Dvadsiata kapitola - Návšteva

31. srpna 2009 v 15:56 | Dora |  Canis
Povie to," škrípal zubami James.
"Ty si mu to nakoniec povedal," vrhol sa na Siriusa.
"To nie je pravda! Nepovedal som to!" bránil sa Sirius.
"Tak potom ako to vie?" zúfalo zvolal James.
Peter bol biely ako stena, Remus a Canis nič nvraveli.Čo sa s nimi teraz stane?



Prešlo niekoľko dní a nič. Nakoniec usúdili, že Snape im vďačí za život, takže možno nič nepovie.Ráno prišli do Veľkej siene v dosť dobrej nálade. Vonku svietili prvé letné lúče a nič im nehrozilo Sadli si a začali jesť. O chvíľu prileteli sovy, ale nikto z nich nič nedostal. Niekto zhíkol. Obzreli sa na vystrašenú štvrtáčku hľadiacu na noviny pred sebou. Zamierili k nej.
"Čo sa stalo?" vyzvedal James.
"Niekto zabil všetkých ministrových najbližších! Minister sa ide zrútiť. A je tu napísané, že to možno súvisí so zmiznutiami za posledné mesiace."
"So zmiznutiami?"
"Ty si nečítal noviny? V posledných mesiacoch zmizlo veľa ľudí. Dôležitých. Hlavne členovia Wizengamotu a ich rodiny. Ale postupujú veľmi rafinovane. Nikdy nikto nenájde stopy kto alebo kde mohli by byť. Sú ako tieň, ako čierny závoj!"
Dievča sa striaslo a zmĺklo. Vrátili sa na svoje miesta. Takže nejakí čarodejníci zabíjajú ministrovi ľudí rovno pod nosom? Tak prečo rovno nezabijú jeho? James tú otázku vyslovil ako prvý.
"Pretože chcú nahnať strach," zašepkala Canis.
"No predsa chcú nahnať strach a beznádej. Myslím, že toto je len začiatok. Chcú niečo veľké. Verte mi. Cítim to."
"Aj ja to cítim," pridal sa Remus.
"Aj ja. Aj Lily o tom vie. Čaká nás veľa zla."
"A ak v tom bude moja rodina, tak to bude ešte horšie," zachmúrene konštatoval Sirius.
Peter, ako vždy, len ticho sedel.


"Mala by si ísť. Veď by to bolo... no bolo by to zlé. Teda nie pre nás! Vlastne... ja by som bol rád, ale... no veď vieš, čo chcem... že by to bol proste problém..."
"Remus! V poriadku! Viem, ako to myslíš! Ale neviem heslo, ani neviem, kde je jeho pracovňa presne. Musím počkať na Jamesa."
O desať minút sa portrétový vstup otvoril aq vbehol dnu James. Zamieril k Lily, ale Canis ho privolala.
"Ako sa dostanem k Dumbledorovi??"
"Prejdeš cez kamennú príšeru na konci ttretieho poschodia. Heslo je Buberózové chipsy."
"Fuj!"
"Ja viem, vždy mal čudný vlkus."
Bežala na tretie poschodie. Zaklopala na dvere pod kamennou príšerou a vstúpila.
Key mala čas, vždy by tu dokázala stráviť hodiny. Bola to tá najkrajšia miestnosť, ktorú videla, ak nepočítala Núdzovú miestnosť.
Niečo jej pristálo na pleci. Pozrela sa tam a uvidela mladého červeno-zlatého vtáčika, veľkého asi ako vrana, ale s dlhším telom a tak isto dlhým chvistom.
"Páčiš sa mu," ozval sa hlas spoza stola oproti Canis. Pozrela sa na muža na stoličke,.
"Dobrý deň, pán profesor. Prepáčte..."
"To nič," usmial sa.
"Máte nádherného... hm... domáceho miláčika...?"
"Je to fénix. Ale len pred pár týždňami vstal z popola. Je ešte mladý, má tak päť rokov. Ale asi si sa neprišla baviť o Félixovi. Čo ťa trápi, Canis?"
Prekvapilo ju, že pozná jej meno. S Dumbledorom bola len málo, najviac vo Veľkej sieni. Ona nebývala trestaná, zvyčajne ju chalani zatajili, a tak ani v jeho kancelárii nebola.
Hm...viete, potrebovala by som ísť k Sv. Mungovi. Dali by ste mi prosím deň voľna?"
Dumbledore sa na ňu zahľadel. Ten pohľad ju znepokojoval.
"Ale samozrejme. Môžem sa spýtať, na čo?"
"To viete... normálne problémy... prehliadka..." začínala byť skutočne nervózna. Akoby jej Dumbledore hľadel až do duše. *Félix, ako ho riaditeľ nazval, sa jej pritúlil k telu a zohrieval ju. To jej dodalo trochu odvahy.
"Dám ti hop - šup prášok, alebo ho máš?"
"Nemám."
Dumbledore sa zodvihol a prešiel k starej skrini. Canis si všimla, že na vrchu je položený triediaci klobúk. Dumbledore sa vrátil a v ruke mal váčok s práškom. Podal jej ho a zaželal všetko dobré.To bolo jasné prepustenie.
"Tak čo myslíš, Félix," prihovoril sa fénixovi, keď Canis zmizla vo dverách. " Je pripravená?"
Félix zahúkal.


"Tak čo, bola si?"
"Áno, dali mi elixír, ktorý by mal zabezpečiť, aby som neotehotnela. Teda, kým nechcem."
Remus sa usmial. Boli v spálni a ona mu sedela na kolene.
"A už si z neho užila?"
Dal jej pusu.
"Uhm..."
Ďalšia pusa.
A ďalšia.
Ďalšia...
"Počkaj... ideme inam..." zašepkala.
Postavili sa a zbehli do klubovne. Tu ich zastavila Alice, celá červená v tvári s obrovským úsmevom.
"Ahojte!" podávala im akýsi papier. "Pozývam vás na našu svadbu! Ja a Frank sa ideme brať!" doslova z nej sálalo šťasite.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.