Desiata kapitola - Hrozný spln

29. srpna 2009 v 17:09 | Dora |  Canis
Konečne niečo napínavejšie... ospravedlňujem sa za to, že som nezistila, po koľkých rokoch sa opakuje spln v ten istý deň.




"Nemám rád január," vyhlásila Canis, keď sa brodila snehom.
"Ja nenávidím všetko na tomto roku, najme január.
"A to už prečo?"
"To je jedno..."
Kráčali k Zakázanému lesu.
Ako prechádzali popri Zúrivej vŕbe, Remus sa na ňu zahľadela vzdychol si. Takýto smutný pohľad nemal už dávno.
"Ideme aj do lesa?" opýtal sa Remus.
"Že sa pýtaš" uškrnula sa. Do lesa chodili posledné dva roky naozaj často. Zaujímavé, ako radi sa NErozprávali. Len tak spolu chodili po školskom areály a rozmýšľali.
Canis napadlo, ako veľa času s ním trávi. Remus si na ňu totiž vždy našiel čas aj napriek veľkému množstvu učiva a prefektským povinnostiam. A tej vždy dobre padlo ísť na čerstvý vzduch. Niekedy závidela Jamesovi, že má zámienku chodiť von kôli metlobalu, ale lietanie nie. Canis bola radšej na zemi, a tak aj Remus.
Sadli si na peň veľký ako päť stromov dokopy a rozhliadli sa okolo. Bol tu taký pokoj...
Zrazu do ticha zakrákala sova. Canis sa nezľakla toho zvuku, ale pachu a zvukov potom. Cítila akúsi zmes krvi a potu. Počula kroky a lámajúce sa halúzky. Aj Remus to počul a postavil sa. Canis nasledovala jeho príklad. Stáli vedľa seba žmúriac do tmy. Videli dobre, a videli akúsi ozrutnú postavu, akoby čudne povykrúcanú. Canis a Remus sa chytili za ruky a už sa chystali vytiahnuť prútiky, keď v tom pochopili, čo je ten čudný zjav. Bol to Hagrid, nesúci na pleci kusisko mäsa. Canis a Remus sa pozreli na seba. Čo by sa stalo, keby ich tu Hagrid našiel? Ešte ich nemohol vidieť, mali teda šancu.
Zvrtli sa a rozbehli sa ako o život. Bežali takým tempom, že o chvíľu už boli na kammennom schodisku vedúcom k hradu.
Zastali, aby si vydýchli.
"Čo tam preboha robil?" žasla Canis.
"Asi kŕmil testraly, hovoril nám, že má nové mladé... veď ho poznáš..."
Vyšli po mramorovom schodisku do veže. Bolo už dosť neskoro, ale ani jednému sa akosi nechcelo spať. Sadli si ku kozubu, v ktorom už doháral oheň, a pozreli súčasne do okna. Zajtra o takomto čase už budú vo svojej vlčej podobe. Remusove oči sa zakalili, Canis však vyzerala zamyslene. Nikdy osud vlkolaka nebrala tak tragicky ako Remus. Vidieť ho však pri téme splnu takého smutného vyvolalo u nej náhly poryv citov. Toľko smútku ešte v jednom človeku nevidela. Chytila ho za ruku.
"Náš osud je ťažký," povedala potichu.
Prikývol.
"Ale my s ním musíme žiť. Inak nemôžeme."
"Prečo to hovoríš?" pozrel na §u.
"Lebo vidím, že si smutný."
"A nemám na to dôvod?" nadvihol obočie.
"A snáď s tým niečo urobíme? Už sa s osudom musíme len zmieriť. A keď sa zmieriš s osudom, zmieriš sa aj so sebou."
Pozrel na ňu skúmavým pohľadom. Akoby ju odhadoval. Presunul svoj pohľad k oknu a začal spievať smutnú pieseň o nešťastnej láske dvoch vlkolakov. Canis na neho so záujmom hľadela a keď Remus spieval o skonaní vlkolaka s bielym chvostom a o tom, ako ho družka nasledovala, zaspala.



"Urobili by ste to pre mňa?" opýtal sa Remus.
"Opýtam sa chalanov... ale prečo vlastne? Sme ti na príťaž alebo..." Sirius nedokončil.
"Nebuď hlúpy, samozrejme že nie! Len... no tak dobre... vieš, dnes večer... no pred desiatimi rokmi... ma pohrýzol."
"Fenrir?" pozrel na neho Sirius.
Remus prikývol a pozrel sa von oknom. Už bolo dosť neskoro, o hodinu mal ísť.
"Dobre. Dnes... zostaneme."
Remus na neho vďačne pozrel a zišiel do klubovne. Sedela tu polka Chrabromilu. On videl len tú jednu. Svietila ako lampa... zvláštne, vždy bola pre neho jasnejšia ako ostatné, ale pred splnom to bolo obzvlášť silné. Akoby boli dvaja psi medzi mačkami. Pristúpil k nej. Zodvihla čierne oči a on videl, ako v nich tancujú iskričky. Prikývla a postavila sa. Vyšli von.
"Maj sa dobre," zaželala a usmiala sa na neho tým svojím vlčím úsmevom.
"Aj ty," odvetil a odišiel. O chvíľu prišiel Hagrid a išli. Vždy musel ísť s ňou, lebo chodba, do ktorej chodila, bola zatarasená obrovskou sochou víly Banší. Vkĺzla dnu a on ju zatvoril. Obrátila sa k zátarasu a niečo si všimla. Medzi krídlom víly a jej nohou zostal voľný priestor. Zavolala na Hagrida, lenže pospevujúci si obor to už nezačul. Na malý okamih, kým bola Canis ešte človekom, pocítila strach, no ten vystriedala dobre známa bolesť...


Čierny vlk
Medzi stromami sa čosi pohlo. Z kríkov vyšiel chlapec a s ním akási žena. Náhlili sa k Zúrivej vŕbe. Chlapec zmizol v otvore kmeňa a žena sa rýchlo vracala k hradu.
O pol hodinu vyšiel z toho otvoru v kmeni stromu mladý čierny vlk a zamieril k svetlému bodu ponurej noci - k jazeru. Chvíľu behal okolo jazera a potom odbehol preč. Bezcieľne sa túlal po Zakázanom lese a znovu sa vrátil k jazeru. Na chvíľu si ľahol. Zdriemol si, hoci celý ten čas vrčal a mykalo ním. Keď sa prebudil, pozrel na oblohu. Svietil na nej okrúhly mesiac. Akoby do neho niekto nalial energiu. Začal zbesilo utekať, zaplietol sa do kríkov, ktoré besne trhal a hrýzol. Zavyl, vyliezol na malý kopček a späť. Bežal okolo jazera smerom k hradu. Odrazu pred sebou videl bieleho vlka. Zastal.



Biely vlk
V chodbe bola tma ako vo vreci. Jediné svetlo prichádzalo z otvoru medzi Banšiným krídlom a stenou. To svetlo vlčicu priťahovalo. Podišla k nemu a zavetrila. Necítila nič, čo by považovala za nebezpečné, a tak pretiahla svoje úzke telo otvorom a vyšla. Opatrne bežala kamenným hradom a vyhýbala sa úplne všetkému. Vyšla von a pozrela sa na mesiac. Pocítila veľa energie, viac, než zažívala v chodbe. Začala vyvádzať, niekoľko hodín sa len potulovala po okolí a trhala všetko, čo jej stálo v ceste. Zrazu začula zavitie. Strhla sa a rozbehla sa k strane, odkiaľ to počula. Pri jazere spomalila a zakrádala sa po brehu. Vtedy ho uvidela. Veľkého čierneho vlka. Zastala a on tiež.



Stáli od seba asi na desať metrov. Dvaja vlci, biely a čierny, a vrčali na seba. Chvíľu takto na seba hľadeli, potom obaja ako na povel na seba zaútočili. Rozbehli sa a dva metre od seba sa odrazili silnými nohami od zeme, aby sa vo vzduchu zrazili, a zaťali do seba pazúry aj tesáky. Čierny vlk zaťal dva dlhé hryzáky do hrude bieleho vlka, ten zavyl a vrazil čeľusť do čierneho krku svojho protivníka. Mykali hlavami, potom od seba odskočili a opäť do seba skočili. Čierny vlk mal obrovskú silu a nad bielym dominoval. Chvíľu sa hrýzli, potom biely vlk škrabol čierneho do zadnej nohy a ten spadol. Biely vlk na neho vyskočila a zaryl parúry do jeho pliec. Čierny vlk zo seba všetkou silou bieleho zhodil a ten odletel a narazil chrbtom do veľkej skaly. Na chvíľu ho to omráčilo. Čierny vlk pomaly podišiel k nemu a začal ho oňuchávať. Biely vlk sa na chvíľu prebral, ešte stihol čierneho vlka celou silou, čo vtedy mal, udrieť do papule a stratil vedomie. Čierny vlk sa zapotácal a zvalil sa na zem. Aj on už spal.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.