Druhá kapitola - Záškodnícke problémy

29. srpna 2009 v 16:52 | Dora |  Canis
Remus išiel za Jamesom a ani netušil, čo sa deje. Sú problémy kôli tomu chýbaniu? James sa na schodisku zastavil tak, aby ich nikto nevidel. Otočil sa na Remusa a z ruky si odviazal látku. Z látky vykĺzla... no ruka to nebola. Bolo to kopyto!

"Pokus. Peter si pričaroval fúz, ale ten sme mu odstránili obyčajným miznúcim zaklínadlom. Ale ako máme odstrániť toto?"
Remus sa veľmi premáhal, aby sa nerozosmial.
"Máš akúsi dobrú náladu." Šepkal ďalej James.
"Som zvedavý, čo urobíš, keď poviem, že Sirius si sedí na chvoste? Doslova!"
Remus to už ďalej nevydržal a rozosmial sa.
"Tak mu to odstráň!" chichotal sa. Čudné, on sa predsa nesmeje, on býva vážny.
"Nedá sa. Keď mu ho odstránime, budeme mať bezchvostého psa. Sirius to odmieta." Flochol nahnevane.
"No tak sa to musíte naučiť ovládať." Remus sa už prestal chichotať, ale stále mu mykalo kútikmi.
"Pozri," dohováral mu, keď James odfrkol. "Aspoň ti nenarástli parohy. To by si už horšie skrýval."
Na to sa rozosmial už aj James. Znovu si obkrútil látku okolo ruky, teda kopyta, a zbehol do klubovne.
"Sirius, poď ideme sa zbaviť našich... no, proste sa toho ideme zbaviť."
Sirius sa zatváril pochybovačne, ale išiel. James sa za neho postavil a Sirius pomaly vstal. Sirius sa otáčal pomaly a James mu kryl chrbát. Canis a Remus sa smiali. Peter kráčal na nimi a tváril sa ustarane.
Vošli do spálne a James sa hodil na svoju posteľ. Odviazal si z ruky látku a pozrel na ňu. Potom sa obrátil na ostatných.
"Remus povedal niečo, čo ma vtedy rozosmialo, ale teraz sa mi to až také smiešne nezdá. Čo keby sme si pričarovali ja parohy, ty uši alebo laby a Peter tiež uši alebo by sa zmenšil na veľkosť potkana? Musíme sa naučiť premieňať časti svojho tela tak, ako chceme my, a keď sa naučíme premienať všetko osobitne, môžeme sa skúsiť premeniť ceľkom. Boh nám pomáhaj, aby sa to podarilo!"
"James, vieš predsa, že to nie je také jednoduché! Pričarujem si labku a budeme behať po štyroch... neodčarujem ju a prídu na to!"
"A čo si myslíš, mne to ako ide? Úžasne sa mi bude chytať ohnivú strelu kopytom! Vieš, že idem na ten výber na strážcu! Ale pohnúť sa musímš."
To Siriusa umlčalo. Postavil sa ku svojej posteli a zavrel oči. James ostal sedieť, ale tiež sústredene privrel oči a snažil sa prísť na koreň veci. Peter sa postavil pred zrkadlo a marčil sa na svoj odraz. Po chvíli Sirius a tak ich šokoval, že James skoro spados z postele. Sirius sa na vysvetlenie obrátil chrbtom k nim a stiahol si nohavice.
"Sirius, nebuď nechutný!" ozval sa James, ale presne vedel, čo tým Sirius myslí. Sirius sa obliekol a víťazoslávne sa na nich usmieval. Zmizol mu chvost! To oboch motivovalo. Sirius si znovu pričaroval chvost hneď. Peter si asi po minúte pričaroval na tvár ňufák, fúzy a srsť. Ak sa tohto nezbaví, majú po chlebe. James si odčaroval kopyto a hneď si ho aj pričaroval späť.
Takto pokračovali asi pol hodinu. Najväčší úspech bol, keď si James pričaroval parohy, brmbolec na zadok a štyri kopytá a na to si ich znova odčaroval. Peter sa len zbavil potkanej tváre a Sirius si pričaroval štyri laby. Tak sa začalo prajné obdobie Záškodníkov.



Keď tí traja odišli, Canis a Remus sa ešte dlho smiali. Uklľudnili sa a potom už len raz za čas pobavene zavrčali a prezerali si svoje nové rozvrhy. O chvíľu prišlo k ich stolu dievča s dlhými blond vlasmi. Najprv pozrela na Canisine sivo - čierne vlasy, potom do čiernych očí, silene sa usmiala a prehovorila:
"Ahoj, ty si zrejme tá ktorá chýbala. Nechcela by si sa k nám pridať a učiť sa s nami?"
"Ehm..." Canis sa pozrela na Remusa. Nemyslela na to, že sa musí ešte učiť, ani že by mala byť v kruhu spolužiakov, už si zvykla na Remusa a nechcelo sa jej odísť.
"Remus, môžem sa isť opýtať na učivo?" opýtala sa opatrne.
"Uhm." Odvetil smutne so sklonenou hlavou a odmietal sa jej pozrieť do očí.
"Hneď prídem," ubezpečovala ho. "Len chcem vedieť..."
"Uhm." Prerušil ju.
Dievča na neho pohŕdavo pozrela a potom sa obrátila naspäť na Canis. Tá vstala a nasledovala ju klubovňou. Pri malom stole sedela skupinka asi 11 - ročných deciek a zvedavo na ňu hľadeli.
"Ahoj, poviete mi prosím, čo ste sa naučili?"
"Ale my sme sa ešte nič neučili. Len nám hovorili, čo sa budeme učiť." Povedal malý chlapec za stolíkom.
"Tak prečo som sem mala príjť?" nechápala Canis.
"No... mysleli sme, že by si sa rada odpútala od toho čudáka. Veľa sa o ňom hovorí." Povedalo ďalšie dievča blondína.
"Tak ste sa zmýlili!" nahnevala sa Canis. Zazerala na to dievča ako na hrozbu. Rýchlo sa otočila a zamierila k Remusovi.
"Sú to nafúkaní idioti!" vyhŕkla namiesto pozdravu. "Prepáč, chcela som len úlohy, Remus, ale zdá sa, že sme sa ešte nič neučili!"
Remus sa len usmieval.
"Zvykni si, nevieš, či ťa práve neznenávideli."
"Mne je to jedno!" Nech proti mne poštvú aj celý Rokfort." Odvetila nebojácne.
Remus sa len ďalej usmieval. Bavili sa, až kým neprišli Sirius, James a Peter s víťazoslávnymi úsmevmi na tvárach.




Na druhý deň po vyučovaní Canis podľa dohody išla do pracovne profesorky McGonagallovej. Profesorka jej otvorila a uviedla ju dnu. Ponúkla jej stoličku, na ktorú si Canis nedočkavo sadla a počúvala, čo jej profesorka povie. Tá začala rázne.
"Cansi, dlho sme o vašom štúdiu premýšľali. Pán Lupin, ako ste už iste viete, je váš... ako by som to... spoludruh...?"
"Neurazíme sa, sme vlkolaci." Povedala Canis pokojne.
"Tak teda ste obaja, čo ste. Za splnu by bol ale problém nechať vás na jednom, keďže vtedy prestanete myslieť ako ľudia." Canis prikývla. "A preto by sme vás za splnu spolu nemohli nechať. A teda sme vymysleli pre vás novú skrýš. Bude to jedna zrútená chodba na druhom poschodí. Najprv sme rozmýšľali o núdzovej miestnosti na siedmom poschodí, ale ale do tej by sa mohol niekto dostať cez naše kúzla. Ak by to bol totiž niekto bystrí, zrejme by si všimol, že sa izba nedá otvoriť vždy počas splnu a dostal by sa tam pár kúzlami. Preto sme sa rozhodli pre túto chodbu. Prosím, tak ako ja nevyzradím polohu úkrytu pána Lupina, neprezradte ani vy ten svoj."
"V poriadku. A ako sa tam dostanem?"
"Po vyučovaní o siedmej po vás príde Hagrid, náš správca."

Celé dva prvé mesiace boli dobré. Boli by výborné, keby neexistovali hodiny elixírov, transfigurácie a obrany proti čiernej mágií. Tam totiž nechýbali Slizolančania, ktorým neuniklo, že Canis pri jedle vo Veľkej sieni a prechádzkach po hrade a okolí chodila s Remusom Lupinom, Rokfortským čudákom.
Bol to hlavne jeden veľmi otravný druhák, Lucius Malfoy , ktorý o nej rozhlácil, že je čudáčka po celom Rokforte, takže jeho o rok mladší spolužiaci si z nej robili srandu. Nevadilo by jej to, keby sa jej pri podpichovaní nebúrila vlčia krv a ona mala pocit, že ak im rýchlo nezaborí tesáky do tela, vybuchne. Raz sa na Luciusa vo Veľkej sieni tak vyrútila, že ju Remus musel držať, čo vzbudilo vlnu smiechu.
"Nechápem, ako ich môžeš trpieť!" vyhlásila po tom, ako ju potkli zaklínadlom.
"Nie je to ľahké, ale snažím sa. Vieš, nemôžeš sa nechať zakaždým vyprovokovať. Časom sa to naučíš ignorovať. Len mi je ľúto, že to zažívaš práve kôli mne." Dodal smutne.
"Keby som to nezažívala kôli tebe, tak po čase by som aj ja bola čudáčka. Aspoň sme v tom dvaja." Usmiala sa.
"Aj tak nechápem, prečo proti nám nevystúpia. Len si šuškajú."
"To asi kôli chalanom." Typoval, keď sa usádzali.
"Prečo?"
"Vieš... no, oni nie sú práve anjeli. Povedzme, že sú... majú na škole rešpekt. Po celý minulý rok som bol uchránený len vďaka nim. Neodvážia sa pohnevať si ich kamaráta a tým ich."
Až prišiel deň splnu, Canis aj Remus už boli priveľmi nesústredení, čo si všimli aj učitelia a tak duch Zloduch s nimi, síce len nerád, musel chodiť po chodbách. Súhlasil len pod podmienkou, že mohol každému okrem ich dvoch hádzať na hlavu balóniky naplnené atramentom. Večer odišiel Remus s madam Pomfreyovou a Canis s Hagridom, obrovským milým chlapom, ktorý na ňu veľmi zvedavo hľadel. Keď sa spýtala, čo ho trápi, usmial sa a odpovedal.
"Vieš, ja mám rád čarovné tvory, agromantuly a tak. A kráčať popri človeku, ktorý sa jaksik o chvíľu zmení na vlkolaka, je čudné."
Canis sa len zasmiala.
Zavrel ju do akejsi chodby, dosť priestrannej pre asi 100 ľudí. Vyzliekla sa a veci si dala do malého výklenku, ktorý našla na konci chodby, tam, kde sa zrútila. Ľahla a snažila sa aspoň na chvíľu zaspať, aby bola po prebdenej noci aspoň trochu svieža. Spala asi hodinu, potom sa zobudila na bolesť, ktorá jej zaplnila celé telo, a spoznala ten dobre známy pocit, keď sa ľudské vedomie stráca spolu s telom.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.