Druhé kolo

30. srpna 2009 v 14:38 | Kira |  Sebastian Legrand
Kvapky dažďa lenivo stekali po okenných sklách tmavej izby a zanechávali po sebe stopu. Ale len na chvíľu, každú stopu vystriedala iná, nová, pominuteľná, rovnako ako tá predtým.
V tejto oblasti Ameriky boli dažde veľmi netypické a zriedkavé, no aj tak na počudovanie všetkých obyvateľov pršalo už vyše týždňa.

Občas vykuklo slnko spoza čiernych mrakov, vďaka čomu sa objavila na oblohe dúha, ktorá rozjasnila tváre malých detí. A nie len detí, ale aj mladých tínedžerov, ku ktorým patril Sebastian. Je zvláštne, ako dokáže rozradostniť deň taká nestála maličkosť. O to viac to znamená, ak bývajú tie dni zahalené v temnote a plné psychickej bolesti.
Ale tentoraz nebola na nebi žiadna dúha a z čiernej oblohy sa valila voda, akoby chcela dohnať to, čo za tie roky sucha nestihla. Dokonca ani mladý chlapec labilne nestál pri okne a nepozoroval dážď, ktorý mu pripomínal plač. Plač jeho duše zdeformovanej deviatimi vraždami.
Ležal chorý vo svojej veľkej posteli a po čele mu stekali kropaje potu. Nevnímal okolie, opäť raz zaspal vďaka užitiu tabletiek na spanie. Tými sa dopoval viac ako dva mesiace a jeho závislosť na nich rástla. Už ani nevedel, ako je to zaspať bez toho, aby si ich vzal... A to robilo vrásky na čele dvom ľuďom, ktorým na ňom obzvlášť záležalo.
Jonathan nepohodlne spal v kresle natočenom k Sebastianovej posteli a z pravého kútiku úst mu stekala slina, ktorá sa mu vpíjala do trička. Sľuboval si, že nezaspí, že bude pri ňom bdieť celú noc, ale únava je občas silnejšia ako sľuby a nezabráni jej ani pohár silnej kávy.
Dvere do izby sa s tichým pípnutím otvorili a zjavila sa v nich chudá a vysoká postava, ktorá si k ľavému boku tisla veľkú tašku.
Doktor Clark zamkol kódom dvere a prešiel k chlapcovej posteli. Predpokladal, že Jonathan zaspí a vôbec ho neprekvapilo, keď ho tak našiel. Tak či tak chcel ešte sám skontrolovať chlapca, na ktorého mŕtvolne bledú tvár sa pozeral. Tá v tej tme akoby žiarila... A jemu naháňala hrôzu.
Vytiahol si z tašky teplomer a sadol si k Sebastianovmu nehybnému telu. Nemusel sa ho ani dotýkať, teplo z jeho chorého tela priam sálalo. Teplotu mal už niekoľko dní, neznížila sa mu, ale, našťastie, ani nezvýšila. Najhoršie však na celej situácii bolo, že Sebastian odmietal jesť, večeru do neho museli doslova naliať, keďže to bola len slepačia polievka. Bol už aj tak dosť chudý, nemohli si jednoducho dovoliť, aby na váhe stratil ešte niekoľko kilogramov.
Odhrnul prikrývku, ktorou bol chlapec zakrytý, a strčil mu pod pazuchu digitálny teplomer.
Chrípka nie je žiadna vážna choroba, ale netreba ju ani podceňovať. A ktovie, aké bude mať následky pre tento slabý organizmus, ktorý sa už vzdal predtým, než začal bojovať. Bolo mu to vidieť na očiach.
Krátke zapípanie teplomeru ho vytrhlo zo zamyslenia nad touto úbohou existenciou, ktorú si obľúbil. Vzal ho z jeho podpazušia a zahľadel sa na jeho žiariaci displej, ktorý ukazoval rovných tridsaťdeväť stupňov.
Odložil teplomer späť do svojej tašky a vytiahol tabletky. Tieto mu dával každé ráno a večer, dúfajúc, že sa vysoká teplota zmierni. Zatiaľ bezúspešne. Natiahol ruku s bielou tabletkou v prstoch k jeho perám a strčil mu ju do úst. Pomohol mu ju prehltnúť nesýtenou minerálkou vo fľaške, ktorú vždy nosieval pri sebe. Nenávidel bublinky.
Pritiahol si stoličku k Sebastianovej posteli, posadil sa na ňu a s prekríženými rukami na hrudi pozoroval chlapcovu hruď, ktorá sa pravidelne nadvihovala.

***

Čiernu oblohu preťal ranný slnečný lúč. Začalo to jedným, pokračovalo mnohými ďalšími. Rozohnali husté mraky a prinútili dážď ustúpiť teplému a konečne nie upršanému dňu. Možno toto značilo nádej, uzdravenie...
Sebastian sedel v bledomodrom pyžame na konci svojej postele a pobavene sledoval spiaceho Jonathana, ktorému ešte stále tiekli sliny z úst.
Pobavenie... V jeho väčšinou smutných a prázdnych očiach. Možno predsa len tie lúče značili nádej, nie len na uzdravenie, ale aj na nové začiatky.
Bledé pery sa mu zvlnili do milého úsmevu, ktorý odhalil horný rad rovných zubov, trochu zažltnutých vďaka nadmernému fajčeniu cigariet v mladom veku. Jonathan zachrápal, potiahol lepkavú slinu späť do úst a Sebastian sa chichotavo zasmial. Keby mal pri sebe foťák, vyfotil by si ho a neskôr vydieral za cigarety a sladkosti. Ten chichotavý smiech prebudil doktora Clarka, ktorému sa aj napriek úpornému snaženiu podarilo zaspať. Rozospatými očami zahliadol siluetu chudého chlapca, jeho malého Sebastiana, ako ho zvykol nazývať v duchu.
"Dobré ráno," ozval sa pošepky, bral ohľad na ešte stále spiaceho Jonathana. Mladý chlapec sa strhol a prekvapene sa obrátil k doktorovi Clarkovi, myslel si, že ešte spí.
"Bré," odpovedal a jeho prekvapený výraz nahradila akási spokojnosť. Možno nadšenie.
Doktor Clark sa postavil zo stoličky a pobral sa trochu ťarbavým krokom k dverám. Hranaté okuliare mal nakrivo, biely plášť pokrčený.
"Idem po raňajky." Zámok na dverách po zadaní kódu pípol a rovnaký zvuk vydal, keď sa dvere zabuchli. To pípnutie prebralo chlapca, čo si až doteraz slintal na tričko.
Jonathan sa najprv dezorientovane rozhliadol okolo seba, potom si rukávom zeleného trička rýchlo utrel sliny a hnedým pohľadom zastavil na osobe, kvôli ktorej sa snažil nezaspať celú noc. Nič nevravel, len prekvapene hľadel do tých čiernych pobavených očí. Nikdy ho nevidel šťastného. Nikdy nevidel jeho úsmev. Úprimný úsmev.
"Je ti už lepšie?" spýtal sa potichu a presadol si z kresla k Sebastianovi na posteľ. Priložil mu ruku na čelo a následne na to mu postrapatil čierne a husté vlasy. Už nebol taký horúci ako predtým.
"Asi... Asi áno," odpovedal chlapec a prudko sa otočil na pípnutie dverí. Bol to doktor Clark aj s raňajkami, ale nebol sám. Nasledovala ho Victoria, minuloročná najlepšia pracovníčka tejto agentúry. A vlastne, Sebastian sa ani nečudoval, že je najlepšia. Bola až nebezpečne krásna a vyžarovala z nej akási prísnosť. A hlavne jej pohľad - chladný a zvláštne tvrdý na tak peknú ženu. Ležérne sa bokom opierala o dvere jeho izby, čierne vlasy mala zopnuté do konského chvosta, ktorý jej siahal po lopatky a usmievala sa na neho neúprimným a častokrát cvičeným úsmevom.
"Pán Legrand," ozvala sa najprv potichu, aby si získala pozornosť všetkých v izbe - čo vlastne ani nepotrebovala, lebo všetky páry očí už pri vstupe boli obrátené k nej. "Mám pre vás odkaz od pána Wilsona." Podišla k posteli a spoza chrbta vytiahla hrubú zložku hnedej farby. Podala mu ju a vrátila sa k dverám. "Viete, čo máte robiť. Čas máte do zajtra. Dovidenia." Posmešne sa usmiala, prebodla modrým pohľadom zvyšných dvoch mužov v miestnosti a s tichým pípnutím zatvorila dvere.
Jediné, čo po nej zostalo, bola sladká vôňa jej voňavky.
"Do zajtra? Ale veď si chorý!" ozval sa zrazu doktor Clark a tresol tácňou s raňajkami na písací stôl pri okne. Horúci mätový čaj sa rozlial po drevenom a umelohmotnom povrchu.
"Na toto nie som nikdy chorý," zašepkal Sebastian, ktorého dobrá nálada vyprchala už pri vstupe Victorie.
"Ja ťa nikam nepustím! Teraz určite nie!"
"Sebastian," oslovil mladého chlapca Jonathan a objal ho jednou rukou okolo pliec. "Ak chceš, môžem to urobiť za teba. Strýko to určite pochopí."
"Ďakujem, ale nie. Veď je to len chrípka. A navyše, už sa cítim o mnoho lepšie!" Síce to bola pravda, ale doktora Clarka nepresvedčila. Strčil mu do ruky bielu tabletku a šálku čaju.
"Uvidíme, ako na tom budeš zajtra. Teraz sa lieč!"
"Ale zatiaľ," zašepkal Sebastian, keď zapil tabletku mätovým čajom, "si pripravím plán!" Položil šálku na nočný stolík a ľahol si späť do perín. Pritiahol si k sebe zložku a pomaly v nej začal listovať.

***

Na vlhký a tmavý povrch asfaltu padali ďalšie a ďalšie kvapky dažďa. Obloha bola čierna, ktokoľvek by márne dúfal, že bude túto noc vidieť hviezdy. A to ten deň začal tak pekne a slnečne.
Po chodníku kráčala rýchlym krokom postava v čiernom kabáte a skrývala svoju blonďatú hlavu pod dáždnikom. Zastavila sa až pri veľkom vstupe do vysokej budovy jednej firmy, prečítala si nadpis nad vchodom a až potom sa opovážila vstúpiť. Zložila dáždnik, bledou a chudou rukou si uhladila blond vlasy a napravila hranaté okuliare, za ktorými sa skrývali čierne oči, temné a nepreniknuteľné.
Chlapec sa so sileným úsmevom pobral k recepcii, za ktorou stála mladá červenovláska a niečo písala na počítači.
"Ehm, dobrý večer," začal neisto a nervózne poklopkával dlhými a chudými prstami po čiernom povrchu pultu. K ľavému boku si tisol aktovku.
"Chcel som sa len spýtať, kde sa koná ten... ten pohovor. Viete, chcem sa uchádzať o miesto, a-..."
"Jé, vy idete na pohovor?" zvolala veselo recepčná a naklonila sa ku chlapcovi. "Druhé poschodie, prvé dvere vpravo. Ale vlastne, majú to napísané na dverách, takže to určite neprehliadnete."
"Ďakujem veľmi pekne," odpovedal, usmial sa na ňu a pobral sa k výťahu oproti.
"Veľa štastia," zaželala mu s milým úsmevom a sledovala jeho vzďaľujúci sa chrbát.
"Budem ho potrebovať," zašepkal si sám pre seba a vstúpil do výťahu. Stlačil dvojku a nervózne zvieral dáždnik v pravej ruke. Bál sa, že niečo pokazí. A to by znamenalo jeho koniec. Srdce sa mu prudko rozbúchalo, keď výťah zastavil na druhom poschodí. Vystúpil, ale nešiel k prvým dverám vpravo, otočil sa ku schodisku. Jeho obeť sa nachádzala na piatom poschodí.


Kráčal po úplne prázdnej chodbe na piatom poschodí a čiernymi očami skúmal strop a jeho rohy. Ani jedna kamera. Riaditeľ spoločnosti zjavne nechcel, aby bolo jeho poschodie monitorované. Ľahšie pre Sebastiana, aspoň nebude mať prácu nazvyš s vymazávaním videí. Nachádzali sa tu dvoje dverí - jedny viedli na toaletu, druhé k Ambruchemu. Na chvíľu sa zastavil, aby si vytiahol z čiernej aktovky pripravenú pištoľ 9-milimetrového kalibru s tlmičom, a potom pokračoval k dverám, k svojmu cieľu. Trikrát zaklopal rukou odetou v čiernej rukavici na dvere, nepočkal na odpoveď a vošiel dovnútra, rovno mieriac na riaditeľa pištoľou.
Ten práve fajčil jednu zo svojich drahých cigár a prehrabával sa papiermi. Zarazene spočinul pohľadom na mladom blonďatom chlapcovi a keď si uvedomil, čo sa vlastne deje, ruka mu ihneď zaletela ku gombíku na dolnej strane stola, za ktorým sedel. Miestnosťou sa ozvalo šťuknutie zbrane.
"Na vašom mieste by som to nerobil, pán Ambruche, ak nechcete mať mozog vystrelený ešte predtým, než k tomu príde." Sebastian hovoril sebaisto, nezaváhal ani na sekundu. Riaditeľ odtiahol ruku od červeného gombíku a položil ju na papiere.
"Čo chcete?" Ambrucheho hlas bol trasľavý a len hluchý by prepočul ten strach, ktorý sa ozýval z každého tónu.
"Zabiť vás, to je všetko. Dopredu vás upozorňujem, že žiadnymi peniazmi si ma nezískate, tak sa zbytočne nenamáhajte. Robím len svoju prácu, pane." Každým slovom sa pomaly približoval k svojej obeti a mieril jej pištoľou rovno do čela. Chcel to mať čím skôr za sebou, byť opäť v bezpečí svojej izby a pod dohľadom doktora Clarka a Jonathana.
"Nebudeme to naťahovať, pane. Vezmite si pero a papier. Áno, presne tak. A teraz píšte to, čo vám poviem: Už ďalej nevládzem. Po tom, čo ma žena opustila,-..."
"Odkiaľ to viete?" vyhŕklo prekvapene z riaditeľa a obrátil sa k chlapcovi, no hneď sa aj odvrátil, keď mu bol na spánok pritlačený koniec tlmiča.
"Čušte a píšte. Po tom, čo ma žena opustila, už nič nemá cenu. Annie, milujem ťa. A podpíšte sa." Sebastian sledoval, ako sa jeho roztrasená ruka kĺže po hladkom povrchu papiera, ako na ňom zanecháva posledný podpis vo svojom živote. Bál sa toho, čo príde. Že opäť uvidí krv... Veľmi veľa krvi.
"Zahaste cigaretu a-... Nie, ten odkaz nechajte na svojom mieste."
Kým Ambruche zahasil nedofajčenú cigaretu do popolníka, chlapec ho mlčky sledoval a jeho myseľ sa snažila vyrovnať s tým, čo bude nasledovať. Toto mu jeho svedomie neodpustí.
Desiaty... Už sa z teba stáva rovnaká bezcitná beštia, ako sú oni, Sebastian. Desiaty... Zaťal zuby, aby na to prestal myslieľ a pritlačil tlmič ešte viac k jeho spánku, v ktorom viditeľne pulzovala krv,
"Nejaké posledné slová pred smrťou?" spýtal sa Sebastian ľahostajne.
"Koľko máš vlastne rokov, chlapče?" ozval sa šeptom riaditeľ a po jeho zvráskavenej pokožke na tvári stiekla slza. Len jedna jediná.
"O dva týždne sedemnásť," odpovedal chlapec a stlačil spúšť. Pri výstrele ihneď zavrel oči, aby to nemusel vidieť znova, stačilo mu to v jeho nočných morách, ktoré mával ak si nevzal tabletky na spanie. Pištoľ mu vypadla z rúk, počul, ako niečo mazľavé dopadlo na drevenú podlahu. Na tvári cítil teplé kvapôčky tmavočervenej farby, ktoré si chcel ihneď zotrieť rukávom, ale nenašiel k tomu síl. Klesol na kolená, spoza privretých viečok si cestu prerazili slané slzy. Na všetkých štyroch sa skláňal nad zemou, zhlboka dýchal a bojoval s nutkaním vyzvracať sa riaditeľovi rovno na podlahu, k jeho mŕtvemu telu. Keď nevoľnosť trochu ustúpila, pomaly, pridržiavajúc stola, sa postavil na nohy a zámerne sa vyhýbal pohľadu na riaditeľovu tvár a dlážku po jeho ľavici. Prehľadal mu vrecká drahého saka, vytiahol zväzok kľúčov a jedným z nich otvoril šuflík v stole. Bola v ňom len jedna vec - zbraň, rovnaká, akou teraz zabil Ambrucheho. Vzal ju, strčil ju do čiernej aktovky a svoju, oddeliac od nej tlmič, vtisol do riaditeľovej pravej ruky.
Bude to vyzerať ako samovražda... A nikto nebude podozrievať jeho. Veď prečo by aj? Vzal svoje veci, ešte raz skontroloval Ambrucheho kanceláriu a opustil ju, vstúpiac rovno do záchodov oproti.
Sebastian sa rukami oprel o umývadlo a zahľadel sa na svoju bledú tvár. Stále bola pofŕkaná krvou a na lícach sa mu leskli stopy po slzách. Zložil si okuliare, ale než s nimi stihol čokoľvek urobiť, skončili na zemi a on kľačiac na chladných kachličkách vyprázdňoval svoj žalúdok do bieleho záchoda, ktorý páchol po nejakom čistiacom prostriedku. Už odzačiatku vedel, že to skončí takto. Doktor Clark bude naštvaný, keď sa to dozvie. Vždy vravel, že si už nemôže dovoliť stratiť na váhe ani kilogram. Ale bolo to pri tomto vôbec možné?
Toaletným papierom si utrel ústa, spláchol niekoľkokrát za sebou, aby sa celý obsah jeho žalúdka dostal preč a vrátil sa k umývadlu. Studenou vodou si opláchol tvár a hľadiac na seba do zrkadla si upravoval blonďatú parochňu, ktorá mu pri vracaní trochu skĺzla dole.
Vystúpil zo záchodu, zviezol sa výťahom na prízemie a pomaly kráčal smerom k východu, k tomu oslobodeniu z tejto nočnej mory, ktorú si musel prežiť znova.
"Tak ako to dopadlo?" spýtala sa recepčná s rovnakým úsmevom, aký mala predtým.
"Povedali, že mi zavolajú." Sebastian pokrčil plecami, nepatrne sa na ňu usmial a odišiel. Na chodníku otvoril dáždnik a znova skrytý pod ním sa vracal späť do svojho útočiska.
Cestou si z hlavy stiahol parochňu, zložil okuliare a obe veci uložil do aktovky.
Čierne vlasy sa mu lepili na spotené čelo, ale to mu bolo ukradnuté. Teraz chcel len posteľ a teplé jedlo... Nejaký veselý animovaný film a Jonathanovu spoločnosť. Ten sa nikdy na nič nepýtal. Ten vedel aj bez zbytočných slov. A to Sebastian teraz potreboval.

 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.