II Piata kapitola - Prosba starého priateľa

31. srpna 2009 v 16:07 | Dora |  Canis II.
Zazvonil zvonček. Canis, prekvapená, ale aj vystrašená, išla otvoriť. Nikto ju nenavštívil už trinásť rokov. Otvorila dvere a dnu vkĺzol obrovský čierny pes, čierne oči mu spod dlhej zachlpenej, tak isto čiernej srsti ani nebolo vidieť, a bol taký vychudnutý, že ani tá srsť mu neskryla vytŕčajúce rebrá. Len málokto by v ňom videl to odrastené šteňa s krásnou lesklou srsťou a veselým hrdým krokom. Ani Canis ho nespoznala.

Čierny pes sa premenil na muža s tak isto prepadnutými očami, ako aj celá jeho tvár bola smutná. Bol chudý, dlhé vlasy mal zlepené a zablatené.
"Sirius!" zvolala Canis.
"Ticho!" zachrapčal. "Canis, ja viem, že si to nebola."
"To ti trvalo trochu dlho, nie?" aj napriek prekvapeniu bol jej hlas vyčítavý.
"Ja som to pochopil hneď, ako som odišiel u úžľabiny, ale mal som ešte prácu..."
"Ktorá ťa stála dvanásť rokov života."
"Canis, pomôž mi," pozrel na ňu ako pes na pani, keď mu nedá mesiac žrať.
"Poď," viedla ho do druhej izby. Bývala len v týchto dvoch izbách, viac nepotrebovala. Umývala sa v spoločných kúpelňach, keďže bývala v čarodejníckej bytovke. Našťastie pred rokmi našla tento barak, inak by musela zostať medzi vlkolakmi navždy.
Sirius sa zvalil na stoličku, jedinú, ktorú mala, a ona na matrac vedľa. Na Siriusovi bolo vidieť, že je unavený a hladný. Rukou privolal z rohu malej miestnosti suchý rožok a hrniec mäsa, starý dva dni. Sirius všetko rýchlo zhltol a potom sa na ňu zahľadel. Zmenila sa len veľmi málo. Okolo očí jej pribudlo vrások, sivé vlasy mala ešte belšie a čierne oči unavené. Nebolo však na nej vidieť, že je vlkolak tak, ako na ostatných v Skrýši. To si Canis najviac vážila. Vždy si vedela zachovať ľudskú podobu, srdce aj dušu. Za celé tie roky striedala Skrýš, nemocnicu a svoje dve izby, Dumbledorovi posielala správu len vtedy, keď sa niečo dôležité stalo, čo bolo zatiaľ len tri krát, a to keď zabili Oleka, zvolila Fenrira a cez jedno povstanie.
"Potrebujem pomoc, Canis," zachrapčal.
"Až keď sa vyspíš."
"Toto nepočká!"
"Počkalo to dvanásť rokov, počká to snáď ešte pár hodín."
Sirius chcel namietať, ale Canis ho zodvihla zo stoličky a vtlačila na matrac. Bolo to tak ako pred rokmi, keď sa doudieraný zjavil v ich dome.
V ich dome...
Sirius, tak ako vtedy, aj teraz hneď zaspal. Chvíľu rozmýšľala, ale potom sa uložila do druhého kúta izby a zaspala.
Snívalo sa jej, že k nej prišiel Remus, nie Sirius. Otvorila mu a on jej povedal, že jej verí.
"Trvalo ti to dosť dosť dlho."
"Prijmeš ma ešte?"
"To sa uvidí."


"Canis! Canis, zobuď sa!" kričal Siriusov hlas.
"Čo sa deje?" otvorila oči.
"Vykrikovala si Remusovo meno a plakala si," sadol si vedľa nej.
Vtedy Canis zistila, že má mokré líca.
"Prepáč... zobudila som ťa?"
"Nie, už som bol hore. Spali sme celý deň," ukázal na oblohu sa oknom. Rozvidnievalo sa.
Canis vyskočila. Musí ísť do Skrýše, už tam dlho nebola.
"Počkaj!" vykríkol Sirius. Natiahol k nej ruku a stiahol ju späť.
"Musíš mi pomôcť," v očiach mal vážnosť.
Canis si rezignovane sadla.
"Začnime teda od vysvetlenia. Prečo si prehovoril Jamesa, aby Petra menoval strážcom tajomstva?"
"Ty o tom vieš?" zvolal prekvapene.
"Viem. Peter mi to povedal, keď som ho pritlačila v sklade. Hneď som išla za Jamesom, aby som mu dohovorila, ale keď som tam prišla..." oči sa jej zaplnili slzami a v hrdle jej navrela hrča. Zdalo sa, že to isté prežíva aj Sirius.
"Takže..." snažil sa ovládnuť. "Ty si tam bola?"
"To ja som našla malého Harryho. Potom prišiel Remus."
"A ty si odišla," dokončil Sirius.
Chvíľu bolo ticho. Potom prehovoril Sirius.
"Ja som išiel za Jamesom na oslavu Harryho narodenín. Našiel som tam Remusa, ako Harryho varuje. Myslel som, že žij. Myslel som, že je to len maskovanie," vzlykal.
"A potom... Remus sa odmiestnil. On nevedel... on myslel... že ja..." už to nedokázal zastaviť.
"Išiel som za ním... za Petrom... chcel som..."
"Zabil si ho," dokončila Canis.
"Nezabil!" zvolal zúfalo. "Chcel som. Ale ten... on... on to nafingoval!"
Canis zostala ako obarená. Takže ten zradca žije?
"Ale viem, kde je. Chcem spáchať vraždu, za ktorú som sedel dvanásť rokov a Azkabane."
"Čo chceš robiť?" ticho sa opýtala Canis.
Sirius sa na ňu pozrel. "Vieš, čo urobil, keď ušiel? Premenil sa na potkana. A, to neviem, odkiaľ nabral odvahu, odrezal si prst. A vieš, čo mi dalo nádej? Vieš, vďaka čomu som ušiel od... vďaka tomuto."
Vybral z vrecka habitu malý ošúchaný kúsok papiera. Bol to výtlačok z novín.
"Weasley... rodina Weasleyovcov. Moja rodina. Celý čas bol u nich," ukazoval špinavým prstom na potkana na pleci červenovlasého chlapca.
"Peter..." Canis ho hneď spoznala. Pár krát ho videla, jej pamäť bola dobrá.
"Presne tak. Je na Rokforte."
"A čo chceš odo mňa?"
Sirius chvíľu váhal.
"Canis, ja viem, že to nemám žiadať... ale ide o pomstu Jamesa, Lily a Harryho. Na Rokforte..." zmĺkol, akoby hľadal správne slová.
"Potrebujem sa tam dostať..."
"No tak to vyklop!" v Canis už narastalo zlé tušenie.
"Na Rokforte... pracuje... Remus."
Bolo ticho. Potom Canis vstala a prešla k oknu.
"To odo mňa nemôžeš chcieť!" vykríkla nečakane.
"Vieš, že nie! Nemôžem!"
"Canis..."
"Nie, Sirius, nie!" otočila sa a on videl, že plače.
"Canis, počúvaj ma! Peter! Peter za to môže! Za všetko! Ty nechceš spravodlivosť?"
"A ty si myslíš, že teraz prídem do Rokfortu, Remus sa mi vrhne okolo krkua všetko bude v poriadku? Že ti spolu otvoríme brány Rokfortu a ty v plnej kráse nabehneš, zožerieš Petra a znovu vybehneš? Že dementori ťa nechajú len tak?"
"Ja verím," zašepkal po chvíli. Jeho hlas bol tak zúfalý, tak prosebný, tak zlomený...
"Prosím," znovu mu tiekli slzy.
Canis si sadla.
"Ale ja som pre neho smrťožrútka."
"Si jeho láska.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.