canis práve bojovala s čiernovlasým upírom, ktorý ju chcel bodnúť do nohy. Odzbrojilam ho, ale on ju celou silou kopol do brucha. Canis sa zvalila, lebo pocítila neskutočnú bolesť. Zem okolonej sa zaliala krvou. Upír zodvihol meč, ale Remus zabil svojho protivníka a vrhol sa na neho. Zabil ho a rýchlo sa vrhol ku Canis. Odtiahol ju tam, kde ich nemohol nikto vidieť, a odmiestnil sa.


"Ahoj!" nervózne ju pozdravila Lily.
"Ahojte," ani na nich nepozrela.
Ležala u Sv. Munga. Premiestnil ju tam Remus henď, ako sa dalo.
"Vravíš, že potratila?" ustarane sa opýtala Alice za dverami. Remus prikývol. Bol celý biely a vyzeral hrozne.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.