Happy end sa nekoná

30. srpna 2009 v 1:59 | Kira |  Original jednorázovky-K
Táto jednorázovka je tiež už celkom stará, a zjavne je to asi to najdlhšie, čo som kedy napísal. Venované Kleo :)
Btw. je to het... Fakt xD


Potichu kráčam po kamennej chodbe, v ruke držím svietnik, len vďaka
svetlu sviec vidím pred seba, a tak neklesám. Nohy mám premrznuté,
konečne by som mu mala povedať, aby dal do chodieb koberce. Alebo by
som si mohla nabudúce vziať papuče. Prečo len neviem udržať svoj
hlad a nevykrádať každý večer chladničku? Aj o tomto by som sa s
ním mala porozprávať. A dať si chladničku bližšie k spálni.
Brušká mojich prstov sa dotknú chladného ebenového dreva,
potlačím, dvere sa otvoria. Našťastie bez vrzgotu. Vkročím do
izby, svietnik položím na stolík a sfúknem sviečky. Oči mi hľadia
na posteľ, v ktorej leží môj manžel. Perina sa pravidelne nadvihuje.
Pomaly a opatrne, aby som ho nezobudila, vleziem do teplučkej postele,
pritúlim sa k nemu a spokojne zatvorím oči. No v tom ma niečia ruka
pohladí po líci. Nemusím otvárať oči. Jeho dotyk by som spoznala
medzi tisícimi. Len ľutujem, že som ho zobudila. Ale on mi to
odpustí. Prečo? Lebo ma miluje. Áno, ja som tá, ktorá si získala
jeho srdce. A viem, že sme teraz obaja šťastní. Nefalšovane a
dlhodobo.

Chceli sme ísť spolu von, poprechádzať sa, možno navštíviť
Lilith a Eos, no v tomto lejaku nespravíme ani krok, aby sme nezostali
mokrí. Prečo je tá obloha taká smutná? Prečo musia nebesá
plakať? Keď sa my tak radujeme. Neviem sa zbaviť pocitu, že je to
predzvesť niečoho hrozného, čo náš povrázok šťastia a lásky
navždy roztrhne.
"Kleo?" Ach, milujem, ako vyslovuje moje meno! Koľko lásky a
obdivu do toho dáva! Otočím k nemu hlavu. Jeho postava zapĺňa
takmer celý priestor dverí. Ako mu krásne padajú mokré vlasy do
tváre!
"Hm?" V mojej momentálnej zaľúbenosti sa nezmôžem na viac.
Najradšej by som s ním strávila každučkú minútu svojho času. No
mám vážne obavy o jeho zdravotný stav. Čím ďalej, tým viac je
bledší a chudší. Ale prečo?
"To počasie zostane po celý týždeň." Nie je tým nadšený.
Robí mu to vrásky na čele. No ja sa usmievam. Celý týždeň budeme
spolu.
"Nevadí. Aspoň budeme môcť byť viac spolu, drahý." Natiahnem k
nemu ruku. Ako poslušný psík prikráča ku mne a vtisne mi do dlane
bozk. Myslím si, že by mi už nikdy nedokázal ublížiť. Už by
nikdy nedokázal na mňa zdvihnúť ruku a udrieť ma.
"Milujem ťa, Evanteo," poviem potichu. On dobre vie, že hovorím
pravdu. Kľakne si predo mňa, hlavu si položí do môjho lona a ja ho
hladím po mokrých vlasoch. Och, koľko šťastia! Koľko lásky!

Našou spálňou sa ozýva jeho obľúbená hudba. Vždy si potrpel na
klasiku. Za oknami prší, hrmí, oblohu pretína jeden blesk za
druhým.
Evanteo leží na sedačke, číta knihu, vníma len slová a vety v
nej. Má oči len pre ten príbeh. Ale mne to vôbec neprekáža.
Ležím na zemi, podopieram si hlavu rukou a zaľúbene ho pozorujem.
Ako nám je dobre! On môže spokojne čítať svoju obľúbenú knihu a
ja zas obdivovať jeho krásu. Tuším začínam byť na ňom závislá.
No a čo!
"Dopekla!" Jeho rozochvený hlas prehluší hudbu aj búrku vonku.
Odhodí knihu čo najďalej od seba a začne sa prechádzať po
miestnosti.
"Ako mu to mohla spraviť?! On ju miluje a ona odíde s iným! Po tom,
čo jej vyznal lásku a zachránil život!" Rozčuľuje sa nad osudom
knižných postáv. Mne nezostáva nič iné, iba smiech. Ten mocný
démon a tak ho ovplyvňuje osud vymyslenej postavy. Je to tak krásne!
"Zlatko, je to iba kniha. Nič nie je naozaj. Tak sa, prosím ťa,
ukľudni." Hovorí sa mi dosť ťažko, keďže sa snažím zadržať
smiech. Nesmierne ma to pobavilo.
"Si tak rozkošná, keď sa smeješ." Toto účinkovalo ako studená
sprcha. Schladilo, no následne som začala celá horieť. Tvár mám
červenú ako obal tej knižky, čo odhodil. Vždy vedel, ako mi
lichotiť. Podíde ku mne a skloní sa. Bez varovania sa zmocní mojich
pier. Už dávno som necítila jeho hladné bozky, ktorými neláska len
moje pery. Podlieham. Neviem odolať. Vzrušuje ma to.
Len čo precitnem z toho nádherného sna, plného niekoľkokrát
vyvrcholených rozkoší, ležím nahá na zemi. Kožu mi škriabe ten
nepohodlný koberec, ktorý som už dávno chcela vyhodiť, no on sa ho
nedokáže vzdať. Ktovie prečo. V pozadí počujem niekoľko zvukov
naraz. Dážď, hrmenie, klavír, zrýchlený dych. Na pleci cítim
niečo horúce a vlhké. Obzriem sa na svojho manžela. Jazykom mi
prechádza po snedej pokožke pleca. Usmejem sa. Čo viac mi treba?
No ten koberec mi už poriadne lezie na nervy. Postavím sa, no
následne na to sa mi zakrúti hlava a ja klesám späť na zem. Jeho
mocné ruky ma zachytia. Počujem prestrašený hlas svojho manžela,
vidím jeho belasé oči, potom sa všetko ako na povel zahalí do ticha
a tmy.

Omámene načúvam do ticha, moje bledé pery sa skrivia do úsmevu.
Otvorím oči, prudko sa posadím. Hlava sa mi zatočí. No to za
chvíľu prejde.
Ležím na posteli v našej spálni, závesy sú odhrnuté, dnu preniká
ostré ranné slnko.
Počujem len vlastný pokojný dych, nič viac.
No zrazu sa dvere na spálni otvoria a dnu vstúpi malý chlapec.
Čierne vlásky mu padajú do bielej tváre, veľké modré oči hľadia
na mňa. Mám pocit, akoby ma jeho pohľad hypnotizoval a zalieval mi
vnútro sladkým pokojom. Ale tu ho začnem spoznávať! Tie oči sú
predsa Evanteove! A vlasy... vlasy tiež. Chlapcove pery sa na mňa
usmievajú. Tie patria mne. Natiahnem k nemu ruky, prikročí k posteli,
no následne na to sa strhne a utečie preč. Ruky mi klesnú na perinu.
Neustále hľadím na miesto, kde chlapček pred chvíľou stál. Čo to
bolo? Vidina? Halucinácie? Alebo snáď skutočnosť?
Ozve sa klopanie na dvere.
"Ďalej!"
Vojde Evanteo. Tvár má bledú sťa smrť, no oči mu horúčkovito
blčia. Zahľadí sa na mňa. Pri tom pohľade pocítim odpor. Už to
nie je on! Už nie je môj... Cudzinec?
"Ako si sa vyspala?" Ale jeho hlas sa nezmenil. Stále ma jeho tóny
pohládzajú po tvári. Ako v sne sa usmejem. Privriem oči. Nie,
všetko je tak, ako predtým...
"Koľko som spala?"
"Päť dní," prisadne si ku mne. Táto informácia ma šokuje.
Celých päť dní! A jemu som narobila len starosti. To nechcem.
"A tebe je ako, drahý?" spýtam sa ustarostene a otvorím oči.
Mám jeho tvár rovno pred svojou.
"Výborne!" Chytím ho za ruku, no následne na to ju pustím, akoby
horela.
"Preboha, Evanteo!" skríknem vydesene. Priložím mu dlaň na
čelo. Horí! Celý horí! "Musíš si ľahnúť!"
"To nič nie je! Prejde to!" A odíde. Prečo si nechce dať
povedať? A navyše, som jeho manželka! Nedokážem sa na toto
pozerať! Zbláznim sa!

Nasledujúce dni mi bolo nenormálne zle a moje chute sa tak zmenili,
že som začala jesť pomaranče, ktoré z duše nenávidím. Všetko je
jasné. Som tehotná! No Evanteovi som to ešte nepovedala. Neviem
ako... A vôbec sa nezdržuje doma. Vidím ho len večer, keď si líha
ku mne do postele. Neviem, čo sa deje. Ale bojím sa... Veľmi.

Vonku prší. Ja sedím pri okne a hľadím na cestu. Čakám svojho
manžela. Samota ma ničí. Moje oči sú opuchnuté od plaču. Strach
mi zapĺňa vnútro. Táto nevedomosť ma raz privedie k šialenstvu.
Dobre viem, že takto dlho nevydržím. Budem sa s ním musieť
porozprávať! A to čo najskôr.
Žalúdok mi spraví salto. Postavím sa z kresla. Po ulici sa tacká
postava v plášti. Je to on! Konečne!
Vybehnem zo spálne a letím po schodoch sťa víchor. Keď sa dostanem
do haly, on si už vyzlieka premočený plášť. Ten pohľad mi
vyráža dych. Reže mi oči. Nedokážem hľadieť do jeho tváre. Až
príliš veľa bolesti mi to spôsobuje. Pribehnem k nemu a hodím sa mu
okolo krku. No on ma odstrčí.
Vrazil mi dýku do hrude! Tvár sa mi skriví od pálčivej bolesti vo
vnútri.
"Kde si bol?" Všemocne sa snažím, aby bol môj hlas pevný.
"Vonku..."
"Ale kde vonku?!" Začínam byť hysterická. Prečo to robí?
Prečo?!
"To nie je tvoja starosť."
Vykríknem. Po lícach mi stekajú slzy. Otočí sa ku mne.
Neprikročí, len tam ticho stojí.
"Kam chodíš?! Kto je dôležitejší než ja a tvoj syn?! Kto mi ťa
ukradol?" Dlho sa na nohách neudržím. V hlave mi hučí, pred
očami mám jeho chorú tvár. Zatvorím oči. Nechcem ho vidieť!
"Syn?" A kde sú odpovede? Zbabelec!
"Áno, syn! Som tehotná!" Priskočím k nemu a zadrapnem sa mu do
košele. Kmášem ju, kričím a srdcervúco plačem.
"Odpovedz mi!" Prestanem. Zahľadím sa mu do očí. Podlomia sa mi
kolená. Košeľu mu roztrhnem.
"Nemôžem..." Odíde. Opustil ma! Zúfalú, nevedomú, zlomenú!
Ako len mohol? Hodím sa na zem, kričím, driapem si tvár a šaty.
"Zradca! Zbabelec!" Neviem, či to počuje. No kričím ďalej:
"A ja som ťa tak milovala! Nie som ťa hodna?! Tak prečo si si ma
bral a splodil so mnou syna?! Špina!"
Môj záchvat netrval dlho. No výčitky svedomia boli ostré ako
britva. Ľutujem, čo som povedala. Určite má na svoje správanie
vážny dôvod. Len keby som vedela aký...

Od vtedy, čo som vykričala všetky tie veci, sa domov nevrátil.
Takmer nič nejem, celý deň sedím pred oknom, hľadím na cestu a
čakám. Viem, že som tehotná, no moja myseľ mi bráni v tom, aby som
si do úst vložila aspoň malé sústo.
"Dočerta s tým! Kleo, si neuveriteľne sebecká, vieš to?! To
dieťa za to nemôže!"
Tackavo kráčam do kuchyne. Síce nemám na nič chuť, ale niečo
zjesť musím. Ja už takto ďalej nemôžem... Dala som mu všetko!
Svoje srdce, telo, dušu! Prečo nie je spokojný?
Zronená sa vrátim do spálne s krajcom chleba a pohárom mlieka. Viac
do seba nedostanem.
"Prichádza niečo hrozné... Moje tušenie bolo pravdivé!"
Rozplačem sa. Pred niekoľkými týždňami sme boli šťastní,
zaľúbení, nerozluční. Teraz sme si vzdialení na sto honov. A mňa
ničí strach a zúfalstvo.
Nemám pri sebe nikoho, kto by ma objal a povedal: Neboj sa, Kleo, bude
to dobré. Všetko bude dobré!
Aj keď nebude! Potrebujem to od niekoho počuť...
Klesám na dno oceána, topím sa vo vlastných slzách. Jediný, kto ma
môže zachrániť, je Evanteo. No ten tu nie je.
Dobre vie, že bez neho nemôžem žiť. Ale aj napriek tomu na mňa
kašle.
"Kleo, Kleo, Kleo..." pokrútim hlavou. "Vidíš sa? Si zúfalá,
osamelá. Si úplne na dne. Dovolila si, aby si ťa muž úplne
privlastnil. Až príliš lipneš na svojom manželovi. Si spokojná?
Nie! Si zbabelá a slabá! Ľutuješ sa a slepo čakáš! Vzchop sa!
Tvoj otec bol vlkolak! Koluje ti v žilách polovičná démonická krv.
Hanbu robíš!"

Začala som sa prechádzať po okolí hradu, na koni som sa dostala do
dediny a tam až do večera trávila čas v spoločnosti prostých
žien, ktoré mi veľmi pomohli.
Povedala som im všetko. A ony ma chápali! Nezahŕňali ma
ľútostivými slovami, ale snažili sa ma povzbudiť. Nehádzali špinu
ani na môjho manžela. Jeho chápali tiež. No aj tak sme sa nakoniec
zhodli na tom, že by mi mal všetko povedať. Tieto ženy, bité od
manželov, utrápené od detí, ma dostali nad hladinu. Ďakujem im!
Už sú to štyri mesiace, čo som nevidela svojho muža. Bruško sa mi
začína pomaly ale isto zaokrúhľovať. Celé dni som buď v dedine,
alebo si čítam knihu. Môj program nie je bohatý, no vždy je to
lepšie ako sedieť pred oknom, čakať a utápať sa v žiali. Takto mi
deň rýchlejšie ubehne. A nemusím myslieť na toho, ktorý mi
spôsobuje toľko bolesti.
Napadlo ma, že by som zašla za Lilith a Eos, ale bojím sa. Lilith ma
nemá v láske, je schopná zabiť ma, a ja som v túto dobu nesmierne
zraniteľná a slabá.
Rozmýšľala som nad dôvodom, prečo je Evanteo tak dlho preč.
Samozrejme, ako prvý mi napadol Draconis. Ale pochybujem, že by Lilith
dokázala ublížiť svojmu strýkovi. Ako vravel Evanteo, je veľmi
podobná Mornath. A tá svojho brata milovala.
Ale nezaoberám sa tým. Zbytočne by som si trápila myseľ. Počkám
na svojho manžela. Hádam mi to potom vysvetlí.
Som ja ale naivná! Nič mi nevysvetlí, je to Cyrion!
No treba dúfať...

Sneží. Vločky mi padajú na tvár. Usmievam sa. Som až po kolená v
snehu, no aj tak mi nie je zima. Zohrieva ma on. Vrátil sa. Len kvôli
nám.
"Evanteo?" ozvem sa tíško. Objíma ma okolo pásu a hľadíme na
náš hrad. Je ako z rozprávky! Má svojho mocného kráľa, krásnu
kráľovnú a čoskoro aj nezbedného princa. A všetci sú šťastní!
"Áno?" Jeho horúci dych ma pohladí po tvári. Zachichocem sa.
"Aké meno mu dáme?"
"Už som nad tým rozmýšľal. Myslím, že Nathaniel by sa
hodilo..." Zvísknem:
"Je nádherné!"
Môj súhlas mu rozžiaril tvár. Pevnejšie ma objal a hlavu si
položil na moje plece. Po tom trápení konečne prišla doba, ktorá
nám rozjaruje tváre.
"Milujem ťa," zašepká tak, ako to dokáže len on. Pri tých
slovách cítim vzrušenie. Akoby mi práve opísal celý priebeh našej
súlože, pri čom nezabudol používať sprosté slová.
"Viem..." Otočím sa k nemu, vezmem jeho studenú tvár do dlaní a
na červené pery mu vtisnem dlhý, hladný bozk.
"Vezmi si ma... Hneď teraz!" Som možno v ôsmom mesiaci
tehotenstva, ale som viac nadržaná ako kedykoľvek predtým. No ako si
tak všímam, Evanteovi to vôbec neprekáža.
Chytí ma za ruku a odvádza si ma do hradu. Tam sa mu konečne podarí
zahasiť môj plamienok vzrušenia. Ale nie na dlho.

Stojím pri okne, opieram sa o parapetu a hľadím do tmy. Vonku je
víchrica. Nikomu by som teraz nepriala byť tam, v tom strašnom
počasí. Evanteo nahý spí v našej posteli.
Cez to dunenie vetra a manželových nádychov mi doľahne do uší
vlčie vytie. Dobre vidím v snehu sivé klbko. Vôbec sa neskrýva.
Vyje, vrčí, hrabe labami do snehu. Cítim na sebe jeho pohľad. Nemám
dobrý pocit z toho zvieraťa. Len čo sa mi zastrie výhľad na vlka,
predo mnou sa objaví tvár v kapucni. Smaragdové oči podliate krvou
na mňa hľadia nenávistne, biele pery sa posmešne usmievajú. Dokonca
cítim jeho ľadový a smradľavý dych. Vykríknem a odskočím. Obraz
zmizne.
Po vnútorných stranách stehien mi steká niečo horúce. Zhrozene
zistím, že mi odtiekla plodová voda.
Svojím výkrikom som zobudila Evantea. V bruchu cítim kŕče.
Neznesiteľná bolesť!
Ležím na posteli s rozkročenými nohami, počujem, ako mi Evanteov
hlas niečo vraví. Pred očami sa mi zahmlieva. Kričím od bolesti.
Inštinktívne potlačím. Nevládzem... Bolí to... Strašne!
"Už je koniec...?"
"Kleo! Kleo, prosím! Neopúšťaj ma!"
Neskoro... Upadnem do bezvedomia.

Čuchové zmysly mi pohladí krásna vôňa. Neviem ju zaradiť k
žiadnej veci, rastline ani jedlu na svete. Ale viem jediné - omamuje
ma.
Všetko okolo mňa je také nádherné... Hudba mi pripomína spev
anjelov. Prikrývky sú hebké... Už nevidím tmu, ale biele svetlo.
Mám pocit, akoby som lietala.
No moju predstavu rozsype ako domček z karát detský plač. Protestne
zamrnčím. Plač neustáva.
Otvorím oči. Toto je predsa naša spálňa!
Chcem sa posadiť, no niečia mocná ruka ma zatlačí späť do
vankúšov.
Ale ten plač mi trhá ušné bubienky!
Sledujem dianie v miestnosti.
Evanteo stojí pri veľkej postieľke, berie plačúceho chlapčeka na
ruky a pritíska si ho na hruď. Plač pomaly tíchne... pri tom
pohľade sa mi zaplavujú oči slzami. Som šťastná! Naozaj
šťastná!

Čo to je?! Čo sa deje?! Dopekla, kto mi toto vysvetlí!?
Všetko je preč! Všetko, všecičko!
Moje šťastie odvial vietor ako pierko!
Moju radosť rozdupali zbesnené kone svojimi okovenými kopytami.
Až dodnes počujem ich hnevlivé erdžanie!
Sama sedím pri postielke svojho syna a hľadím do jeho spiacej
tváričky. Je nádherný... ako aj jeho otec! Ktovie, kde sa ten podel.
Žijem už len pre Nathaniela, no neustále nosievam v srdci nádej, že
sa Evanteo vráti. Aj keď je úplne maličká...
Nathaniel sa včera prvýkrát usmial. Rozplakala som sa. Milujem ho tak
veľmi, ako jeho otca! On je moje jediné svetlo v tejto prebolestnej
dobe. Len on jediný ma drží pri zdravom rozume, inak by som sa už
dávno zbláznila.
No zrazu začujem buchnutie dverí. Skameniem. Srdce mi ide z hrude
vyletieť. Prudko sa postavím a zbehnem po schodoch. Na zemi leží
Evanteov plášť. Oči mi zaplavia slzy. Náhlim sa do obývačky.
Stojí pri okne a hľadí na záhradu, o ktorú som sa vôbec nestarala.
Tráva je vysoká, burina zahubila krásne ruže.
"Evanteo," zašepkám hlasom, ktorý mi pripadá cudzí. Kráčam k
nemu, akoby som kráčala na vlastnú smrť. Srdce mi zviera železná
ruka. Dusím sa. Naozaj sa dusím! Krvou a slzami.
"Evanteo..." Vyčerpane ho chytím za rameno a otočím k sebe.
Bledé pery sa mu pohybujú ako v horúčke, kalné modré oči s
fialovými kruhmi hľadia do neznámeho bodu. Trasie sa na celom tele.
Neodpovedá.
"Evanteo!"
"Vzali mi ju!" vykríkne a pevne ma chytí za ramená. Zaskučím od
bolesti. "Videl som všetky hrôzy! Strašné hrôzy!" Z jeho
pohľadu mi začína byť nevoľno. Mám strach... nielen o seba.
"E-Evan-..."
"Kričala! Prosila ma! Driapala si tvár! A oni sa len smiali!
Kmásali ju za vlasy! Dusili ju! Chcel som ich odohnať! Naozaj! No oni
boli silnejší! Bolo ich viac!" Naozaj neviem, o čom hovorí. Ale
desí ma to. Klesne na podlahu. Prestrašene zhíknem. Trasie sa, rýpe
nechtami do zeme, kričí ako zmyslov zbavený. Z očí mu tečú
horúce slzy. Snažím sa ho ukľudniť. No márne. Blúzni.
"Roztrhli jej snehobiele šaty, poškvrnili jej česť, čistotu!
Kričala! Strašne kričala... Všade bolo toľko krvi! A ja som bol
bezmocný! VZALI MI JU!!!" Hystericky sa rozplače.
"Miláčik! Drahý! Poď... Poď sem!" Len ťažko ho zdvihnem a
položím na gauč. Prestane plakať a kričať. No na nič nereaguje.
Hľadí pred seba a mrmle si svoje:
"Svetielko moje, dcérka moja! Eos, drahá..." Hlas sa mu zlomí.
Napäto čakám, či povie niečo viac. Všetko som pochopila. Eos je
mŕtva. Pravdepodobne preto nebol doma. Bol s ňou, bola ťažko chorá.
Ale prečo sa mi s tým nezveril?!
Držím ho za ruku, kľačím pri jeho nohách a čakám. Klesne na
sedačku a pomaly priviera oči. Stisnem mu ruku vo svojej. Sledujem
jeho hruď.
"Nie, nie, nie...!" Krútim hlavou, po lícach mi tečú slzy.
"Evanteo, prosím, nie...! Nemôžeš ma tu nechať samú...
samučičkú! Prosím! To nesmieš..." Hodím sa mu na hruď.
Dodýchal. Je mŕtvy. Zošalel a takto sa to všetko skončilo...

Pomaličky, ťarbavo kráčam po chodníku medzi hrobmi. V rukách
nesiem kyticu bielych ruží. Celá som odetá do čierneho. Už
neplačem. No oči mám aj napriek tomu opuchnuté.
Cítim sa tak veľmi osamelá... Bez neho to tu nezvládnem! Nechcem!
Klesnem na kolená pri jeho hrobe.
"Drahý môj..." ďalšie slová mi uviaznú v hrdle. Všetko to tak
veľmi bolí. Prečo to nie je tak, ako v rozprávke? Prečo môj
príbeh nekončí vetou "a všetci žili šťastne až do smrti"?
Prečo len?
Za sebou začujem kroky. Obzriem sa. Lilith. Nikdy som ju takúto
nevidela. Tvár má bledú, pery pevne stisnuté a aj keď má oči
suché, sú plné bolesti a smútku.
Bez jediného slovka položí na hrob kvety, čo priniesla a odchádza.
Postavím sa a náhlim sa za ňou.
"L-Lilith!" Otočí sa ku mne. Neviem, čo viac jej povedať. No ona
spraví gesto, ktoré mi vyrazí dych! Chytí ma za ruku, pevne ju
stisne a zmizne v kúdoly bieleho dymu. Pochopím to. Stojí pri mne!
Vie, ako mi je! Prečo nás musela zblížiť až smrť muža, ktorý
bol blízky nám obom?
"Už si spokojný?! Predsa si ho porazil! Nikdy som si nemyslela, že
zvolíš túto cestu! Nech ti tvoje svedomie pripraví výčitky horúcejšie
ako peklo, ostrejšie ako hrot dýky, Draconis!"
"Démoni svedomie nemajú..."


 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.